Do tretice všetko zle. Kyjev chceli Rusi obsadiť ako Prahu a Kábul. A ako uniesli Dubčeka?

Vpád ruskej armády na územie Ukrajiny s cieľom ovládnuť Kyjev mal operačný rámec vyskúšaný predtým v dvoch vojenských ťaženiach. Prvé v auguste 1968 malo krycí názov Dunaj, druhé s kódovým označením Bajkal-79 sa začalo koncom decembra 1979.  

V oboch prípadoch – československom i afganskom – plánovali moskovskí stratégovia prekvapujúci útok a blitzkrieg. Do tretice sa o to isté pokúsili v tzv. špeciálnej vojenskej operácii (ŠVO) vo februári 2022. Nevyšlo im to.

Historické paralely k ruskej invázii na Ukrajinu hľadajú vojenskí historici a iní bádatelia už od vypuknutia vojny. Najnovšie venoval tejto téme pozoruhodnú štúdiu generál Pekka Turunen, fínsky spravodajský dôstojník a analytik. Niekoľko rokov predtým pôsobil na fínskom veľvyslanectve v Moskve ako vojenský pridelenec a od roku 2023 je šéfom fínskej vojenskej rozviedky.

Video

August 1968

Podľa Turunena poslúžil plánovačom ŠVO upravený model operácie Dunaj z roku 1968, modifikovaný skúsenostiam z neskorších operácií v Afganistane a tiež dvoch čečenských vojen a z anexie Krymu. Vo všetkých týchto prípadoch sa Rusi spoliehali na šokový efekt z vojenského vpádu a na rýchle obsadenie kľúčových objektov v hlavnom meste.

Turunen súhlasí s názorom svojho srbského bezpečnostného experta Marka Parezanoviča, že v prípade ŠVO ako aj operácie Dunaj nešlo o štandardnú vojenskú, ale o politicko-vojenskú operáciu. Turunen však polemizuje s Michaelom Kofmanom, americkým výskumníkom ukrajinského pôvodu, ktorý tvrdí toto: „ŠVO je operáciou s takým silným politickým rozmerom, že ju nemohol plánovať ruský generálny štáb a jej úvodná fáza bola tajná politicko-spravodajská intervencia”.

Podľa Turunena sa na nej generálny štáb musel podieľať, nebolo však potrebné spoločné plánovanie – súčinnosť jednotlivých zložiek ruských ozbrojených síl v štádiu vzniku predbežného plánu: „Veď celá operácia mala pôvodne trvať iba 10 dní.”

Ako plánovali operáciu Dunaj

Kto teda – kedy a ako – plánoval ŠVO, čiže brutálne porušenie suverenity Ukrajiny? O tom zatiaľ vieme veľmi málo. Chýba nám zdroj, ktorý svojho času poskytol generál Alexander Majorov svojimi spomienkami na operáciu Dunaj. Už 12. apríla 1968, čiže viac ako štyri mesiace pred inváziou, mu v štábe Prikarpatského vojenského okruhu odovzdali predbežný operačný plán („mapu-rozkaz”) vojenskej operácie, podpísaný ministrom obrany maršalom Andrejom Grečkom. Na základe tohto dokumentu mohol potom Majorovov štáb rozpracovávať vlastný operačný plán, robiť prieskum, organizovať cvičenia a pod.

Majorov velil 38. armáde, ktorá podľa tohto plánu mala za 24 hodín prekročiť štátne hranice, preniknúť približne 550 km do vnútrozemia ČSSR, ovládnuť Slovensko a východnú Moravu a dostať sa na čiaru Brno – Ostrava „s cieľom potlačiť a v prípade nevyhnutnosti aj zničiť kontrarevolúciu”.

Generálny štáb v ďalších mesiacoch operačný plán rozpracoval do niekoľkých variantov na základe pokynov z ministerstva obrany a politbyra komunistickej strany. Využil pritom poznatky z vojenských cvičení, ktoré prebiehali v letných mesiacoch 1968 pozdĺž hraníc Československa a predovšetkým z nečakane predĺžených štábnych manévrov Šumava na našom území.

„Plán intervencie mal vo finálnej podobe prílohu pod názvom August 68,” spomínal Majorov. V nej sa počítalo s najhorším variantom, a to s „vojnou globálnejšieho charakteru.” Zrejme preto Moskva počas vpádu uviedla do bojovej pohotovosti všetky svoje ozbrojené sily v európskej časti ZSSR a tiež strategické jadrové vojská. Do štyroch minút boli schopné zasiahnuť.

