Osudová bitka pri Moháči. Čo vzala a čo dala Slovensku?

„Viac sa stratilo pri Moháči…” Tak si vraveli naši predkovia, keď sa chceli utešiť a povedať, že čosi mohlo dopadnúť aj horšie. Presnejšie: ako masaker pri Moháči. Čo to bolo za krviprelievanie, že si ho svet pripomína aj po 500 rokoch?  

Presne pred piatimi storočiami 29. augusta 1526 sa odohrala jedna z najvýznamnejších bitiek v dejinách strednej Európy.

Narazili v nej na seba vojská Uhorského kráľovstva a Osmanskej ríše – jednotky kráľa Ľudovíta II. a sultána Sulejmana I. Pre našich predkov to boli Turci a pohania, tí zase našich nazývali paušálne Maďarmi (Macarlar) a bezvercami (Gavur).

Uznávaný britský historik vojen Richard Overy zaradil Moháč dokonca medzi hlavných 100 vojenských zrážok za viac ako 3 000 rokov dejín ľudstva. Moháč bol učebnicový príklad zrážky dvoch vojenských epoch. Technologický pokrok s palebnou prevahou definitívne ukončil éru dominancie rytierov na európskych bojiskách. Kým Uhorsko sa naďalej spoliehalo na ťažkú rytiersku jazdu, naopak, Turci stavili na delostrelectvo a na novú taktiku obkľúčenia protivníka.

„Bitka však mala aj zásadný geopolitický význam: Moháč znamenal kolaps kľúčového nárazníkového štátu,” poukázal Overy. ,,Uhorsko dovtedy fungovalo ako nepreniknuteľná kresťanská hrádza proti islamu. Zdrvujúcou porážkou uhorskej armády sa Osmanom otvorila priama cesta do srdca strednej Európy – na Viedeň a ďalej do Svätej ríše rímskej – dnešného, Rakúska, Česka, Nemecka,” ozrejmil.

Kráľovské Uhorsko stratilo dve tretiny svojho územia. Turci dobili a spustošili hlavné mesto Budín, čím posilnili severné oblasti krajiny. Územie dnešného Slovenska si tým vlastne polepšilo (najmä jeho západ). Odlišne sa situácia vyvíjala na východe: predovšetkým juhovýchod sa zrazu ocitol na horúcej hranici s Osmanskou ríšou.

Bitka mala aj zásadný geopolitický význam: Moháč znamenal kolaps kľúčového nárazníkového štátu.

Okupácia väčšiny Uhorska trvala približne 150 rokov, ale zásadné zmeny, ktoré vyvolala oklieštením kráľovstva, trvali ešte dlhšie. Bratislava sa stala na 247 rokov novou uhorskou metropolou (sídlili tu vládne úrady, zasadal snem) a na 312 rokov korunovačným mestom. Trnava zasa prebrala na vyše 250 rokov úlohu duchovného i kultúrneho centra okypteného kráľovstva. Stala sa „druhým Rímom”, sídlom arcibiskupa a univerzity.

Poľsko-litovský panovnícky rod Jagelovcov, ktorý ustupoval vo všetkom nárokom šľachty, si od nej kupoval trón za udelené privilégiá (kráľ nemohol prijímať zákony ani dane bez súhlasu stavov a magnátov), nahradili po moháčskej bitke Habsburgovci. Tento pôvodne nemecký rod sa vďaka sobášnej politike stal postupne nadnárodnou panovníckou dynastiou. Nástupom na trón Ferdinanda I. vládol tvrdou rukou a súc dedičnou monarchiou budoval centralizovaný štát riadený z Viedne až do jeho zániku v roku 1918.

Možno aj preto Maďari a Slováci dodnes vnímajú bitku pri Moháči rozdielne. Kým prví priam ako národnú tragédiu, naopak, druhí si ju pripomínajú bez väčších emócií. Ba mnohý našinec ani netuší, o čo išlo, a Moháč spred 500 rokov je mu úplne ľahostajný. Neprávom.

Čas krvavých mečov

„Neďaleko pri Moháči…” Kde to vlastne bolo a kde sa to miesto nachádza dnes?

