Husák prosil Gorbačova, aby neotváral tému okupácie Československa. A v čom šéf Kremľa sklamal Dubčeka?

Publikujeme druhú časť dlhého rozhovoru o Alexandrovi Dubčekovi, ktorý s Ladislavom Ťažkým urobil Jozef Leikert. Rešpektovaný autor literatúry fakty vyspovedal úspešného spisovateľa pred tromi desaťročiami.  

Vzácne spomienky literáta na hlavnú osobnosť obrodného procesu v roku 1968 v niekdajšom Československu sa dostávajú na verejnosť až teraz, lebo rôzne objektívne okolnosti viedli k tomu, že neboli zaradené do predošlých vydaní Leikertovej knihy s názvom Testament svedomia s podtitulom Rozhovor so spisovateľom Ladislavom Ťažkým (vychádzajú teraz v štvrtom rozšírenom vydaní). Jednotlivé časti knižného interview zverejňujeme od piatku 21. augusta do utorku 25. augusta. (Ťažký patril viac ako tri desaťročia medzi úzky okruh ľudí, ktorým Dubček najviac dôveroval.)

Naozaj si Dubček myslel, že sa stretne s Michailom Gorbačovom, keď prišiel v apríli 1987 do Československa na prvú oficiálnu návštevu a zavítal aj do Bratislavy? Poznal ho osobne zo štúdií politických vied v Moskve. Aj preto predpokladám, že bol bytostne presvedčený, že sa s ním stretne, čo by bola preňho určitá satisfakcia…

Veril tomu, dokonca si naivne myslel, že ho navštívi u neho doma na Mišíkovej ulici v Bratislave. Radil sa so mnou, čím ho má ponúknuť, keď príde. Pýtal sa ma aj na názor, či si myslím, že bude s ním hovoriť osamote alebo bude počas rozhovoru prítomný niekto ďalší. A či zo sovietskej, alebo z našej strany. A čo ak ho bude sprevádzať sám Gustáv Husák? Brzdil som ho, aby nefantazíroval. Bolo by to pekné, keby prišiel, ale nepríde, ani sa s ním nikde inde nestretne. Aj on si bol toho vedomý, napriek tomu naivne veril a chcel… Gorbačov nebol pripravený na také veľké gesto, hoci sa možno chcel s ním stretnúť, ale perestrojka ešte nebola tak ďaleko. Neviem, možno o stretnutí uvažoval, ale ho odhovorili. Možno sa bál, ako budú reagovať naši politici, ktorí si dobre pamätali, keď Dubčeka odstavili. Práve týmto gestom by bol Gorbačov dozrel na veľkého politika, takto ostal len v tieni toho, čo chcel perestrojkou dosiahnuť. Nakoniec aj tak dopadol..

Video

DEFENCE NEWS – Tankisti SNP

Odkiaľ vedel Alexander Dubček presný dátum návštevy Michaila Gorbačova v Československu? Veď jeho príchod sa očakával podstatne skôr, nie až po dvoch rokoch po nástupe do vysokej funkcie. Ako vám Dubček o návšteve povedal?