Hodinu pred polnocou 20. augusta 1968 prvé intervenčné jednotky piatich krajín Varšavského paktu prekročili na osemnástich miestach štátne hranice „bratského“ Československa. Krátko predtým dostali ich velitelia cez interné linky signál otvoriť jednu z piatich (niektoré zdroje uvádzajú, že z troch) tajných obálok, ktoré prevzali už skôr. Ostatné mali v prítomnosti náčelníkov štábov okamžite spáliť.

Čo všetko bolo v ďalších zalepených obálkach, je aj po 58 rokoch otázne. Ich obsah ukrývajú zatiaľ nedostupné fondy ruských archívov. Pamätníci si však spomínajú, že alternatívne plány mali kódové označenie Dunaj-Kanál a Dunaj-Globus. Predpokladá sa, že politicko-vojenské velenie operácie malo až v hodine dvanástej rozhodnúť, ktorý scenár dostane prednosť.

Do poslednej chvíle sa napríklad nevedelo, ako dopadne plánovaný vnútrostranícky puč v Prahe, kde práve zasadalo politické vedenie krajiny – predsedníctvo Ústredného výboru KSČ. V Moskve sa kvôli tomu schádzalo politbyro a konali sa schôdzky najvyšších predstaviteľov piatich členských štátov Varšavskej zmluvy. Nepretržite zasadalo velenie tohto vojenského paktu. Sovietsky líder mal takmer poldruhahodinový telefonický rozhovor s československým lídrom Alexandrom Dubčekom ešte 13. augusta. Paralelne prebiehali kontakty s pučistami, ktorí poslali do Kremľa tzv. pozývací list a ktorí mali už na začiatku invázie uskutočniť v Prahe palácový prevrat.

Foto:
archív CIA
Horiaci sovietsky tank v Prahe.

„Intervencia vojsk päťkoalície sa koordinovala s postupom takzvaného zdravého jadra vo vedení Komunistickej strany Československa,” predpokladal slovenský historik Michal Štefanský, ktorý po roku 1990 pracoval vo vládnej komisii pre objasnenie týchto udalostí.

Časť historickej obce si myslí, že Sovietom išlo najmä o to, aby rozmiestnili na západných hraniciach ČSSR niekoľko vojenských základní, ktoré mali už od skončenia druhej svetovej vojny v Nemeckej demokratickej republike, Poľsku a Maďarsku. Podľa uznávaného nemeckého historika českého pôvodu Jana Pauera však hlavným zmyslom vojenskej intervencie bolo „znovunastolenie sovietskej kontroly nad Československom s podporou promoskovskej skupiny vo vedení KSČ – iné politické ciele ani nesledovala”.

„Plán spočíval v tom, že skupina ,zdravých síl´ vyvolá na zasadnutí rozkol v predsedníctve, vysloví Dubčekovi a jeho prívržencom nedôveru a fakticky prevezme moc v krajine ustanovením takzvanej revolučnej vlády,” pokračoval Štefanský. „Zároveň mala vydať vyhlásenie, v ktorom by privítala vojenskú intervenciu piatich spojeneckých štátov ako bratskú pomoc v záujme záchrany socializmu v Československu,“ dodal.

Fatálne chyby politbyra 2.0

Ako to bolo s hlavnými politickými a vojenskými cieľmi v prípade ŠVO? Kto ich koncipoval a formuloval? Západní vojenskí experti zatiaľ nič takéto konkrétne a podrobné o plánovaní invázie ruských vojsk na Ukrajinu (ako o príprave operácie Dunaj) k dispozícii nemajú. Len predpokladajú, že predbežný operačný plán dostali armády zúčastnené na ŠVO v oveľa kratšom predstihu. A že ťažisko jeho vypracovania malo spočívať nie na generálnom štábe ozbrojených síl alebo na ministerstve obrany, ale na Federálnej spravodajskej službe (FSB), presnejšie na jej 5. sekcii vedenej generálom Sergejom Besedom. V záverečnej správe pre Kráľovský inštitút zjednotených služieb (známy pod anglickou skratkou RUSI) to tvrdí výskumný tím vedený ukrajinským generálom Myhajlom Zabrodským a britským vojenským historikom Jackom Watlingom.

