Keď Dubček ponúkol Ťažkému dôležitú funkciu, spisovateľovi sa roztriasli kolená. Ako to dopadlo?

Publikujeme prvú časť dlhého rozhovoru o Alexandrovi Dubčekovi, ktorý s Ladislavom Ťažkým urobil Jozef Leikert. Rešpektovaný autor literatúry faktu vyspovedal úspešného spisovateľa pred tromi desaťročiami.  

Vzácne spomienky literáta na hlavnú osobnosť obrodného procesu v roku 1968 v niekdajšom Československu sa dostávajú na verejnosť až teraz, lebo rôzne objektívne okolnosti viedli k tomu, že neboli zaradené do predošlých vydaní Leikertovej knihy s názvom Testament svedomia s podtitulom Rozhovor so spisovateľom Ladislavom Ťažkým (vychádzajú teraz v štvrtom rozšírenom vydaní). Jednotlivé časti knižného interview zverejňujeme od piatku 21. augusta do utorku 25. augusta. (Ťažký patril viac ako tri desaťročia medzi úzky okruh ľudí, ktorým Dubček najviac dôveroval.)

Video

O operácii Dunaj a okupácii Československa v roku 1968

Na požiadanie rodiny a priateľov Alexandra Dubčeka ste sa s ním rozlúčili na pohrebe. Nad jeho hrobom v Slávičom údolí v Bratislave ste boli veľmi konkrétny, napríklad ste hovorili o mužovi, ktorého ste nemenovali, ale všetci vedeli, že myslíte na Gustáva Husáka, ktorý po návrate našej delegácie z Moskvy v auguste 1968 povedal, že stojí a padá s Dubčekom. Isto ste to nespomenuli náhodou…

Nie… Husák vtedy na adresu Dubčeka povedal omnoho viac. Dobre si pamätám, keď nám spisovateľom, a nazval nás majstrami pera a svedomím národa, prezradil o Dubčekovi, že v Moskve bol hlavným hrdinom.

Aby nedošlo k skresleniu mojich slov, odcitujem časť zo smútočného prejavu: „On, Dubček, znášal hlavnú ťarchu útokov na dušu, charakter, svedomie, ba i telesné muky. To on sa už nechcel vrátiť z Moskvy do Prahy a Bratislavy ako vedúci politik okupovaného Československa. A politbyru v Kremli práve o to šlo. My, členovia československej strany, na rokovaní v Moskve sme Alexandra Dubčeka doslova uprosili, neúnavne presviedčali, ba takmer psychicky donútili, že sa z Moskvy musí vrátiť v tej funkcii, v akej ho do Moskvy násilne odvliekli. Bolo treba vyvolať zdanie, že sme sa v Moskve ako tak dohovorili, a tým zabrániť ďalšiemu krviprelievaniu.”

Chcel som to na pohrebe povedať na plné ústa a tým Dubčeka obhájiť, lebo mnohí si myslia, že počas moskovských rokovaní bol slabý, nebojoval a hneď sa podvolil Brežnevovi, čo nebola pravda.

Neviem, ako vy vnímate prvé stretnutia a zoznámenie sa, ale pre mňa je prvý moment veľmi dôležitý. Zvyčajne ma nesklame, čo si ako prvé o dotyčnom človekovi pomyslím… Pamätáte sa, kedy ste sa zoznámili s Alexandrom Dubčekom, a aký ste mali z neho dojem?

Bolo to v roku 1958. Hrali sme v Banskej Bystrici futbal – zamestnanci strany proti zamestnancom krajského národného výboru. Dubček hral v útoku, a celkom dobre. Ja som prvý polčas hral v obrane a druhý som bol v bránke. Vyhrali sme 4:2, pričom sme prvý polčas prehrávali dva nula.

Zapamätal som si, ako Dubček zapálene hral, bežal za každou loptou, v tvári bol celý červený a spotený. Žiaden úsmev, žiadne gestikulovanie ani hnevanie sa, keď sa nám nedarilo. Avšak po zápase bol priateľský a celý čas vtipkoval. Mal hlasitý, hrdelný smiech. Po zápase sme niečo opekali a popíjali pivo. Bolo veselo, pri ohníku sme spievali slovenské pesničky. Bol tam aj brat Tóno, ktorý sa s Dubčekom dobre poznal. Dubček prišiel ku mne a povedal mi, že lepšie chytám, ako bránim. Keď som bol v obrane, prehrávali sme dva nula a keď som bol v bránke, žiaden gól sme nedostali. Zakontroval som mu, že v druhom polčase sme mali vďaka nemu lepší útok. Zasmiali sme sa a ťukli si pohárom piva.

Je pravda, že vám Alexander Dubček ponúkol v roku 1963, keď bol prvý tajomník ÚV KSS, aby ste boli jeho osobným tajomníkom a zároveň vedúcim jeho sekretariátu?

Áno, jedného dňa ma zavolal k sebe do kancelárie a funkcie mi ponúkol. Zdôvodnil to tým, že som šikovný a viem písať. A takého človeka hľadá. Navyše som brat Tóna Ťažkého, ktorý je maximálne seriózny, čo je dobrá záruka.