Niekoľko dní pred príchodom Gorbačova som našiel v poštovej schránke lístoček a na ňom rukou napísané: „O 11.00 na lavičke.“ Odkaz bolo od Šaňa, poznal som jeho písmo. V Horskom parku mal vyhliadnutú jednu lavičku, kde sa občas stretal s niektorými priateľmi, hoci ich veľa nemal, ale ja som medzi nich patril. Lavička sa nachádzala neďaleko chodníka a bolo z nej dobre vidieť na všetky strany, ani za operadlom neboli žiadne kríky. Ľahko sa zaregistrovalo, ak prichádzal nejaký chodec. Pre Dubčeka dobré miesto, ale pre tých, ktorí sa s ním stretli nie veľmi vhodné, lebo boli viditeľní už z diaľky. Dubček však veľa miest na stretnutia nemal, všade bol sledovaný. S termínom o jedenástej som mal trochu problém, lebo som robil v ÚĽUV-e a nedalo sa mi len tak odísť z práce. Vyhovoril som sa, že musím ísť k lekárovi. Keď sme sa stretli, pýtal som sa ho, odkiaľ vie presný dátum príchodu Gorbačova do Československa. Vedel to od amerického novinára Jolyona Naegeleho, ktorý bol jedným z mála akreditovaných novinárov v Československu a hovoril veľmi dobre česky a rusky. Viac ráz sa stretol s Dubčekom, ale aj s inými prenasledovanými. Neviem, ako sa spolu rozprávali, ale Dubček ho považoval za veľmi seriózneho a mal k nemu pekný, až priateľský vzťah. Veril mu a viackrát cez neho posielal správy do sveta. Na stretnutí mi Dubček ukázal hŕbu písomností, ktoré mal vložené v obyčajnej igelitovej taške. Spis volal obranný fascikel. Vedel som o ňom, ale nečítal som ho celý, prezrel som si len niektoré časti. Vraj mal okolo sedemsto strán a stále ho dopĺňal. Boli v ňom jeho spomienky, ale väčšinou rôzne sťažnosti a ponosy. Chystal sa, že zo spisu vyberie dvadsať strán, kde v bodoch spíše všetky protesty, ktoré napísal a poslal na najrôznejšie inštitúcie. Predtým sa chcel poradiť s právnikmi, lebo to mala byť verejná žaloba, ako je obmedzovaný na slobode, ako sa o ňom šíria najrôznejšie klamstvá a klebety, dokonca aj sexuálneho charakteru, že má vraj intímny vzťah so speváčkou Martou Kubišovou.

Keď začal hovoriť o Gorbačovovej návšteve v Bratislave, videl som na ňom, že sa veľmi chce s ním stretnúť a dať mu časť elaborátu, ktorý nazval Protest v bodoch.

Bolo mu ľúto, že z neho robia nevzdelanca, slabocha, ktorý sa zajakáva, nevie povedať súvislú vetu, hneď plače, je násilník a smilník, nie je žiaden politik, len obyčajný okresný stranícky úradník, žoldnier imperializmu, najväčší zradca, ktorý oklamal poctivých komunistov a dlho ťahal Sovietov za nos…

Bol rozcítený a videl som na ňom, že sa potrebuje vyrozprávať, ale aj počuť môj názor, či si myslím, že sa s Gorbačovom naozaj stretne. Poznal program jeho návštevy, len nevedel, ako sa postaví k augustovým udalostiam roku 1968. Mám pocit, že to dobre predpokladal, len sám seba presviedčal či skôr klamal, že sa s ním stretne.

Oponoval som mu, ale mal v hlave zvláštnu predstavu. A hneď mal po ruke príklad z návštevy Nikitu Chruščova v Československu. Ten sa krátko po príchode opýtal prezidenta Antonína Novotného, kde je Ludvík Svoboda, že sa chce s ním stretnúť. Hneď utekali za Svobodom do akéhosi družstva na Vysočine, kde robil účtovníka. Obliekli ho do novej uniformy, posadili do helikoptéry a penzionovaný generál sa o pár hodín stretol s bývalým veliteľom partizánskeho hnutia na Ukrajine Chruščovom. Zvítali sa po bratsky, isto si bratsky aj vypili a od tej chvíle bol Svoboda iný človek. Žiaden úradník, ktorý si chodil s „kanvičkou“ po mlieko. Chruščov trval na tom, aby sa vrátil do funkcií, a tak sa stal podpredsedom parlamentu a veliteľom Vojenskej akadémie. Želania Chruščova boli pre súdruhov v Československu rozkazom, hoci akokoľvek škrípali zubami.

Dubček si v hĺbke duše prial, aby sa udialo niečo podobné. Nevzdával sa, ale vzápätí dodal, že Gunár a ďalší normalizátori mu stretnutie prekazia. Po svojom odvolaní a vymenovaní Gustáva Husáka za prvého tajomníka, ho nenazval inak ako gunárom – sipiacim, zlým gunárom, ktorý ochraňoval len seba. Dubček bol presvedčený, že gunár bude Gorbačova sprevádzať aj v Bratislave a nepohne sa od neho.