„Práve 5. sekcia FSB dodala Kremľu fatálne chybné analýzy, podľa ktorých ukrajinské štátne inštitúcie boli slabé, armáda sa po prvom údere vzdá a Volodymyr Zelenskyj utečie. Obyvateľstvo privíta ruské jednotky ako osloboditeľov a v Kyjeve bude možné okamžite dosadiť promoskovskú vládu,” uvádzalo sa v správe.

Samozrejme, zámer a koncept operácie vypracovalo najvyššie politické vedenie Ruska, predovšetkým Bezpečnostná rada (Sovbez) pod vedením prezidenta Vladimira Putina. Niektorí západní experti prirovnávajú tento orgán k sovietskemu politbyru. Kathryn Stonerová zo Stanfordovej univerzity v USA píše dokonca o „politbyre 2.0“. „Je to najsilnejšie mocenské centrum v súčasnom Rusku,” tvrdí politologička.

Sovieti si našli pre operáciu Dunaj politicko-ideologickú zámienku. Formulovali ju približne takto: ideme poskytnúť „internacionálnu pomoc” československému ľudu pri potlačení, respektíve pri likvidovaní „plazivej kontrarevolúcie”. ŠVO mala zase zbaviť národy Ukrajiny „nacistického režimu”, demilitarizovať ju a „zastaviť utrpenie obyvateľstva Donbasu”.

Uznávaní americkí bezpečnostní analytici Kevin D. Stringer a Heather S. Greggová z Vojenskej akadémie USA vo West Point charakterizujú zhodné črty modelu použitého pri útokoch na Prahu a Kyjev skratkovito takto: zhromažďovanie konvenčných síl na štátnych hraniciach – infiltrácia špeciálnych síl – obsadenie strategického letiska výsadkom – letecký prísun ďalších jednotiek – dekapitácia, zbavenie štátu jeho politického vedenia.

Historická príbuznosť až totožnosť oboch vojenských ťažení sa najzreteľnejšie prejavila v ich troch úvodných etapách. Vojenské prípravy boli očividné, dobre viditeľné, ale politické vedenie napadnutého štátu bolo do poslednej chvíle udržiavané v neistote, či Kremeľ naozaj prekročí hranicu medzi nátlakom a inváziou.

Varovania o blížiacom sa útoku dostávala Praha už podvečer 20. augusta 1968 a Kyjev z Washingtonu ešte pred 24. februárom 2022. Dokonca americký prezident Joe Biden týždeň pred útokom verejne vyhlásil toto: „Som presvedčený, že Putin už prijal rozhodnutie napadnúť Ukrajinu.” A riaditeľ CIA William Burns osobne upozornil Zelenského aj na nebezpečenstvo útoku Rusov na letisko Hostomeľ pri Kyjeve. Ale nepredložil o tom nijaké dôkazy. „Americké varovania som považoval za príliš všeobecné a, navyše, ich zverejnením by som vyvolal paniku medzi obyvateľstvom i zahraničnými investormi,” vysvetľoval Zelenskyj po útoku.

Moskovskí plánovači oboch operácií sa pritom snažili dosiahnuť strategické prekvapenie. Zásadný rozdiel medzi nimi spočíval v tom, že výsadok na letisku Praha – Ruzyň nenarazil na žiaden odpor a mal dokonca podporu kolaborujúcich skupín v ŠtB.

Lietadlá typu Antonov s ôsmimi tisíckami sovietskych výsadkárov na palube pristávali na Ruzyni v polminútových až minútových intervaloch. Výsadkári vyskakovali na plochu letiska ešte za chodu strojov, utekali k letiskovej budove, rekvirovali zaparkované automobily a uháňali na nich smerom do centra mesta, aby sa zmocnili určených objektov: sídiel generálneho štábu, ministerstva obrany, úradu vlády, ústredia KSČ, televízie, rozhlasu.

Rovnakú taktiku zvolila Moskva o 54 rokov neskôr. Ráno 24. februára 2022 vzlietlo 35 vrtuľníkov s 300 výsadkármi z letiska pri juhobieloruskom meste Mazyr. Leteli smerom na letisko Hostomeľ pri Kyjeve s cieľom obsadiť ho a vytvoriť letecký most. Nasledovať mal prílet masívneho výsadku na 18 dopravných lietadlách Il-76 z Pskova. Hostomeľ je vzdialený len 20 km od centra Kyjeva.

