Srebrenica, Ukrajina, Gaza… Žijú medzi ľuďmi monštrá? Mladič ospravedlňoval genocídu mýtmi

Hariz Halilovich sa narodil v Srebrenici a pôsobí ako sociálny antropológ a profesor globálnych štúdií na Univerzite RMIT v Melbourne. Hoci sám prežil genocídu v bývalej Juhoslávii a hovorí o Ukrajine či Gaze, nemyslí si, že ľudí by sme mali nazývať monštrami. Prečo?  

Deje sa momentálne niekde na svete niečo, čo spĺňa kritériá genocídy? A ak áno, kde a prečo?

Termín genocída sa naozaj dostal do verejnej diskusie. V bývalej Juhoslávii boli časy, keď bolo toto slovo takpovediac vyhradené pre niekoľkých odborných historikov a počuli by sme ho zriedkavo. Teraz ho však všetci v Bosne používajú ako niečo, čo označuje reálnu vec, nie iba nejaký koncept. Genocída, ako ju definoval Raphael Lemkin, je pokus o zničenie národa ako celku alebo jeho časti z dôvodu jeho rasových, sociálnych, kultúrnych či iných charakteristík. Musí tam byť úmysel, ale nejde o to, že by musel byť zabitý každý jednotlivec, aby to bolo klasifikované ako genocída. Je to právna definícia, ktorú je potrebné preveriť na súdoch. Každý zločinec sa považuje za nevinného, kým o jeho zodpovednosti nerozhodnú justičné orgány.

Ako vedci však máme trochu luxus teoretizovať a porovnávať veci. A máme tiež etickú zodpovednosť varovať pred tým, že sa niečo deje. Nemáme čakať, kým sa zločin stane, kým ho historicky zdokumentujeme, potom preskúmame a potvrdíme v právnej aréne. Medzitým môžu zahynúť tisíce, desiatky tisíc, stovky tisíc alebo dokonca milióny ľudí. Celým účelom štúdií o genocíde je totiž varovať pred násilím, ktoré môže mať genocídny úmysel, a predchádzať mu. Dokonca aj náš hlavný časopis v oblasti štúdií genocídy sa volá Genocide Studies and Prevention (Štúdie genocídy a prevencia).

Takže keď vidíte niečo zlé, vy sa v podstate musíte ozvať. Je to tak?

Vedci majú etickú zodpovednosť varovať pred prípadmi, keď má politicky motivované násilie genocídne prvky. Až neskôr to môže preskúmať súd. To, čo pozorujeme v Palestíne a Izraeli, je pre výskumníkov a vedcov o to alarmujúcejšie, že je to kombinácia verejných vyhlásení a toho, čo sa deje. Samozrejme, o situácii priamo na mieste nemusíme vedieť všetko, dôkazy nemusia byť dostatočné, snímky môžu byť zmanipulované a čísla nadhodnotené. V istom zmysle teda platí, že to musíme vnímať s istou skepsou. Ale k dispozícii máme aj vyhlásenia popredných izraelských politikov. V skutočnosti použili vyjadrenia o úplnom zničení celého národa.

Takže áno, som znepokojený – a všetci by sme mali byť – že násilie páchané na Palestínčanoch v Gaze a zväčšujúce sa problémy na Západnom brehu Jordánu možno považovať za prípad genocídy. Tak to vníma napríklad Južná Afrika. Musíme varovať verejnosť. Lebo to znamená, že môžeme zachrániť životy a v istom zmysle zachrániť aj ľudí, ktorí by mohli genocídu spáchať. Nemyslím si, že niekto chce mať takýto odkaz. No čo je najdôležitejšie, nikto by sa nemal stať obeťou len preto, že patrí k určitej etnickej, náboženskej alebo inej sociálnej skupine, a nikto by nemal byť vystavený politickému násiliu, ktorého najvyššou formou je práve genocída.

