Vytypujeme, zoberieme peniaze, nepostavíme nič. Slovensko si buduje potemkinovskú veternú politiku (názor Dušana Chreneka)

Buď Slovensko berie záväzky z Plánu obnovy a vlastných strategických dokumentov vážne, alebo nech to povie aj v rokovaniach, a nie len vo vysielaní nedeľnej politickej relácie.  

Autor pôsobí v Európskej komisii a v minulosti bol vedúcim jej Zastúpenia na Slovensku. Text vyjadruje jeho osobné názory, nie stanovisko Európskej komisie.

Prezident, predseda vlády a viacerí ministri to povedali nahlas: veterné elektrárne sa na Slovensku stavať nebudú. Zhoda naprieč najvyššími ústavnými a výkonnými funkciami je taká vzácna, že by si zaslúžila obdiv – nebyť toho, o čom vlastne je. Slovensko sa v Pláne obnovy zaviazalo vytypovať územia vhodné na rozvoj veternej energie.

Konkrétne sa zaviazalo „vytvoriť pilotné zóny na rozvoj veternej energie s celkovým kombinovaným inštalovaným výkonom najmenej 300 MW“ a vo svojom národnom energetickom a klimatickom pláne si stanovilo cieľ 750 MW inštalovaného výkonu vo veternej energii do roku 2030.

Záujem investorov pritom existuje. Vláda pripravuje akceleračné zóny, no zároveň verejne signalizuje, že výstavbu veterných elektrární nepodporí. Nie preto, že by to bolo technicky nemožné, ale preto, že výstavba veterných elektrární je u nás politicky kontroverzná. A tam, kde sa investori nájdu, navyše stále narážajú na administratívne prekážky.

Napriek tomu podľa Slovenskej asociácie udržateľnej energetiky boli už začiatkom roka 2025 v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie projekty s celkovým výkonom 942 megawattov – približne dva bloky jadrovej elektrárne v Mochovciach. Záujem teda reálne existuje.