Súčasne s tým sa začala pozemná časť operácie. Len z Bieloruska po dvoch operačných osiach vyrazili smerom na Kyjev kolóny vojska, odhadom 40-tisíc až 45-tisíc mužov v zbrani. Celkove aj z iných miest vtrhli na ukrajinské územie ruské jednotky v počte okolo 200-tisíc vojakov. Približne toľko ich bolo v prvom slede operácie Dunaj, ktorá mala obsadiť päťkrát menšie územie (v ďalšom slede sa celkový počet doplnil na takmer pol milióna interventov). Vari Putin počítal na Ukrajine s ešte menším odporom, než na aký narazil Brežnev a spojenecké armády v Československu? Ak áno, tak sa brutálne mýlil.

Analýza výskumného tímu RUSI predpokladá, že po obsadení letiska Hostomeľ plán operácie počítal s bleskovým útokom výsadkárov na strategické objekty v metropole. Špeciálne a spravodajské jednotky mali neutralizovať vedenie Zelenského. Ale všetko vypálilo ináč a v tomto okamihu paralela Dunaj – ŠVO prestáva platiť.

Armáda v kasárňach a mimo nich

Keď okolo polnoci 20. augusta 1968 zaburácali nad Prahou motory obrích antonovov so sovietskymi výsadkármi, v budove ÚV KSČ (dnes v nej sídli české ministerstvo dopravy) ešte stále zasadalo užšie vedenie KSČ, čiže predsedníctvo. Dubček akoby naťahoval čas a neustále odkladal bod programu o aktuálnej situácii v strane. Ale vnútrostranícky puč „zdravým silám” napokon nevyšiel.

Po oznámení, že vojská Varšavského paktu prekročili hranice Československa, sa na stranu reformátorov pridali aj dovtedy váhajúci členovia predsedníctva ÚV KSČ. Hlasovanie o uznesení, odsudzujúcom „,vstup vojsk Varšavskej zmluvy” ako akt odporujúci normám medzinárodného práva podporilo 7 z 11 riadnych členov predsedníctva. V uznesení zároveň konštatovali, že vojská k nám prišli bez vedomia legitímnych čs. orgánov.

Bol to prvý škrt cez rozpočet v politickom pláne operácie Dunaj. Druhým bolo odmietnutie prezidentom Ludvíkom Svobodom tzv. revolučnej vlády a jeho žiadosť oslobodiť internovaného Dubčeka i jeho blízkych spolupracovníkov. Nevieme presne, kto, kedy a ako upravoval pôvodný plán operácie. Vieme, že celú noc z 20. na 21. augusta trávil Brežnev v sídle generálneho štábu sovietskej armády spolu s ministrom Grečkom. Ten udržiaval trvalé spojenie s hlavným veliteľom operácie Dunaj generálom Ivanom Pavlovským: „Povedz Dzúrovi, že ak Česi začnú strieľať po našich vojskách, tak ho dám obesiť na prvej osike!“ oznámil mu Grečko krátko po tom, čo pozemné jednotky prekročili československé štátne hranice ČSSR.

Slovák Martin Dzúr bol ministrom obrany ČSSR a svoj rozkaz veliteľstvám vydal 20 minút po polnoci už pod hlavňou kalašnikova. Nariadil v ňom ponechať vojská v kasárňach, povolať štáby na pracoviská, neopúšťať mierové posádky a za nijakých okolností nepoužiť zbrane. Prikázal dokonca poskytnúť sovietskym vojskám „všestrannú pomoc”! Prezident republiky a vrchný veliteľ generál Svoboda to svojou autoritou o čosi neskôr potvrdil. Pridal sa aj k výzve politického vedenia krajiny jej obyvateľstvu: zachovať pokoj a neklásť vojskám odpor – zabrániť krviprelievaniu.

Toto bol podstatný rozdiel v porovnaní so situáciu v prvých hodinách vpádu ruských vojsk na Ukrajinu. Zelenskyj už na začiatku agresie (v čase 5.30) vyhlásil vojnový stav a o niekoľko hodín neskôr vydal ozbrojeným silám všeobecný rozkaz: bojovať a spôsobiť nepriateľovi maximálne straty. Večer toho istého dňa vyhlásil prezident všeobecnú mobilizáciu a parlament mu vzápätí rozhodnutie schválil.