A čo Ukrajina? Samozrejme, Medzinárodný trestný súd (ICC) už obvinil ruského diktátora Vladimira Putina, hoci nie z genocídy. Zaujíma ma však, ako sa pozeráte na zodpovednosť Rusov. Môžeme povedať, že aspoň čiastočne nesú vinu na tom, čo robí Putin, alebo by sme to nemali spájať?

Mali by sme rozlišovať medzi kolektívnou vinou a kolektívnou zodpovednosťou. Čo sa týka viny, vinní sú len ľudia, ktorí priamo páchajú zločiny, a musíme im to dokázať. Existuje však kolektívna zodpovednosť. Zločiny ruského štátu voči ukrajinskému ľudu a Ukrajine sa páchajú v mene Ruska a Rusov. Tak to vysvetľuje politický establišment, ktorý vedie vojnu. Bez ohľadu na Putinov autoritársky režim, jeho manipuláciu volieb a všetko ostatné, bol – aspoň teoreticky – demokraticky zvolený. Vieme, že hoci sa takto niekto dostane k moci, neznamená to, že je to dobrý človek. Aj Hitler bol zvolený demokraticky.

Ja verím v silu obyčajných ľudí, v silu občianskeho tlaku, čo zároveň znamená, že existuje kolektívna zodpovednosť zabrániť tomu, aby moja krajina a jej vedenie páchali zločiny v mojom mene. A mali by to tak vnímať aj Rusi, ktorí neuniknú všeobecnému vnímaniu. Aj po mnohých desaťročiach od druhej svetovej vojny a holokaustu sa slová Nemec a Nemci stále používajú v súvislosti s nacistami. Verím, že Rusi majú v tomto historickom kontexte pred sebou výzvu, ale aj zodpovednosť urobiť viac, než len čakať, kým sa vojna nejako sama zastaví.

Napriek civilným obetiam či núteným deportáciám spôsobeným Ruskom na Ukrajine stále vrátane Slovenska počujeme hlasy naznačujúce, že Západ by sa mal vrátiť k bežným vzťahom s Moskvou. Ako si to vysvetľujete?

Prežil som vojnu v Bosne a viem, ako sa začala. Pamätám si, ako si ľudia v Sarajeve hovorili, že im sa nič nemôže stať, niečo sa deje len na hranici so Srbskom a tam sú zlí ľudia. Vieme, čo bolo ďalej. Predstava, že zlo jednoducho niekde zostane, je nesprávna. Alebo to, že sa nás boje netýkajú, lebo sa odohrávajú niekde na východe Európy. Je to akási ilúzia, že sme v bezpečí, hoci počas vojny nie je v bezpečí nikto. Ale konflikty vždy ponúkajú aj veľkú príležitosť na zisk. Tovar, ktorý bol bežný, sa zo dňa na deň stane luxusným. Napríklad počas vojny v Bosne boli hlavným platidlom pre vojakov cigarety.

Práve teraz vidíme v Rusku ropnú krízu, čiže nie je k dispozícii benzín a jeho ceny porastú. Určite na tom legálne aj nelegálne zarobia mnohí ľudia a firmy. Sledujeme teda pokrytectvo, ktoré nie je len politické, oportunizmus a zároveň popieranie toho, že sa nás vojna týka. Som zdesený, že postupne tolerujeme, čo sa deje. A keď sa začne nejaký aktuálnejší konflikt, vidíme akúsi súťaž o to, kde je viac obetí a krutostí. Je to ako keď vtedajší generálny tajomník OSN Butros Butros-Ghálí pristál v roku 1993 v Sarajeve a povedal, že je deväť iných miest na svete, ktoré sú na tom horšie ako Bosna. Ako keby to mal byť nejaký rebríček a ľuďom hovoril, nech zatnú zuby a vydržia. V roku 1994 sme potom boli svedkami genocídy v Rwande a o rok nato v Srebrenici. Výsledkom boli vyvraždení ľudia a masové hroby. Máme rozprávať, že niekde to bolo menej zlé? No vidíme, že svet sa už správa tak, že normalizuje ruskú vojnu.

