Myslel si, že študentom odovzdá roky skúseností z praxe. Namiesto toho sa musel najprv naučiť počúvať ich spätnú väzbu. Bývalý odborník z farmaceutického a energetického sektora Michal Sedlák rozpráva o nečakanej ceste k učiteľstvu, mentorstve a hľadaní rovnováhy medzi ľudskosťou a autoritou.
Ako sa človek bez pedagogického vzdelania stane učiteľom?
V prvom rade musím povedať, že som nad učiteľstvom vôbec nepremýšľal. Po rokoch vo farmaceutickom priemysle som však začal cítiť blížiace sa vyhorenie. Mal som na starosti veľa komplexných projektov, ktoré zahŕňali zvládanie technológie, prípravu dokumentácie, komunikáciu so všetkými oddeleniami, so zákazníkmi aj registračnými autoritami. Všetko bolo treba robiť rýchlo a mnoho ľudí to zomlelo. Ja som chcel vždy robiť veci komplexne a poctivo, len to sa zároveň nedá rýchlo.
V tom období som prechádzal životnými zmenami a túžil som robiť nie len „remeslo“, ale aj prácu, ktorá by mi dávala hlbší zmysel. Na internete som uverejnil svoj životopis, kde som okrem dlhoročných skúseností a zručností uviedol aj to, že sa rád učím nové veci a zároveň sa rád podelím o svoje vedomosti. Na to zareagoval riaditeľ Duálnej akadémie v Devínskej Novej Vsi Milan Ráchela a ponúkol mi možnosť učiť u nich na škole a spolupodieľať sa na rozbiehaní bilingválneho technického lýcea so zameraním na obnoviteľné zdroje energie.
Dlho ste zvažovali, či to prijmete?
To, že ma oslovil priamo riaditeľ školy s ponukou učiť na strednej škole ma veľmi prekvapilo. Páči sa mi, že aktívne hľadá a oslovuje ľudí z praxe, aby sa stali učiteľmi na jeho škole. To ukazuje, aké dôležité je pre neho mať na škole skúsených odborníkov z fachu.
Zároveň som mal dilemu, či to je dobrý nápad. Bál som sa, že len tak zahodím všetky tie skúsenosti vo farma priemysle a tiež, či ma táto práca uživí. Po pohovore s riaditeľom a asi týždni premýšľania som dospel k pevnému rozhodnutiu, že idem do toho.
Aké boli začiatky?
Ťažké. Kým v starej práci som bol za tie roky zabehnutý, tu som sa musel učiť všetko odznova. Aj preto som sa cítil prvý rok často unavený. Každý deň som sa dlho do noci pripravoval a musel som sa postupne naučiť, ako žiakom učivo podať. Na základnú a strednú školu som chodil v 80. a 90. rokoch, keď výrazne prevažovala frontálna výučba, čiže učiteľ vysvetľuje a žiaci len počúvajú. A keďže som ju mal v pamäti, začal som presne takto vyučovať aj ja. Na to prišla spätná väzba od študentov, že učím ako na vysokej škole – príliš som sa venoval teórii, dával som im množstvo informácií a neostával nám čas na to, aby si to sami skúšali a riešili. Zaujímavé bolo, že to študenti nepovedali priamo mne, ale svojmu triednemu. Ten sa ma opýtal, či sa môže prísť pozrieť na moju hodinu a potom mi poradil, čo robím dobre a čo zle. Táto spätná väzba mi veľmi pomohla a chcel by som povzbudiť študentov, aby sa ju naučili dávať. Aby sa svojich pedagógov nebáli. Veď my nehryzieme a naozaj potrebujeme vedieť, čo robiť inak, aby sme sa mohli zlepšovať.
3 fotky v galérii
Michal Sedlák so študentmi z Duálnej akadémie. Foto: Archív MS
Zdroj: Karpatská nadácia
Nebude to aj tým, že nie každý pedagóg vie spätnú väzbu prijať a oceniť?
Určite áno, ale len tak sa postupne naučíme kritiku prijaťa pracovať s ňou. Ja sa vďaka tomu snažím viac prepájať učivo s praxou, skracovať teóriu a odovzdať študentom to, čo som sa za tie celé roky naučil a čo im v budúcom povolaní naozaj pomôže. Ján Ámos Komenský vravel, že to najdôležitejšie nie je naučiť deti čítať, písať, počítať, ale vychovať z nich dobrých ľudí. Myslím si, že presne to by mala škola robiť – rozvíjať hlavne charakter. Učiť študentov rozumieť svojim emóciám, komunikovať, riešiť konfliktné situácie či povedať, čo potrebujú – a presne to je spätná väzba. Na učiteľskej konferencii Reštart učenia ma zaujal program Emogym, ktorý sa zameriava na rozvoj emočnej inteligencie, vzťahy a duševnú odolnosť mladých. Je to taká skupinová práca a viesť ju môžu učitelia, školskí psychológovia či ďalší vyškolení pracovníci. Tak som sa rozhodol zaviesť program v mojej triede na triednických hodinách. Na začiatku sa to nestretlo s veľkým pochopením, mal som pochybnosti či to má cenu. Časom si na to študenti zvykli a dostal som aj sprostredkovanú pozitívnu spätnú väzbu od dvoch rodičov, čo ma veľmi povzbudilo. Verím, že to pomáha budovať zdravšie vzťahy v kolektíve.
Vy ste triedny učiteľ?
