Tomáš Hudák: Martina Šimkovičová sa na jednu tlačovku pripravuje dva dni. Škoda, že nemá aspoň takú sebareflexiu ako Matúš Oľha

„Keď viete, že robíte zle a neviete to obhájiť, neostáva vám nič iné, len sa konfrontácii vyhýbať,“ nešetrí kritikou bývalý novinár a komik Tomáš Hudák.  

Martinu Šimkovičovú si pamätá ako kolegyňu, ktorá čítala správy, no keby mu bol niekto v roku 2010 povedal, že sa raz stane ministerkou, bol by sa len nahlas zasmial. Komik Tomáš Hudák, hovorí, že v istom momente sme smiešni všetci, no politici sú úsmevní, lebo si neuvedomujú vlastnú malosť.

„Kým sa politici držia pripravených nôt a toho, čo bolo dohodnuté na komunikáciu, tak sa to ešte dá počúvať. Potom to môžete pozorovať v ich očiach, ako sa osmelia, keď im vyjde jeden argument, ego im povie: „Teraz skús niečo vlastné!“ a oni svoj vnútorný hlas poslúchnu. Chcel by som im poradiť: nepočúvajte tieto hlasy. Ak si nie ste istí, či už v ekonómii alebo vo filozofii, nepúšťajte sa do toho,“ hovorí pre Aktuality.sk.

Hoci je známy najmä vďaka humoru, napísal román Amerikáni, ktorý je založený na osudoch jeho rodiny. Skúsenosti vysťahovalcov zo začiatku 20. storočia sú podľa neho platné aj dnes.

„Keď zažijete slobodu a svet plný možností, kde sa ľudia zaujímajú o politiku a chápu, že sila je v komunite, a potom narazíte na mentalitu, ktorá je presným opakom, je to veľmi ťažké. Mnohí to nezvládli. Buď sa presťahovali do miest, alebo sa nakoniec vrátili späť do Ameriky. Z tohto by sme sa mali poučiť, pretože teraz nám odchádzajú mladé mozgy, ktoré by sa mohli vrátiť a obohatiť našu krajinu.“

V rozhovore sa dočítate:

• prečo je pôsobenie Martiny Šimkovičovej prejavom chýbajúcej kvalifikácie a sebareflexie;
• aký osud postihol satirické relácie v STVR;
• prečo si myslí, že sme z volieb urobili SuperStar a ktorí politici by mali byť skôr influencermi;
• či je v súčasnosti populárne robiť zle a nehanbiť sa za to;
• aké paralely vidí medzi vysťahovalectvom do Ameriky z knihy Amerikáni a dnešným odlivom mladých mozgov;
• čo chystá v novom stand-up špeciáli.

Reláciu Na rovinu sme nahrávali 12. augusta. Môžete si ju pozrieť ako videopodcast alebo prečítať ako editovaný prepis.

V minulosti si bol kolega s Martinou Šimkovičovou, poznáš sa s ňou dlhšie a v jednom rozhovore si povedal, že sa veľmi nezmenila. Prejavovala sa už v televízii tak, ako ju sledujeme dnes?

Spoznal som ju približne v roku 2010, keď som prestupoval z denníka SME do spravodajstva televízie Markíza. Pavel Bruchala, ktorý s ňou začínal v rannom vysielaní, ju možno pozná ako inú „Maťu“. Ja som ju už zažil ako človeka, ktorý čítal správy.

Už vtedy sa prejavovali mnohé jej vlastnosti, aké vidíme dnes, či už ide o aroganciu alebo o zvláštne nastavenie. Nehovorím priamo o zvláštnych názoroch, ale skôr o takých, ktoré by nemali byť v zhode s novinárskym pohľadom na svet.

Keby sa ma vtedy niekto opýtal, či takýto človek môže, alebo bude zastávať ministerský post, tak by som na to rozhodne nestavil. Asi by som sa len hlasno zasmial. Preto je dnes pre mňa neuveriteľné, aký posun v tejto krajine nastal.

Človek bez akejkoľvek kvalifikácie na takúto prácu šéfuje rezortu, ktorému nemá absolútne šancu rozumieť. Pritom čítala správy, tak by mala mať istý všeobecný prehľad, ale mám pocit, že nikdy nemala záujem hlbšie porozumieť veciam.

Je pre mňa úsmevné sledovať ju na tých niekoľkých tlačovkách, keď nájde odvahu predstúpiť pred verejnosť. Musí to pre ňu byť mentálne náročné cvičenie. Samotná príprava na dosiahnutie výsledku, ktorý vidíme, jej podľa mňa zaberie aspoň dva dni.