Čiže ani pre Ukrajincov to nie je menej zlé…

Nie je. Nie je to tak, že by sa Putinov apetít nejako zmenšoval. Konflikt pokračuje, je nebezpečný a agresorom nemôžeme ustupovať. Mali by sme sa poučiť z minulosti. Vieme, ako britský premiér Neville Chamberlain ustúpil Adolfovi Hitlerovi. Povedal mu, že môže mať Sudety, časť Československa, a bude to v poriadku. Potom vyhlásil, že má kus papiera podpísaný Hitlerom, teda zastavil vojnu. Ale v skutočnosti sa vojna len začínala. A nie je to jediný príklad. Aj to, čo sa stalo v bývalej Juhoslávii, je dôkazom, že apetít agresorov sa nezastaví. Preto by si ani Európska únia, a najmä susedné krajiny, nemali zvyknúť na to, čo sa deje na Ukrajine.

Južná Afrika podala na Medzinárodnom súdnom dvore (ICJ) žalobu na Izrael za genocídu v súvislosti s jeho konaním počas vojny v Gaze. Myslíte si, že bez ohľadu na konečný verdikt je dôležité, aby súd toto tvrdenie posúdil? Prečo je tento prípad dôležitý?

V roku 1993 bol v Haagu zriadený ICTY (Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu) a prvoradou myšlienkou bolo, že bude fungovať ako odstrašujúci prostriedok na zastavenie zverstiev. Aby ľudia mali pocit, že jedného dňa sa im môže stať, že sa budú zodpovedať za to, čo urobili. Žiaľ, takto to nefungovalo. Ale ukázalo sa, že tribunál bol nesmierne dôležitý po vojne. Prvýkrát po Norimbergu tu bola inštitúcia Organizácie Spojených národov, fakticky súd OSN. Bez ICTY a jeho úspechov pri stíhaní vojnových zločincov by nebol ani ICC. Nie všetci obžalovaní dostali tresty. O dôkazoch sa viedli spory v súdnej aréne a každý údajný vojnový zločinec mal tím obhajcov a niektorí mali naozaj veľmi dobre platených advokátov, ako vieme.

Musíme však dôverovať medzinárodnému systému spravodlivosti. V opačnom prípade nastane chaos. Môžeme hovoriť o Ženevskej konvencii, ale toto sú inštitúcie, ktoré môžu súdiť štáty (ICJ) aj jednotlivcov (ICC). Pevne v tento systém verím a učím to svojich študentov, pretože je to to najlepšie, čo máme. Izrael, samozrejme, popiera obvinenia. Mal by však prijať tento prípad, dostaviť sa na súd, čeliť dôkazom a spochybňovať ich. Už som spomenul vyhlásenia Netanjahua a viacerých jeho ministrov. Keď ich dáme do kontextu toho, čo sa dialo v Gaze, myslím si, že bude pre nich veľmi ťažké dokázať, že to, čo povedali, nemysleli vážne, pretože následky sú reálne.

Nie som však sudca a nikto by nemal hovoriť, aký má byť výsledok, ale vzhľadom na to, že je to prípad na súde, je potrebné naň reagovať. Môžete byť úplne nevinný, ale ak vám súd doručí predvolanie, dostavíte sa. Myslím si, že štáty musia rešpektovať medzinárodný poriadok a musia sa riadiť rovnakými pravidlami a povinnosťami. A to aj v prípade, že čelia obvineniam a nepríjemnej situácii. Symbolicky dôležité je tiež to, že s obvinením prišla Južná Afrika.

Má to nejaký vplyv?

