Deväť komunikačných trikov koalície. Ako Robert Fico a spol. vyvolávajú ilúziu, že od Ruska nám nič nehrozí (komentár Petra Weissa)

Keď sa v roku 2026 premiér chytá za brucho nad ruskou bezpečnostnou hrozbou, mal si včera spomenúť, ako draho nás už raz vyšla viera, že Moskva to s nami predsa nemôže myslieť zle.  

Autor je bývalý politik a bývalý veľvyslanec v Maďarsku a v Českej republike.

Premiér Robert Fico sa nad kauzou ruských kamier „chytá za brucho“. Veď predsa išlo iba o dve zariadenia a Slovensko možno sledovať zo satelitu. Touto cynickou komunikačnou manipuláciou sa odpútava pozornosť od podstaty bezpečnostnej kauzy.

Problémom nie je to, či ruské tajné služby môžu sledovať slovenské cesty aj z vesmíru, ale prečo ministerstvo vnútra nevedelo, čo presne kupuje, kto zariadenie vyrobil, akými komunikačnými funkciami disponuje a kto sa k nemu môže pripojiť.

Analýza NBÚ označila zariadenia za významnú kybernetickú hrozbu. Podľa jej zverejneného obsahu išlo o prebalené ruské kamery Cordon. Našli sa v nich ruské telefónne čísla, nezdokumentovaný modul 3G/4G, aktívne Wi-Fi, nezabezpečený obrazový prenos a softvérové zraniteľnosti. Metrologický ústav vysvetlil, že jeho certifikát potvrdzoval presnosť merania, nie pôvod zariadenia či kybernetickú bezpečnosť.

Nebola to náhoda

Zatiaľ nie sú tvrdé dôkazy, že údaje z kamier získala ruská rozviedka. Dokázané je však porušenie bezpečnostných štandardov a existencia možností penetrácie cudzej moci do nášho citlivého systému. To je v dobre fungujúcom štáte neprípustné v čase bezpečnostnej krízy ruskou vojnou v našom bezprostrednom susedstve.

Ministerstvo vnútra, ktoré má garantovať bezpečnosť štátu a jeho občanov a zároveň udržiavať dôveru našich spojencov, nemá čo čakať na úspešný prienik do našich informačných systémov systémov a až potom konať. Má povinnosť zabrániť, aby sa z rizika stal reálny bezpečnostný incident.

NBÚ pritom vo výročnej správe upozornil, že ruskí štátom podporovaní aktéri najmenej od roku 2022 zneužívajú nedostatočne chránené kamery aj na Slovensku na sledovanie verejných priestorov, dopravných koridorov, objektov a hraníc.

Nešlo teda o nepredvídateľnú náhodu. Štát nevyužil vlastné poznatky vo vlastnom obstarávaní. Korunu tomu nasadil predseda vlády, ktorý zistenia kľúčového inštitucionálneho strážcu bezpečnosti v štáte nielenže bagatelizoval, ale vedome zosmiešnil.

Od popretia k výsmechu

Vládna komunikácia o kamerách prešla známou dráhou od kategorického odmietania problému až po premiérovo karikovanie kritikov zlyhania štátu. Možno identifikovať deväť techník komunikačnej manipulácie, ktoré používali členovia vlády a vládnej koalícii naklonení komentátori.

Prvou je numerická bagatelizácia spočívajúca v tvrdení, že dve kamery predsa nemôžu ohroziť štát. V kybernetike však môže stačiť jediný kompromitovaný bod. Druhou je falošná dichotómia medzi testovaním a hrozbou. Testovanie síce môže obmedziť následky, nie však ospravedlniť pochybný pôvod zakúpeného zariadenia a skryté rozhrania v ňom schopné narobiť veľké škody.

Treťou je umelá analógia so satelitmi. Pozorovanie zhora nie je to isté ako konkrétne zariadenie v štátnej infraštruktúre, ktorého nebezpečné spôsobilosti NBÚ jasne definoval. Štvrtou je tvrdenie, že na krajine pôvodu nezáleží. Pri výrobcovi podliehajúcom jurisdikcii štátu, ktorý proti Európe dlhodobo vedie hybridné operácie a Slovensko má na zozname nepriateľov, je ten pôvod sakramentsky podstatný.

Piatou technikou manipulácie je „pranie“ kybernetickej bezpečnosti cez metrologický certifikát, ktorý ju vôbec neposudzoval. Šiestou je zámena (zatiaľ) nepreukázaného úniku dát do Ruska za neexistenciu hrozby. Siedmou je „ačohentenizmus“. Poukazovanie na satelity, mobily, Čínu, Izrael či európske sledovanie má dokázať, že preukázane ruské zariadenie netreba vôbec riešiť.