Prístavné a trhové mestečko na pravom brehu Dunaji sa kedysi nachádzalo celkom na juhu Uhorska. Dnes je Mohács len 10 km od štátnej hranice Maďarska s Chorvátskom a žije v ňom okolo 17-tisíc obyvateľov.

Názov Moháč má podľa väčšiny etymológov staroslovanský pôvod a znamená mach. Veď aj v čase bitky značnú časť obyvateľstva tvorili etnickí Srbi a Chorváti, ktorí dodali uhorskému vojsku vlastné oddiely pechoty. Dodnes má Moháč/ Mohács pestré národnostné zloženie a je známy každoročným festivalom strašidiel s maskami, obdobou našich fašiangov.

Dobové osmanské a uhorské kroniky i súčasní historici tvrdia, že priehlbinu a pláň južne od Moháča vybrala za Martovo pole uhorská strana. Považovala ju za ideálne miesto pre jej hlavnú zbraň: ťažkú jazdu. Uhorská taktika spočívala v jednom zdrvujúcom čelnom útoku tejto jazdy, ktorý mal preraziť osmanské línie a zasiahnuť priamo sultána. Otvorený, prehľadný a rovinatý terén mal umožniť jazde rozvinúť plnú rýchlosť a silu bez toho, aby jej v ceste stáli prirodzené prekážky, lesy či kopce.

Odhaduje sa, že sultánova armáda mala 60-tisíc až 70-tisíc mužov, ktorých podporovalo približne 300 diel. Proti tejto masívnej sile postavilo Uhorsko iba 25 000 vojakov. Čo mohlo dokázať proti takmer trojnásobnej presile? A hlavne: prečo Ľudovít II. nedokázal zhromaždiť väčšiu armádu?

Ako uvádza jeden z najlepších slovenských znalcov vtedajších pomerov historik Vladimír Segeš, obrovské Sulejmanovo vojsko sa vydalo z Istanbulu na pochod koncom apríla 1526. Len čo sa správy o tom doniesli do Budína, vyhlásil uhorský kráľ insurekciu, čiže brannú povinnosť a moderným jazykom aj mobilizáciu.

Podľa zaužívaného stredovekého zvyku vyrazili okamžite do všetkých kútov krajiny kráľovskí poslovia, aby zvolávali šľachtu, cirkevných hodnostárov i mešťanov do zbrane. V rukách niesli meč, ktorého čepeľ bola symbolicky nafarbená na červeno. Tomuto rituálu sa hovorilo „nosenie krvavého meča” na znak všeobecného ohrozenia. Keď meč dorazil do sídla stolice, župan alebo podžupan už vedeli, čo to znamená.

Koľko trvala cesta poslov z Budína do Košíc alebo do Prešova? V krízových obdobiach, keď sa kone striedali na prepriahacích staniciach po každých 20 kilometroch a jazdci cválali na doraz dňom i nocou, mohli prekonať aj 150 km za 24 hodín. V takomto prípade dorazil krvavý meč do Šariša alebo na Zemplín aj za tri alebo štyri dni.

Keď kráľ nemá autoritu

V tých časoch mal každý šľachtic, magnát, ale aj biskup či arcibiskup svoje súkromné vojsko zvané bandérium alebo koruhva, ktoré organizoval, vystrojil a osobne viedol do boja na vlastné náklady. Vlastné vojsko mali aj jednotlivé stolice (župy). Už za uhorského kráľa Karola I. Róberta z Anjou na začiatku 14. storočia sa zaviedlo toto pravidlo: každý veľmož, ktorý dokáže postaviť aspoň 50 ozbrojených mužov (najmä jazdcov), má právo a povinnosť viesť ich do kráľovského vojska pod svojou vlastnou zástavou.

Lenže Jagelovci sa netešili medzi šľachtou veľkej autorite. Ľudovít II. mal iba 20 rokov, od desiatich rokov bol síce kráľom, ale kým nenadobudol plnoletosť, vládla namiesto neho regentská (poručnícka) rada. Keby mal autoritu, mohol podľa historikov postaviť proti Turkom pri Moháči len s pomocou uhorských magnátov 55-tisíc až 65-tisíc vojakov, teda dvakrát viac ako v skutočnosti zhromaždil.