Južná Afrika má za sebou históriu apartheidu, hroznej diskriminácie, segregácie a rasizmu. Svet to dlho toleroval a až postupne sa rozhodol pre určitý bojkot. Zapojenie Južnej Afriky v súvislosti so žalobou za genocídu na ICJ dáva celému prípadu proti Izraelu ešte väčší význam a priťahuje viac pozornosti.

Mal by Izrael vítať ľudí ako Željka Cvijanovičová, ktorá spochybňuje, že v Srebrenici sa stala genocída? Politička je momentálne srbskou členkou kolektívneho trojčlenného orgánu, ktorý funguje ako hlava štátu Bosny a Hercegoviny. Počas jej júnovej návštevy v Izraeli bola vystavená iba vlajka Republiky srbskej a niektorí ľudia to nazývajú Flaggate (škandál s vlajkou).

Mnohí ľudia, ktorí sú spojení s antisemitizmom, dnes podporujú Izrael, pretože ešte viac nenávidia moslimov. Je to teraz v móde. Sú to oportunistickí spojenci Izraela, ktorí chcú na tom niečo získať. Počas druhej svetovej vojny poslala srbská kolaborantská vláda do Berlína dokumenty, v ktorých krajinu vyhlásila za prvý štát bez židov. Rovnako ako inde v Európe sa aktívne podieľala na holokauste. Ľudia ako Cvijanovičová a súčasní nacionalisti v Srbsku oslavujú vojnových zločincov z druhej svetovej vojny a ani sa tým netaja.

Takže, ako vravím, je to politický oportunizmus. Izraelu títo ľudia vravia, že sú s ním, lebo moslimovia sú proti nemu. Netanjahu nie je o nič lepší ako Cvijanovičová. Ale raz sa to skončí a mnohí ľudia sa budú musieť zodpovedať za to, že mlčali, alebo sa dokonca aktívne postavili na stranu niekoho, koho podporovať nemali. Pretože ak už neurobíme nič iné, mali by sme minimálne žiadať zastavenie násilia. Dá sa to zovšeobecniť na všetky bojujúce strany. Ale nemali by sme podporovať aktérov, ktorí aktívne pokračujú v ničení životov.

Slovensko jednoznačne uznáva genocídu v Srebrenici, ale pri hlasovaní v OSN v roku 2024 o vyhlásení 11. júla za Medzinárodný deň na pamiatku genocídy v Srebrenici sa zdržalo hlasovania. Aká dôležitá je podľa vás táto rezolúcia?

Je v prvom rade symbolická. Pochádzam zo Srebrenice a veľkú časť svojho výskumu venujem komunitám, ktoré majú skúsenosť s genocídami. Samozrejme, rezolúcie pre ne nič nezmenia. Nevrátia späť ľudí, ktorí zahynuli, neopravia cesty a nedostanú domov tých, ktorých vyhnalo násilie. Ale symbolicky je dôležité si Srebrenicu pripomínať. Môj život formoval naratív o holokauste. A potom sa ma ľudia pýtali, čo sa stalo v bývalej Juhoslávii a či sme sa vôbec nepoučili.

Lebo v Bosne páchatelia akoby zopakovali to, čo sa dialo počas druhej svetovej vojny. Vytvorili koncentračné tábory, ktoré si mohli konkurovať s Auschwitzom. Omarska, Keraterm, Trnopolje, Luka Brčko – to všetko boli skutočné koncentračné tábory. Rozsah zločinov v nich bol obrovský. Rezolúcia Organizácie Spojených národov o Srebrenici mala v skutočnosti len symbolicky potvrdiť právne fakty, ktoré boli stanovené, a verdikty, ktoré súd OSN (ICTY) potvrdil. A hoci sa niektoré krajiny – opäť z politického oportunizmu – rozhodli nehlasovať, výsledok to nezmenilo. Genocída v Srebrenici nie je menej hrozná len preto, že niekto niečo urobil alebo neurobil v OSN. Počas holokaustu vraždili židov, v Bosne moslimov. V Auschwitzi či Srebrenici však zabíjali aj ľudskosť. Preto tiež platí, že je nemorálne, keď niekoho viac zaujíma politický oportunizmus ako obete.

