Amerika nie je slobodná. Vplyvný autor mladej generácie Ocean Vuong pre Aktuality: Nemôžeme zakazovať knihy

Jeden z najdôležitejších hlasov súčasnej literatúry Ocean Vuong o vlne cenzúry v USA, pokrytectve moci, zabíjaní citov sociálnymi sieťami a o tom, prečo by sme nemali robiť z klasikov svätcov.  

Keď v Spojených štátoch vyjde jeho nová kniha, okamžite sa stáva celosvetovým bestsellerom. Ocean Vuong patrí medzi najrešpektovanejšie a najoceňovanejšie literárne postavy súčasnosti.

O jeho tvorbe diskutuje známa americká moderátorka Oprah Winfrey vo svojom prestížnom knižnom klube, získal ocenenie MacArthur Fellowship prezývané „grant pre géniov“ a jeho poetický, no nekompromisne otvorený jazyk z neho urobil hlas celej jednej generácie.

Narodil sa neďaleko vietnamského Saigonu a do Ameriky sa s rodinou dostal ako dieťa utečencov, ktorí utekali pred následkami zničujúcej vietnamskej vojny. Vyrastal v chudobných pomeroch robotníckej komunity v Novom Anglicku, pričom v rodine bol prvým, kto sa naučil čítať a písať, a dnes prednáša modernú literatúru na univerzite.

Hoci píše o intímnych traumách, rodinných väzbách či queer identite, jeho príbehy majú hlboký univerzálny dosah.

V rozhovore hovorí o pokrytectve dnešného sveta, vojnách, študentských protestoch aj o tom, prečo nová vlna cenzúry v USA odhaľuje len odvrátenú tvár amerického sna.

„Toto je veľký paradox amerického mýtu. Je to krajina slobody, no táto mytológia je pasca. Táto krajina, údajne slobodná, bola založená na otroctve, preto ma zákazy kníh vôbec neprekvapujú,“ hovorí v rozhovore.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

• Prečo sociálne siete už dávno nie sú sociálne a ako technológie menia ľudí na obyčajnú úrodu,
• prečo je hrdý na to, že jeho knihy nelegálne pirátia v krajinách, kde za to hrozí nebezpečenstvo,
• z akého dôvodu považuje rozprávkový únik z chudoby len za nebezpečnú ilúziu politikov,
• ako by sme sa mali postaviť k morálnym zlyhaniam, rasizmu a sexizmu veľkých literárnych klasikov.

4 fotky v galérii

Ocean Vuong

Zdroj: Ocean Vuong

Vaše knihy sú hlboko osobné a často zobrazujú Ameriku. Ak by niekto chcel pochopiť dnešné Spojené štáty nie cez politiku, ale cez vašu literatúru, čo si myslíte, že by sa z vašich kníh naučil?

Neviem, je ťažké si to predstaviť. Nepredstieram, že viem, čo si zvyšok sveta myslí. Vždy som písal z veľmi miestneho pohľadu. Myslím si, že predstava spisovateľa ako akéhosi globálneho mysliteľa je pomerne nová, možno dokonca umelo vytvorená. Vždy som mal pocit, že poznám len malý kút sveta nazývaný Nové Anglicko, kde som vyrastal.

Verím však, že univerzálne sa nachádza v konkrétnom. Môžem čítať Tolstého a nájsť v jeho dielach príbuzné politické témy, triedne systémy, zneužitie moci, ego či ambície – a to všetko v knihe napísanej pred viac ako sto rokmi.

Nikdy si preto nesadnem a nepredstieram, že prekladám americkosť pre zvyšok sveta, pretože by to znamenalo predpokladať, že čitateľ je akosi menej znalý než ja. Myslím si, že ak si spisovateľ sadne s presvedčením, že je múdrejší ako jeho čitateľ, jeho kreativita zomiera. Nechcete písať z pozície nadradenosti – intelektuálnej ani akejkoľvek inej.

Takže neviem, ako presne na túto otázku odpovedať, ale dúfam, že aspoň takto.