Veľmoži z Horného Uhorska mu dodali okolo 5-tisíc vojakov. Veľkí šľachtici Zápoľskovci, Thurzovci, Podmanickovci, Jakšičovci postavili vlastné jazdecké oddiely (bandériá). Ich pechotu a pomocné oddiely tvorili poddaní – zväčša etnickí Slováci a Rusíni. Každá hornouhorská stolica (župa) poslala kontingent 200 až 500 mužov.

Trnava prebrala na vyše 250 rokov úlohu duchovného i kultúrneho centra okypteného kráľovstva.

Na čele župných vojsk z Trenčianskej, Nitrianskej, Bratislavskej či Zvolenskej stolice (župy) stáli podžupani (zástupcovia hlavných županov). Najviac, možno aj vyše 600 vojakov, ťažkú jazdu a peších hradných žoldnierov tzv. lantarov poslal Spiš, ale ten mal vtedy výnimočné postavenie.

Dedičným spišským županom bol Ján Zápoľský, ktorý však reálne pôsobil ako vojvoda Sedmohradska (dnes súčasť Rumunska) a na juhu zhromažďoval vlastné vojsko. Správu Spiša a verbovanie v regióne mal na starosti jeho mladší brat Juraj Zápoľský. Ten zároveň pôsobil ako druhý hlavný veliteľ celej uhorskej armády.

Navyše, Ľudovít II. bol súčasne českým kráľom. Za lepších okolností by mohol vladár tohto rangu počítať s posilou 10 000 až 15 000 mužov z Čiech, Moravy a Sliezska. Lenže, po prvé, česká šľachta nebrala mladého panovníka vážne a do vojny sa nehrnula. Okrem toho posily, ktoré nakoniec vyslala na pomoc Ľudovítovi II., sa v čase bitky nachádzali ešte len pri Stoličnom Belehrade (nemýliť si so srbským hlavným mestom) asi 170 km vzdialeným od Moháča. Prekonať takúto vzdialenosť znamenalo pre stredoveké pešie vojsko päť až sedem dní intenzívneho pochodu.

Pohanom sa nedáme

Hlavným veliteľom uhorského vojska bol arcibiskup Pavol Tomori. Nepredstavujme si ho ako krehkého duchovného v reverende, ktorý nevie nič o zbroji a o boji. Vo vtedajšom Uhorsku mali vysokí cirkevní hodnostári (preláti) často špičkové vojenské vedomosti a reálne bojové skúsenosti.

Tomori prežil celú mladosť ako profesionálny vojak a do františkánskeho kláštora vstupoval vo vyššom veku ako krajinský kapitán. Nebola to hocijaká dôstojnícka hodnosť, rovnala sa dnešnému armádnemu generálovi. V bitke pri Moháči bol Tomori pravou rukou kráľa, jeho vojenským stratégom a takpovediac náčelníkom generálneho štábu. Kňazské rúcho nechal v kláštore, sedel na koní v plnom brnení.

Tomori sa pred bitkou veľmi spoliehal na posily, ktoré zhromaždil vojvoda Ján Zápoľský. Jeho 20-tisícové vojsko táborilo pri Segedíne asi 120 km od Moháča, ale boja sa nakoniec nezúčastnilo. V staršej historickej literatúre mnohí autori písali o Zápoľského zrade a vykresľovali ho priam ako hlavného vinníka porážky Uhrov. Ale prečo vlastne ignoroval kráľovu výzvu na boj tento najbohatší muž Uhorského kráľovstva? Novšie historické výskumy Vladimíra Segeša a naposledy aj Veroniky Kuchárskej zbavujú Zápoľského tohto biľagu.

Ukazuje sa, že obraz „zradcu” Zápoľského bol a je mýtus či výplod dobovej propagandy. Vznikol už po bitke, keď sedmohradský vojvoda ašpiroval na uvoľnený uhorský trón. Výmysly šírili stúpenci Habsburgovcov a konkrétne budúceho uhorského kráľa Ferdinanda I., manžela Ľudovítovej staršej sestry Anny Jagelovskej.