Ako vravím, rezolúcie nič nezmenia. No máme spoločnú zodpovednosť postaviť sa na stranu ľudskosti. Najmä vtedy, ak to, čo sa stalo, preskúmali súdy. Na rozdiel od Norimbergu nikoho neobesili, pretože neexistuje trest smrti, ale za spáchané vojnové zločiny boli udelené doživotné tresty – vrátane vojnového zločinca generála Ratka Mladiča. Toto sú historické a súdne fakty potvrdené bez dôvodných pochybností. Ignorovať to je pokrytectvo najhrubšieho zrna.

Mnohí ľudia vnímajú genocídu a vojnové zločiny ako nejaký návrat do barbarských čias. Môžeme však tiež namietnuť, že tieto hrôzy sú často výsledkom vysoko organizovaných, byrokratických a technologicky riadených postupov moderného veku. Ako to vnímate vy?

Na genocíde nie je nič primitívne barbarské. Je to veľmi moderný zločin. Zosnulý sociológ Zygmunt Bauman hovoril, že bez modernity by nebolo holokaustu. Sme civilizovaní, moderní a technologicky vyspelí. Ale to neznamená, že nie sme schopní páchať hrozné násilie. V skutočnosti v tom dokážeme byť efektívnejší. A nebezpečná je aj moderná myšlienka existencie národných štátov. V určitom momente si totiž každá skupina môže robiť exkluzívne nároky na nejaké územie. V histórii boli dokonca veľké ríše pyšné na to, že mali viacero náboženstiev, etník a jazykov.

Exkluzivita môže byť, naopak, nebezpečná. Lebo niekto si môže povedať, že niekde predsa musia žiť len „jeho“ ľudia. A to je veľmi racionálne moderné uvažovanie. Genocída v Srebrenici sa nestala preto, že by sa nejakí ľudia len tak pozabíjali. Že sa susedia zobudili, vzali sekery a zbrane a išli vraždiť. Každý, koho to zaujíma, môže ísť do archívov, ktoré vytvoril ICTY. Uvidí v nich, koľko byrokracie okolo toho bolo, koľko rozkazov, techniky, zbraní a logistického úsilia páchatelia vynaložili na zabíjanie ľudí. Bolo to veľmi moderné a racionálne, nie niečo spontánne.

Musíme však veriť, že civilizácia nie je len o tom, že sa budeme zabíjať. Dôležitý je medzinárodný poriadok, o čom som už hovoril. Máme zodpovednosť za našu planétu. Áno, civilizácia nie je imúnna voči genocíde, v skutočnosti ju vyprodukovala. Verím však, že dokážeme byť lepší, a nie som len idealista. Vidím to napríklad na dnešných mladých ľuďoch, na novej generácii, ktorú učím – sú to akísi pragmatickí idealisti. Nesnívajú o „veľkom národe“, v ktorom žijú. Vnímajú sa ako globálni občania kvôli všetkému – od globálneho otepľovania až po to, že si užívajú slobodu pracovať a cestovať po svete.

Ste spoluautorom knihy Monsters of Modernity (Monštrá modernity). Prečo ste sa rozhodli pozrieť na dnešný svet cez príšery zo starovekých mýtov ako Chiméra, Leviatan, upíri, ale aj tých z modernej popkultúry ako Votrelec, Predátor či pokémoni?