Výsledok má takú kvalitu, že sa zdá, akoby sa sama hanbila chodiť medzi ľudí. V minulosti ju vypískali vo Východnej, a preto tento rok bola iba v zákulisí. Podobne to bolo pri otváraní Európskeho hlavného mesta kultúry v Trenčíne. Hoci tam bola, na samotnom ceremoniáli sa nezúčastnila, zrejme z obavy pred opätovným vypískaním. Myslíš, že sa úprimne hanbí ísť medzi ľudí, alebo len číta spätnú väzbu a nechce jej byť vystavená?

Spätnú väzbu zrejme číta, hoci si myslím, že ju má istým spôsobom už prefiltrovanú. V takejto pozícii si nemôže dovoliť ignorovať relevantné ohlasy, ale nemyslím si, že ide o hanbu, iba nechce byť konfrontovaná s ľuďmi a s realitou, pretože vie, že na to nemá argumentačne hodnovernú a správnu odpoveď. Jednoducho vie, že sa nedokáže obhájiť.

K základnej výbave zrelých ľudí by malo patriť, že ak človek zlyhá, mal by byť schopný postaviť sa pred ľudí, priznať si chybu a povedať „v tomto som sa mýlil, toto som robil zle.“ Ak však viete, že robíte zle, neviete to obhájiť a nemáte ani záujem chybu napraviť, neostáva vám nič iné, len sa konfrontácii vyhýbať. Je to stratégia viacerých ľudí v jej okolí vrátane pána Lukáša Machalu alebo predsedu rady Fondu na podporu umenia.

Konfrontácii sa vyhýbal až tak, že vyslovene utekal. Ja tvrdím, že neutekal pred novinármi, ale pred dôsledkami vlastných rozhodnutí. Novinári tam boli na to, aby ho konfrontovali s tým, ako vedie tú inštitúciu. Keby sa nemal za čo hanbiť, nemal by pred čím utekať, nie?

Asi áno, ale bola to veľmi zvláštna situácia. Keďže sa zaoberám humorom, stále rozmýšľam, ako veci použiť v satire a vždy sa snažím vžiť sa do toho človeka a nájsť jeho motiváciu, no v tomto prípade netuším, čo to malo byť. Možno išlo o nejaký skrat, ale rozhodne to nie je dospelé správanie. Takto som riešil situácie, keď som mal šesť-sedem rokov. Keď si vedel, že si niečo vyviedol a otec prišiel domov, čo si urobil? Utekal si. To je v detstve najjednoduchšie riešenie.

Nerozumiem, čoho sa Matúš Oľha bál, keďže novinári mu na konci dňa nemôžu nič urobiť. Stačí povedať, že nebude odpovedať, ako to urobil legendárny Peter Plavčan so svojou pokazenou platňou: „Ďakujem za vašu otázku.“ Z takej situácie sa dá vykorčuľovať všelijako.

4 fotky v galérii

Peter Plavčan

Zdroj: TASR/Michal Svítok

Podľa mňa majú takéto skratové úniky ľudia, ktorí sú na svojich pozíciách nekompetentní. Pri politikoch vidíme, že ak niečomu rozumejú, vedia sa postaviť a novinárom to vysvetliť. Tí schopnejší to dokážu dokonca manipulatívne otočiť tak, že z toho vyjdú ako tí, ktorí situáciu zvládli. Mnohí si kvôli tomu robia rôzne komunikačné tréningy.

Ak však človek vie, že všetko padá na jeho hlavu, prichádza takýto skrat. Pán Oľha to nakoniec aj sám pochopil, keďže sa hneď potom vzdal funkcie. Došlo mu, že toto nechce zažívať, minimálne nie v takomto veku. Škoda, že ministerka Šimkovičová tento stupeň sebareflexie nemá.

Je pre mňa zaujímavé, keď sa pokúša použiť nejaký argument, napríklad pri FPU chcela poukázať na to, že v minulosti veľkí umelci nedostávali žiadne fondy, a napriek tomu tvorili. Ako príklad uviedla Ludwiga van Beethovena. Vsadím celý svoj majetok na to, že jej to poradil Machala. Prvé, čo urobí bežný človek, je, že to zadá do Googlu a hneď zistí, že Beethoven tiež fungoval vďaka vtedajším fondom. Išlo o mecenášov, ktorí sa vyslovene skladali na to, aby mohol tvoriť.

Navyše to hovorila v kaštieli, v ktorom Beethoven pôsobil.

Mohli by sme sa opýtať, či by sme nemali zrušiť celé ministerstvo kultúry, keďže v Beethovenovej dobe ani Rakúske cisárstvo žiadne také ministerstvo nemalo. Podľa tejto logiky by bola jej funkcia úplne zbytočná. Táto detská logika je niekedy naozaj úsmevná a je až zarážajúce, že sa tým vôbec musíme zaoberať.