Roztriasli sa mi kolená. Zľakol som sa. Poďakoval som sa a ponuku som odmietol, že sa na to necítim a neviem, či by som bol dobrý osobný tajomník. Som dosť mäkký a vedúci kancelárie musí byť razantný. Radšej by som robil na úseku kultúry a chcem písať knihy…

Mám sa vraj poradiť s bratom. Ten ma hneď odhovoril, aby som to nebral, ak sa chcem seriózne venovať písaniu, nebudem mať na to čas. Ešte mi povedal, že aj keď je Dubček fajn človek, nebude to mať ľahké a ľudia okolo neho tiež…

Bál som sa, čo mi Dubček povie a či to nedostanem straníckym príkazom. Zachoval sa džentlmensky, usmial sa, že keď sa chcem seriózne venovať písaniu kníh, to je vážna vec. Ani ma neprehováral a za toto gesto som si ho začal ešte viac vážiť…

S Dubčekom ste sa podstatne viac stýkali po jeho i vašom odstránení z politického života. Kde ste sa najčastejšie stretávali, nebáli ste sa, veď bol stále sledovaný? Aký bol Alexander Dubček rozprávač, lebo vo verejných vystúpeniach nebola jeho reč plynulá a dikcia bola zvláštne trhaná…

Stretávali sme sa rôzne. Často chodieval za mnou do malej záhradnej chatky na Starovinárskej ulici v Bratislave, kde som zvykol chodiť písať. Veľa razy sme sa prechádzali po Horskom parku, kam sme nemali obaja ďaleko, ale aj popri seneckom mori, ako sa zvykne hovoriť seneckým jazerám. Rátali sme s tým, že sliedivým očiam neujdeme, ale ani nastraženým ušiam. Možno sme mali na chatke namontované aj odpočúvacie zariadenia, ale možno ani nie, stačila „bdelosť“ suseda záhradkára, ku ktorej sa raz v slabej chvíľke priznal bratovi Tónovi.

Na prechádzkach sme sa cítili istejšie. Málokedy sme sedeli na lavičke, viac sme sa pohybovali. Máte pravdu, že keď Dubček verejne vystupoval, hovoril zadrhnuto, vety sekal a jeho reč nebola plynulá. Vždy bol taký, aj keď sa rozprával s obyčajnými ľuďmi. Vtedy veľa zohrávala jeho bezstarostnosť a úsmev, ktorý bol príjemný a zvláštne podmanivý, aj oči sa mu smiali. Pri prejavoch bol strnulý, neuvoľnený až zošnurovaný.

So mnou vždy hovoril otvorene, nič nezahmlieval, vlastne ani nemal čo, boli sme na jednej lodi, odstavení, nepotrební, a predsa sledovaní. Vedel o mne, že sa snažím písať knihy, ale na čom robím, ho veľmi nezaujímalo. Ja som vedel o všetkých jeho písačkách – listoch a sťažnostiach. Bol zvedavý na môj názor. Listové zásielky umne posielal na viaceré adresy, aby sa nedali odtajiť.

Vedel som, že keď sa stretneme, nebude to nakrátko, lebo Šaňo, ako som mu hovoril a on mne Lacko, bude dlho rozprávať. Isto aj preto, že nemal partnerov na debatu, a keď sa stretol s blízkym človekom, vydržal hovoriť aj niekoľko hodín. Musel však mať dobrého spoločníka. Ak bol chvíľu nepozorný alebo nepočúval, chytil ho za ruku, prípadne „strčil“ prstom do pleca. Zvykol aj prestať hovoriť a takto si vynucoval pozornosť. Pritom každému sa pozeral do očí a nemal rád, keď niekto v debate uhýbal pohľadom.

Priznávam, že po niekoľkohodinovom stretnutí s Dubčekom som prichádzal domov unavený, ale myšlienkovo bohatý. Rozhovory s ním boli krásne, podnetné a múdre. Bol veľký človek a chýbajú mi jeho rozpravy.

O čom ste sa zvykli rozprávať? O bežných veciach asi veľmi nie, ale viac o politike. Spomínal aj na kritické momenty zo svojho života alebo sa k ním nechcel vracať?

O všetkom hovoril otvorene, nemal som pocit, že by niečo zakrýval alebo kamufloval, či nebodaj niečo vymýšľal. Pýtal som sa na podrobnosti, rôzne detaily, ale aj na konkrétne rokovania. Zaujímali ma aj gestá niektorých politikov, ako na problém, situáciu reagovali a čo povedali. Chcel som vedieť aj ako sa pripravoval na stretnutia, odkiaľ čerpal podklady, aké dostával hlásenia od tajnej služby.

Najviac ma zaujímalo obdobie od januára 1968, keď sa stal prvým tajomníkom ÚV KSČ, rokovania v Bratislave, Čiernej nad Tisou a najmä v Moskve po násilnom odvlečení. Nabádal som ho, aby všetko spísal, rozhodne by mal pracovať na podrobných pamätiach. Nebránil sa, ale ani sa nechytal…

Viac ráz som mu naznačil, že by som mohol napísať jeho životopis, ani na to nereagoval. Vyslovene ma neodmietol, ale ani nedal súhlas, predpokladám, že podobných ponúk mal viac. Neskôr som sa dozvedel, že niečo napísal a nejakí Česi rukopis zredigovali a vydali niekde v zahraničí. Ale nečítal som žiadnu publikáciu a nič bližšie o nej neviem. Škoda, že som sa do napísania knihy nepustil, mohlo to byť najpravdivejšie rozprávanie o veľkom Slovákovi, ktorého sny ostali snami. Po Dubčekovej smrti ma viacerí žiadali, aby som sa predsa len pustil do písania knihy, ale uvedomil som si, že bez Dubčeka sa to už nedá.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Alexander Dubček
Ladislav Ťažký
Jozef Leikert
Ťažký o Dubčekovi

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.