Bola to v istom zmysle zábavná kniha, ktorú som napísal spolu so skupinou kolegov. Je založená na nápade, že použijeme monštrá ako metaforu. Príšery, samozrejme, nikdy nie sme my. Monštrá sú tam vonku, nie sú racionálne, ale sú nebezpečné a ohrozujú nás. A nazvať niekoho príšerou znamená tiež, že ho svojím spôsobom vylúčime spomedzi ľudí. Kapitola, ktorej som sa v knihe venoval predovšetkým ja, sa zamerala na upírov. V populárnej kultúre je predstava o nich spojená s Transylvániou – čo je pre ľudí v Amerike niekedy celá východná Európa. Upír je čosi exotické, nebezpečné, ale aj praveko iracionálne. Lenže násilie nie je len záležitosť západného Balkánu. Prostredníctvom interpretácií toho, čo sa dialo v bývalej Juhoslávii, sa veľmi často vyvolávajú mýty o monštrách, starovekej nenávisti a iracionalite násilia. A v jednej fáze z toho páchatelia v skutočnosti ťažili. Tiež chceli, aby ich konanie bolo vnímané ako iracionálne.

Malo im to pomôcť?

Niekedy je súčasťou vraždenia až rituálne násilie. Ak niekoho zabijete, to je jedna vec. Ale ak znesväcujete telá či upaľujete ľudí zaživa, to je oveľa, oveľa dramatickejšie, ale zároveň sa to ťažko racionálne vysvetľuje. Prečo to robíte, keď máte moderné zbrane, ktoré to dokážu? Propaganda – v prípade Bosny srbská propaganda počas vojny – využívala mýty, aby vysvetlila alebo ospravedlnila násilie. Keď Mladič 11. júla 1995 vstúpil do Srebrenice, vyhlásil, že v tento svätý deň sa pomstí Turkom za akúsi historickú udalosť, ktorá sa stala pred stáročiami.

Zmytologizoval tým veľmi reálne súčasné násilie. Sám seba štylizoval do roly bojovníka zo stredoveku, ktorý sa chce pomstiť akýmsi mýtickým nepriateľom. Pritom v skutočnosti hovoril o ľuďoch, ktorí ešte včera boli jeho juhoslovanskí spoluobčania. Mladič však využil mytológiu na zakrytie moderného nacionalistického úmyslu zabíjať ľudíí. V Srebrenici sa nestalo niečo mýtické. Ľudí na popravy vozili autobusy a páchatelia použili modernú infraštruktúru, ktorú mali k dispozícii – bývalé továrne, kultúrne domy a dokonca školy, kde zhromaždili budúce obete. Bolo to veľmi organizované.

Nazvali by ste nejakého žijúceho človeka monštrom?

Je to vždy nebezpečné, pretože ak niekomu odoprieme jeho ľudskosť, v skutočnosti sa sami ospravedlňujeme: Je to monštrum, ja by som nikdy nemohol byť taký. Sme schopní obrovskej lásky a súcitu, ale zároveň páchame hrozné zločiny. Putin, Netanjahu a mnohí ďalší na tomto svete – žiaľ, v súčasnosti je ich až príliš veľa – nie sú o nič menej ľuďmi ako my. Len robia činy, ktoré sú, áno, monštruózne. Ak im priznáme ľudskosť, neznamená to, že hovoríme, že to sa môže stať každému. Vôbec nie. Majú zodpovednosť ako ľudia. Na monštrá vlastne nemôžeme použiť naše právo, pretože sú niekým iným. Ale ako ľudia máme všetci rovnakú zodpovednosť. Na súde, ako je ICC, sú to obžalovaní jednotlivci s menami. Videl som v Haagu generála Mladiča. Najprv sa na neho vzťahovala prezumpcia neviny a potom ho právoplatne odsúdili ako vojnového zločinca. Takže tí ľudia, ktorých niekedy nazývame monštrami, nemajú žiadne nadprirodzené schopnosti. Neraz sú to len veľmi úbohé postavy a ich moc vyplýva iba z pozície, do ktorej sa dostali.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Gaza
Izrael
Benjamin Netanjahu
Srebrenica
genocída
Ukrajina
Rusko
Putinova vojna
vojna na Ukrajine

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.