Vojaci mali pod uniformami pyžamá. Osobne a z nadhľadu k výročiu augustovej okupácie (komentár Borisa Zalu)

Skoro každý rok položím malú kytičku k pamätníku obetiam okupácie. No a občas vytiahnem aj niečo zo starostlivo odložených „vtipností“ z tých čias, aby to nebolo len patetické.  

Autor je filozof, publicista, bývalý predseda Sociálnodemokratickej strany Slovenska a bývalý poslanec Európskeho parlamentu.

Už som napísal niekoľko desiatok pripomenutí si toho dňa, keď polmiliónová armáda Varšavskej zmluvy zrazila na kolená ten jedinečný pokus o „socializmus s ľudskou tvárou“. Vôbec teraz nie je podstatné, či by sa bol vydaril, alebo nie. Išlo práve o to, aby sme mali slobodu rozhodnúť, čo vlastne chceme.

Táto možnosť slobody sa nám rozplynula, či lepšie povedané, bola rozdrvená pod pásmi tankov. Áno, bola to v tom čase najsilnejšia tanková, konvenčná armáda na svete. A veru triasli sa kolená nielen našim známym v Rakúsku, ale aj tým neznámym na opačnom konci Európy: lebo nikto nevedel, či sa táto brežnevovsko-honeckerovsko-gomulkovská siloparáda zastaví v Prahe, či vo Viedni alebo v Madride.

My ako čerství puberťáci sme si plnili úlohu malých záškodníkov a otáčali sme na cestách orientačné tabule, aby sme zmiatli aj tak zmätených vojakov. Strhávali sme názvy ulíc pomenovaných po ruských maršaloch a generáloch a vyvesovali ručne vyrobené plagátiky „žiadame neutralitu“. Doma sa mi smiali, že teraz už Rusi s istotou neodídu nikdy, neutralita je ta tam…