Vo vašom najnovšom románe Cisár radosti hlavná postava Hai prežíva preto, že ostatní ľudia odmietnu nechať ho zmiznúť. Myslíte si, že sme sa stali spoločnosťou, ktorá si utrpenie druhých všíma menej než kedysi? Alebo len nevieme, ako naň správne reagovať?

Myslím si, že je to ťažké povedať. Technológia nám priniesla celý svet do našich rúk, no zároveň nás otupila v schopnosti cítiť. Myslím si, že biológovia by to vedeli vysvetliť lepšie, ale predstavujem si, že keď človek stojí priamo pred vami a dýcha ten istý vzduch, dejú sa medzi ľuďmi veci – hormóny a chemické procesy –, ktoré telefón jednoducho nedokáže nahradiť.

Zároveň však žijeme vo svete hlbokého klamu a falošných obrazov. Ľudia sú dnes veľmi skeptickí voči emóciám. Pýtajú sa: Je to skutočné? Je to falošné? Nie som práve oklamaný? Predstava podvodu je dnes taká rozšírená, že z nás robí opatrnejších, chladnejších a ambivalentnejších.

A to je desivý produkt sveta, ktorý sme si vytvorili, najmä prostredníctvom sociálnych médií.

Akú úlohu v tom podľa vás zohrávajú sociálne médiá?

Sociálne médiá už nie sú sociálne. Nie je na nich nič sociálne. Stali sme sa komoditami, ktoré technologické spoločnosti zbierajú, aby sa obohatili. Stali sme sa úrodou.

Myslím si, že práve o to sa Cisár radosti zaujíma, hoci sa odohráva v roku 2009, teda ešte na prahu éry sociálnych médií. Už dávno pred nimi sme však všetci boli úrodou. Ľudské bytosti sú zdaňované len natoľko, aby prežili, mohli ďalej pracovať a opäť byť zdaňované.

Je to ako kosenie trávy. V knihe sa dokonca spomína, že zdaňovanie ľudí je ako kosenie trávy – len natoľko, aby mohla ďalej rásť. Myslím si, že predstava človeka ako zdroja namiesto bytosti s obrovským potenciálom existovala dávno pred sociálnymi médiami.

A práve to je svet neskorého kapitalizmu, v ktorom žijeme. Cisár radosti sa snaží naznačiť, že to tak bolo vždy. Len dnes sme dosiahli kritickú masu, ktorú už nemožno ignorovať. Pre mnohých ľudí z pracujúcej triedy bola predstava ľudského tela ako plodiny určenej na zisk vždy každodennou realitou.

Naznačujete teda, že problém je oveľa hlbší než len sociálne médiá. Kde podľa vás siaha jeho pôvod?

Myslím si, že áno. Žijeme v dlhom tieni priemyselnej revolúcie. Tá sa začala v Anglicku a mohla vzniknúť preto, že Anglicko malo kolónie. Kolonializmus krajine umožnil zbohatnúť a postaviť továrne.

Spoločnosť sa tak zmenila z agrárnej spoločnosti farmárov na továrenskú spoločnosť dozorcov, manažérov a vlastníkov. Priemyselná revolúcia teda nevznikla z ničoho – vznikla z kolonializmu.

Kolonializmus vnímal pôdu aj ľudí ako komoditu určenú na zisk. Myslím si, že je to napokon duchovná a filozofická otázka. Kto sme ako druh? Sme schopní lásky, láskavosti a možností, alebo sme druh, ktorý napokon zničí sám seba?

Aj preto sú v mojej tvorbe také dôležité zvieratá. Myslím si, že to, čo robíme zvieratám, je predzvesťou toho, čo sme ochotní robiť jeden druhému. Je pritom ironické, že aspoň v americkej angličtine sa hovorí: „To je zvieracie,“ keď chceme opísať niečo brutálne. V skutočnosti by sme však mali hovoriť, že musíme byť viac humánni, láskaví a jemní. Pravda je totiž opačná.

Ľudia spôsobili najväčšiu deštrukciu na svete, zatiaľ čo zvieratá žijú tak, ako žili tisíce rokov.

Vo svojich knihách často píšete o ľuďoch na okraji spoločnosti. Máte pocit, že dnešná Amerika sa stáva osamelejšou krajinou?