Zamatový bumerang a tiene Leopoldova: Politický väzeň z Popradu zažil zrod nájomného vraha Jozefa Roháča

Svedectvo Františka Bednára o podraze po Novembri 89 a živote za múrmi väzenia v Leopoldove.  

POPRAD: Keď v novembri 1989 štrngali na námestiach tisíce ľudí kľúčmi a skandovali heslo „Nie sme ako oni“, za päť metrov vysokými múrmi leopoldovskej väznice panovalo mrazivé ticho. V celách s rozmerom dva krát tri metre, na uzavretom a prísne stráženom oddelení známom ako Hlava – 1, sedeli v samotkách muži, ktorých komunistický režim oficiálne vymazal zo spoločnosti. Považoval ich za nebezpečné „protištátne živly“, a preto ich izoloval nielen od okolitého sveta, ale aj od ostatných kriminálnikov.

Medzi nimi sedel aj mladý Popradčan František Bednár. V roku 1984 ho odsúdili na 14 rokov za protištátnu činnosť a teror. Začiatkom roka 1982 totiž poslal poštou do sídla popradského Okresného výboru Komunistickej strany Slovenska nefunkčnú bombu s elektronickým nástražným systémom.

Bombu nainštaloval do škatule od topánok a darčekovo zabalil. Adresátom poštovej zásielky bol šéf výboru Andrej Džupin. František Bednár preto na vlastnej koži zažil prísny väzenský režim v leopoldovskej aj ilavskej väznici.

Presne deväť mesiacov po zamatovej revolúcii napokon Krajský súd v Košiciach v rámci rehabilitácií zrušil pôvodný odsudzujúci rozsudok a František Bednár sa ako jeden z posledných politických väzňov dostal 15. augusta 1990 na slobodu.

Necelé dva mesiace pred Nežnou revolúciou ho Krajský súd v Bratislave odsúdil na ďalší trest vo výške päť a pol roka za vykonštruovaný prípad prípravy záškodníctva. Tajnou políciou nasadení spoluväzni – konfidenti komunistického režimu – ho udali za údajnú prípravu úteku politických väzňov na Západ. Celkovo mal v pekle väzníc stráviť takmer dve desaťročia.

Príbeh Františka Bednára je mrazivým mementom cynizmu vtedajšieho režimu. Pridaných päť a pol roka k 14-ročnému trestu v predvečer Novembra 89 ukazuje, ako nekompromisne umierajúca komunistická mašinéria fungovala doslova do posledných dní svojej existencie.

Leopoldovské žaláre však neskrývali len ideových odporcov režimu. V rovnakej izolácii a klaustrofóbii sa prelínali osudy politických obetí s úplne iným svetom – so svetom bezohľadných kriminálnikov a hrdlorezov, ktorých neskôr pohltil organizovaný zločin. Jednou z najvýraznejších postáv novodobej mafie bol aj muž z Levíc – Jozef Roháč známy pod prezývkou Potkan.

Napokon na doživotie odsúdený vrah Jozef Roháč sa prvýkrát za väzenské múry Leopoldova dostal okolo roku 1985. Neprišiel tam ako politický disident s vyhraneným svetonázorom. František Bednár ho vnímal ako dobrodruha, ktorý chcel za každú cenu nelegálne utiecť na Západ.

Na samotkách za päťmetrovými múrmi

Vtedy ešte verejnosti neznámy Jozef Roháč sa spolu s parťákom Ernestom Rečkom pokúsili v tej dobe o akrobatický kúsok. Do hlavy si vzali myšlienku, že unesú nejakého vysokopostaveného vládneho papaláša a tak si vynútia prechod prísne strážených hraníc na Západ.

Postávali preto pred vládnymi budovami v Bratislave, a keď sa naskytla príležitosť, skočili na prvého pohlavára, ktorý im prišiel pod ruku. V zmätku si však ministra zdravotníctva pomýlili s jeho námestníkom Imrichom Hatiarom,. Napokon po dramatickom vyjednávaní s príslušníkmi Verejnej bezpečnosti skončili v pasci, ktorú im na falošnej hranici do Rakúska pripravila vtedajší “tajní” zo Štátnej bezpečnosti.

Súd Roháčovi s Rečkom vymeral 15-ročné tresty za terorizmus a únos. Tak sa Roháč ocitol na rovnakom poschodí väzenia v Leopoldove ako Popradčan Bednár. František Bednár si na Roháča spomína bez prikrášľovania.

„Roháč bol dobrodruh. On to nerobil z presvedčenia, alebo z politických dôvodov. Bol to doslova ekonomický emigrant, chcel jednoducho zdrhnúť za hranice, aby sa mal lepšie. On bol drzý, mal ostré lakte. Keď sa začal prevrat, hneď sa nominoval do väzenského výboru, že on ide vyjednávať s politikmi o podmienkach skrátenia trestov, o amnestiách. Získal si vedúcu pozíciu, lebo vedel hlasno kričať,” vraví František Bednár.