Dubček mal pravdu, aj na filmových záberoch vidno, ako všade pri ňom stojí. Dnes vieme, že Gorbačov síce vystupoval sebavedome, ale často bol nerozhodný a poslušne plnil rozhodnutia politbyra. A to nemalo záujem otvárať tému súvisiacu s augustovými udalosťami 1968. O to nemal záujem ani Husák, Biľak a partia okolo nich…

Neskôr mi Dubček povedal, že doslova prosili Gorbačova, aby ani v náznakoch neotváral 21. august 1968. Dobre vedeli, že by to mohol byť ich koniec…

Mnohí ľudia v Československu si mysleli, že príchodom Gorbačova dôjde k zmenám aj u nás, najmä, že sa vymení politická garnitúra. Videli v ňom div nie spasiteľa, mnohí sa na neho doslova tešili, všade kde prišiel bol vítaný, v uliciach ho čakalo plno ľudí. Boli ste medzi nimi, vidieť vás na niektorých filmových záberoch pred obchodným domom Kamzík.

Všimol si to aj Dubček, ktorý sledoval v televízii kladenie vencov na Námestí SNP v Bratislave. Priznám sa, že ani sám som nevedel, prečo som chcel vidieť Gorbačova naživo.

Chceli ste ho viac vidieť za Dubčeka, alebo za seba?

Skôr za všetkých odstavených, ktorí sa zo dňa na deň stali bezcennými a nikto nemal o nich do konca života zakopnúť… Všimol som si, že na Námestí SNP, kde mal Gorbačov položiť k pamätníku veniec, spievala a možno aj tancovala úderka z Lúčnice. Registroval som strkajúcich sa kameramanov, fotografov a redaktorov s natiahnutými mikrofónmi. Všade veľa ľudí a ochrankárov, a v strede nevysoký pán s charakteristickým červeným znakom na hlave…

Podarilo sa mi dostať celkom blízko k prichádzajúcej suite, bol som na dosah ruky, ktorú som sa chystal podať, ale zabránil mi v tom chrbát Gustáva Husáka. Možno ma videl, možno nie, predpokladám, že ma nespoznal. Alebo áno? Neviem, v tej trme-vrme ma vôbec nemusel spozorovať, hoci moja šedivá hlava bola viditeľná a mnohí ma podľa nej poznali. S Husákom som sa nestretol dobrých pätnásť rokov. Zostarol aj on… Zdalo sa mi komické, ako Gorbačovovi prekladal, čo hovorili tí, ktorí mu podávali ruky. Gorbačov mu taktne-netaktne povedal: „Spasiba, tovavarišč Gusák, vsjo ponimaju, nenada perevodiť!”

Ruku Michailovi Gorbačovovi sa vám nepodarilo podať, ale mohli ste niečo nahlas povedať a upriamiť na seba pozornosť prvého muža veľkého Sovietskeho zväzu. Napríklad, že ho pozdravuje Alexander Dubček… Nechceli ste, báli ste sa, alebo vám to v tej chvíli nenapadlo?

Nemal som to v úmysle, preto mi to nenapadlo… Boli to zlomky sekúnd. Skôr si myslím, že som nebol taký hrdina. Dnes viem, že som mohol dostatočne nahlas povedať: „Tovarišč Gorbačov, privet od Alexandra Dubčeka, on vás žďot pod Slavínom, prijdite k nemu v gosti!”

Ktovie, čo by Gorbačov povedal a ako by bol zareagoval tesne pri ňom stojaci Gustáv Husák. Po nejakom čase som to spomínal Dubčekovi, povedal mi: „Mal si nájsť odvahu, ale nič ti nevyčítam!”

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Alexander Dubček
Ladislav Ťažký
Jozef Leikert
Ťažký o Dubčekovi

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.