Európa si pripomína najtemnejšie dejiny. Deň čiernej stuhy varuje pred návratom totalitných ideológií

Dátum 23. august pripomína obete stalinizmu a nacizmu v celej Európe. Tichá spomienka má varovať pred návratom totality a stratou slobody.

Dátum 23. august symbolizuje jednu z najtemnejších kapitol moderných dejín Európy. Európsky deň pamiatky obetí stalinizmu a nacizmu, známy aj ako Deň čiernej stuhy, je príležitosťou na tichú spomienku.

Dvadsiaty tretí august je Európskym dňom pamiatky obetí totalít.
Pakt Molotov Ribbentrop z roku 1939 rozdelil východnú a strednú Európu.
Nacistický režim rozpútal Holokaust, počas ktorého zahynulo približne šesť miliónov Židov.

Pamätný deň oficiálne vyhlásený Európskym parlamentom (EP) slúži ako memento o miliónoch nevinných ľudí, ktorých životy boli zničené alebo násilne ukončené totalitnými režimami. V čase, keď sa historická pamäť stáva dôležitým pilierom demokratickej odolnosti, predstavuje výzvu k ostražitosti pred akoukoľvek formou autoritárstva. Zároveň pripomína, že sloboda a ľudská dôstojnosť nie sú samozrejmosť.

Pakt Molotov–Ribbentrop

Výber dátumu nie je náhodný – 23. augusta 1939 bol v Moskve podpísaný Pakt o neútočení medzi nacistickým Nemeckom a Sovietskym zväzom, známy ako pakt Molotov–Ribbentrop. Navonok sa tváril ako dohoda o mieri, jeho najzásadnejšia časť bola ukrytá v tajnom dodatkovom protokole. V ňom si dve totalitné mocnosti rozdelili strednú a východnú Európu na sféry vplyvu.

Pakt fakticky otvoril cestu k začiatku druhej svetovej vojny. Len osem dní po jeho podpise zaútočilo Nemecko na Poľsko a 17. septembra sa k agresii z východu pridal Sovietsky zväz. Následná okupácia pobaltských štátov, časti Fínska a rumunskej Besarábie bola priamym dôsledkom tejto dohody.

Dôsledky dohody

Pre milióny Európanov žijúcich medzi Berlínom a Moskvou sa 23. august 1939 stal začiatkom dlhého obdobia teroru, deportácií a útlaku – obdobia, ktoré pre mnohé národy trvalo nielen počas vojny, ale aj dlhé desaťročia po nej.

Nacistický režim pod vedením Adolfa Hitlera povýšil rasovú nenávisť na štátnu doktrínu. Najtragickejším prejavom tejto ideológie bol Holokaust, počas ktorého prišlo o život približne šesť miliónov Židov. Vyhladzovacie tábory sa stali symbolmi priemyselne organizovanej smrti ľudí prevažne len pre ich pôvod.

Obeťami nacizmu

Obeťami nacistického teroru sa okrem židovskej komunity stali aj státisíce Rómov v rámci tzv. rómskeho holokaustu (Porajmos), politickí odporcovia, príslušníci inteligencie v okupovaných krajinách, homosexuáli, svedkovia Jehovovi a ľudia so zdravotným postihnutím, ktorých režim považoval za „nehodných života“. Nacizmus priniesol vojnu, ktorá zdevastovala Európu a zanechala za sebou desiatky miliónov mŕtvych vojakov aj civilistov.

Sovietsky totalitný systém pod vedením Josifa Stalina budoval svoju moc na triednej nenávisti a potláčaní akejkoľvek individuálnej slobody. Jedným z najhrozivejších nástrojov stalinizmu bol systém nápravno-pracovných táborov – gulagov, ktorými prešli milióny ľudí. Podľa archívnych sovietskych záznamov tam v neľudských podmienkach, pri ťažkej práci, hlade a mrazoch zahynulo v rokoch 1930–1956 približne 1,6 milióna ľudí.

Deportácie národov

Stalinizmus sa do dejín zapísal aj masovými deportáciami celých národov a sociálnych skupín. Státisíce Poliakov, Estóncov, Lotyšov, Litovcov, krymských Tatárov či Čečencov boli násilne presídlení do odľahlých oblastí Sibíri a Strednej Ázie.

Tragickou kapitolou bol Holodomor na Ukrajine v rokoch 1932 až 1933. Išlo o umelo vyvolaný hladomor s miliónmi obetí. Súčasťou režimu boli aj politické čistky, zinscenované procesy a masové popravy. Jedným z najznámejších príkladov zostáva Katynský masaker, pri ktorom sovietska tajná polícia NKVD zavraždila viac ako 22 000 poľských dôstojníkov a príslušníkov elity.

Význam spoločnej pamäte

Potreba spoločného uctenia si obetí oboch totalít vzišla z krajín strednej a východnej Európy, ktoré mali priamu skúsenosť s oboma režimami. Dôležitým krokom bola Pražská deklarácia o európskom svedomí a komunizme z júna 2008.

Následne 23. septembra 2008 Európsky parlament prijal vyhlásenie, ktorým ustanovil 23. august za Európsky deň pamiatky obetí stalinizmu a nacizmu. Tento krok bol potvrdený rezolúciou EP o európskom svedomí a totalite z 2. apríla 2009. Na Slovensku tento deň oficiálne nepatrí medzi pamätné dni podľa zákona, no pravidelne ho pripomína Ústav pamäti národa a ďalšie inštitúcie ako súčasť európskej pamäte.

Deň čiernej stuhy

Označenie „Medzinárodný deň čiernej stuhy“ má korene v 80. rokoch 20. storočia. Prvé koordinované protestné zhromaždenia sa konali 23. augusta 1986 v západných metropolách, ako Toronto, Londýn či New York. Utečenci z krajín sovietskeho bloku nimi upozorňovali svet na pretrvávajúcu neslobodu vo svojich krajinách.

Dnes je 23. august oficiálnou súčasťou európskeho kalendára. Jeho cieľom je prekonať rozdelenie európskej pamäti na „východnú“ a „západnú“. Európa tým deklaruje, že zločiny proti ľudskosti sú neprípustné bez ohľadu na to, pod akou vlajkou či ideológiou boli spáchané.

Varovanie pred extrémizmom

Aj viac ako 80 rokov po skončení vojny historická skúsenosť ukazuje, že totalitné ideológie sa nerodia zo dňa na deň. Vyrastajú z nenávisti, populizmu a relativizácie pravdy. Pripomínanie si obetí 23. augusta je preto dôležitý nástroj boja proti historickému revizionizmu a popieraniu zločinov.

V súčasnom svete, ktorý čelí vzostupu extrémizmu, radikalizácie a pokusom o násilné prekresľovanie hraníc, ide o výzvu, aby sme nezabúdali na hodnotu individuálnej slobody, právneho štátu a rešpektu k ľudským právam. Spoločná európska pamäť je o spoločnom záväzku „nikdy viac“, nie o predbiehaní sa v počte obetí.