Na letisku Hostomeľ prepukol urputný boj medzi jeho obrancami a ruskými výsadkármi. Keď sa po čase ukázalo, že Rusi sa letiska môžu zmocniť, Ukrajinci ho radšej rozbombardovali, čím znemožnili prílet dopravných lietadiel s hlavným ruským výsadkom.

Teraz jedna hypotetická otázka: čo by sa bolo stalo, keby Moskve vyšiel pôvodný plán a v priebehu troch dní by sa jej vojská zmocnili Kyjeva? Americký analytik ruského pôvodu Kamil Galeev si myslí, že by postupovala podobne ako v Prahe v auguste 1968. Zelenského by sa pokúsila najprv izolovať, odstránila by ho od moci buď okamžite alebo postupne tak, ako 54 rokov predtým naložila s Dubčekom. A dosadila by na pozíciu Zelenského promoskovského lídra.

„Kremeľ totiž trpí historickou slepotou a má sklony opakovať riešenia z minulosti, ktoré mu vyšli, hoci podmienky sa medzitým zásadne zmenili,” tvrdí analytik.

Mimochodom, podobným spôsobom kritizoval ešte v roku 2022 strategické predpoklady Kremľa v jeho ukrajinskom ťažení ruský politológ Alexej Arbatov, ktorý neemigroval a naďalej žije v Moskve: „Ruské vedenie fatálne podcenilo ukrajinský odpor, pretože sa mentálne zaseklo v ére Brežneva.”

Priebežný výsledok poznáme: je ním už vyše štyri roky trvajúca opotrebovacia vojna, ktorá postupne vyčerpáva všetky zdroje nielen napadnutej krajiny, ale i agresora.

Foto:
Efrem Lukatsky
SITA/AP
Rusom sa nepodarilo dobyť Kyjev, ale skazu v ňom šíria doteraz. Snímka je z pohrebu civilistky, ktorá zomrela pri jednom z mnohých vzdušných útokov na hlavné mesto Ukrajiny.

Poučení z operácie Dunaj

Medzi západnými expertmi sa nájdu aj takí, ktorí tvrdia, že Kremeľ vyvodil z nedostatkov operácie Dunaj poučenie a zabudoval ho do plánov ŠVO. Patrí medzi nich britský vojenský analytik Mark Galeotti. Podľa neho sa útok na Kyjev mal viac podobať na operáciu Štorm-333, ktorá bola súčasťou generálnej operácie Bajkal-79. Išlo o útok na Kábul a osobitne na prezidentský palác v rámci invázie sovietskych vojsk do Afganistanu koncom roku 1979.

Po zlých skúsenostiach s kolaborantmi v Dubčekovom vedení, ktorí nedokázali uskutočniť vnútrostranícky puč a vytvoriť revolučnú vládu, sa o jedenásť rokov neskôr prestali v Kremli spoliehať iba na tzv. piatu kolónu v Kábule a rozhodli sa tam importovať bábkového lídra z exilu. Babraka Karmala pripravovali na túto úlohu nielen v ZSSR, ale i v ČSSR. Rok pred operáciou Bajkal-79 sa dokonca nachádzal na Slovensku. Aj s rodinou žil v nočnom sanatóriu bývalých Závodov SNP Žiar v Sklených Tepliciach. Po zlikvidovaní Sovietom nepohodlného afganského prezidenta Háfizulláha Amína ho nahradili práve Karmalom.

Podľa Galeottiho chcel Kremeľ podobne postupovať aj po vojenskom ovládnutí Kyjeva. Namiesto Zelenského tam chcel dosadiť vo februári 2022 zosadeného ukrajinského exprezidenta Viktora Janukovyča, ktorý od roku 2014 žije v Moskve, alebo Putinovho kmotra, ktorým je ukrajinský oligarcha Viktor Medvedčuk (je krstným otcom Putinovej dcéry Dariny).

V Kábule sa síce operácia Štorm-333 podarila, ale operácia Bajkal-79 už oveľa menej. Afganci odpovedali na sovietsku agresiu partizánskou vojnou mudžahedínov. O desať rokov donútili okupantov odísť z krajiny s dlhým nosom.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
August 68

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme diskusiu zastavili

Prevládali v nej príspevky, ktoré boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi. Celú debatu sme
vymazali, autorom všetkých slušných príspevkov sa ospravedlňujeme.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.