Áno, hneď od začiatku som bol takto hodený „do hlbokej vody“. Čiže okrem toho, že som musel prísť sám na to, ako učiť, musel som sa naučiť aj manažovať celú triedu a riešiť rôzne situácie. Každý žiak je individuálny, má svoje nálady, potreby, schopnosti a aby to celé dobre fungovalo, musíte to vedieť viesť. Aj preto som sa na začiatku na rôzne aktivity pripravoval s pomocou AI. Ale až v takej miere, že si to študenti všimli a povedali mi to. Aj táto spätná väzba mi pomohla a ja som musel nájsť iné riešenia, ako sa na hodinu pripraviť. V tom čase mi pomohla metóda od mojej mentorky – “start, stop, continue“. Zastaviť sa a premyslieť si, čo mám začať robiť inak (Start), s čím mám prestať (Stop) a v čom pokračovať (Continue).
Máte vlastnú mentorku?
Naša škola je zapojená do programu MyMachine SkillED, v rámci ktorého nám v tomto školskom roku ponúkli mentoring pre dvoch učiteľov. Mal som to šťastie, že riaditeľ vybral aj mňa. Absolvoval som osem mentoringových stretnutí a bolo to naozaj veľmi prínosné. Som síce človek z praxe, ktorý vie veľa o obsahu toho predmetu, ale nemám také skúsenosti s učením. A hoci som uprostred dvojročného pedagogického doplnkového štúdia, na mnoho vecí ma tam nepripravia. Preto potrebujem aj mentora, ktorý si so mnou prejde situácie, poradí mi, čo kedy robiť a ako pracovať s pestrým zložením študentov. Aby som to vôbec dokázal, potrebujem najprv sám zistiť, aké sú moje silné a slabé stránky. V tom všetkom mi pomáhala mentorka Elena Moravčíková zo spoločnosti SoWiRes. Okrem toho, že dlhé roky pôsobí v biznise, bola tiež učiteľkou, čiže mi vedela poradiť v témach, ktoré som aktuálne riešil. Má nadhľad a dáva mi skvelú spätnú väzbu, vďaka ktorej môžem na sebe lepšie pracovať. Napríklad, hneď na prvom stretnutí si všimla, že študenti ku mne nemajú vybudovaný až taký rešpekt. Bolo to preto, že som chcel byť v prvom rade kamarátsky. Tak som im, napríklad, nedal poznámku, hoci si ju zaslúžili. Ale časom som sa naučil, že aj to je súčasťou ich rastu – že sa musia naučiť niesť dôsledky za svoje konanie. Treba byť ľudský, ale aj si nastaviť hranice. Tá prvá časť mi išla prirodzene, tú druhú sa učím. Dobrý učiteľ sa podľa mňa učí celý život. Aj ja sa neustále snažím vzdelávať a tiež chodím na rôzne školenia, konferencie a semináre.
3 fotky v galérii
Michal Sedlák so študentmi na stáži v Nemecku. Foto: Archív MS
Zdroj: Karpatská nadácia
Časovo to ale musí byť celkom náročné, učiť iných a zároveň aj seba.
A o to viac, ak je človek perfekcionista ako ja. Chcel by som robiť všetko čo najlepšie. Ale to sa nedá. Neviete všetkých naučiť na jednotky, a možno to ani nie je také dôležité. Dôležité je zachytiť celú masu tej triedy a dať každému z nej základ, na ktorom môže stavať celý život. Na školeniach sa naučíte mnoho vecí, ale náročnejšie je ich aplikovať do praxe, ide to veľmi pomaly. Je to vlastne ako v tom farmaceutickom priemysle – mám nejaký cyklus, niečo začnem robiť a potom to vylepšujem a vylepšujem. Potom sa niečo pokazí a ja musím zisťovať, kde je koreňová príčina a nastaviť nápravné opatrenie.
Toto bude ťažký oriešok pre samotné školy – prispôsobovať výučbu neustálym a veľmi rýchlym zmenám.
Áno, ale v tomto majú výhodu stredné odborné školy, pretože prirodzene prepájajú teóriu s praxou a keď v nich budú učiť šikovní ľudia z praxe, tak tie aktualizácie sa k žiakom vedia dostať rýchlo. Na našej škole máme veľmi kvalitné vybavenie a odborné zázemie. Napríklad, v Nemecku na škole som videl, že sa v jednej menšej odbornej učebni učili všetko. U nás máme zvlášť učebňu na elektro, pneumatiku, hydrauliku. Niekedy si to ani sami neuvedomujeme, na akej špičkovej úrovni je naša škola vybavená. Sme odborná škola a zároveň školiace stredisko, takže aj majstrov máme naozaj na vysokej odbornej úrovni.
Ja som na vysokú školu prišiel z gymnázia a vnímal som, že spolužiaci, ktorí prišli z odborných škôl boli oveľa šikovnejší na laboratórnych cvičeniach ako my, gymnazisti. Študenti na odborných školách získajú nielen vedomosti, ale aj praktické skúsenosti, ktoré vedia okamžite využiť. Stretávajú sa s reálnym pracovným prostredím ešte počas štúdia. To im pomáha lepšie sa pripraviť na budúcnosť a na to, aby sa vedeli prispôsobovať neustálym zmenám. Pretože svet sa mení, nemôžeme sa niečo naučiť v škole a robiť to tak 30 rokov.
Ďakujeme za rozhovor.
Tento rozhovor vznikol v rámci programu MyMachine SkillED pre zástupcov SOŠ, ktorý realizuje Karpatská nadácia a jeho generálnym partnerom je Nadácia E.SK.”