Aká bola skutočnosť? Ján Zápoľský ešte pred tragickou bitkou poslal Ľudovítovi II. list s varovaním, aby kráľ nateraz s Turkami nebojoval, ale takticky ustúpil k rieke Tisa, opevnil sa vozovou hradbou a počkal na jeho i české posily. Vojvoda sa odmietal bezhlavo vrhnúť do ozbrojeného konfliktu s oveľa silnejším protivníkom. Rovnaký názor zastával Jánov brat Juraj, ktorý bol v Ľudovítovom tábore ako jeden z dvoch hlavných veliteľov. V úzkom kruhu priateľov mal v predvečer bitky vysloviť tragické proroctvo: „Uhorský národ v nej zanikne a zosnulí svätí budú musieť v nebi uvoľniť miesto pre tisíc nových uhorských mučeníkov.”

A aký postoj zaujal arcibiskup Tomori? Takisto považoval za logické ustúpiť a vyčkať na posily. Ibaže kráľ Ľudovít II. sa nachádzal pod neustálym tlakom najväčších „jastrabov” medzi uhorskými šľachticmi, akým bol napríklad strážca kráľovskej koruny Peter Peréni. „Ústup pred pohanmi navždy pošpiní naše meno,” tvrdil Peréni. Kráľ sa dal presvedčiť a Juraj Zápoľský i Tomori sa potom podvolili panovníkovi z lojality.

Predbiehajúc udalosti prezradíme, že obaja v tej bitke padli. A čo sa stalo s Perénim, ktorý v moháčskej bitke velil ľavému krídlu prvého sledu? Na rozdiel od iných magnátov porážku prežil a po nej ešte viac zbohatol – privlastnil si majetok viacerých padlých šľachticov.

Masaker v rozbahnenom teréne

Skúsme si predstaviť bojisko. Rozprestieralo sa medzi Moháčom a osadou Földvár (v preklade Zemný hrad) vzdialenými od seba asi 8 kilometrov. Kráľ Ľudovít II. a arcibiskup Tomori táborili s vojskom v severnej časti týchto plání v tesnej blízkosti Moháča. Sultán postupoval s obrovskou armádou z juhu a svoj tábor rozložil na vyvýšenom hrebeni pri Földváre.

Okolo tretej hodiny popoludní vydal Tomori rozkaz k čelnému útoku. Ťažká jazda útočila na osmanský predvoj rozvinutý na pláni pred osadou. Mala prekonať necelé tri kilometre. V ideálnych podmienkach by rozbehnutý kôň v cvale prekonal túto vzdialenosť s ťažkoodencom v sedle za sedem minút. Vinou rozbahneného terénu po augustových búrkach sa však cval zmenil na pomaly vyčerpávajúci klus. A nasledovala zrážka s predsunutými rumelijskými oddielmi.

Technologický pokrok s palebnou prevahou ukončil éru dominancie rytierov na európskych bojiskách.

Kto boli Rumelijčania? Nešlo o rodených Turkov z Anatólie, ale o balkánskych bojovníkov, synov kresťanov z dnešného Severného Macedónska, Grécka či Bulharska alebo Srbska, nezriedka odvlečených do zajatia ešte v detstve a poturčených. Áno, v zajatí z nich vychovali konvertitov janičiarov, elitných vojakov, ktorí tvorili sultánovu osobnú gardu. Pri Moháči im velil veľkovezír Ibrahim Paša a v osmanskej bojovej zostave fungovali ako krídlo a predvoj.

Rumelijčania odpovedali na útok Uhrov predstieraným ústupom, čím vtiahli ich ťažkú jazdu hlboko do nastraženej pasce. Tam totiž 3-tisíc šľachtických rytierov narazilo na hlavné osmanské sily ukryté za opevneným táborom. Tristo diel Turci pospájali reťazami, ktoré vytvorili mechanickú bariéru. Unavené kone ju nedokázali preskočiť a Uhri zostali bezbranne stáť priamo pred hlavňami.

„Paľba z tureckých diel a z arkebúz (prvých pušiek – predchodkýň muškiet) spôsobila v uhorskom vojsku chaos a krvavý kúpeľ. Útok janičiarov dovŕšil dielo skazy v priebehu niekoľkých desiatok minút,“ približuje súčasný maďarský historik János B. Szabó.

Priamo v bitke padol Juraj Zápoľský a to ešte pri prelamovaní prvej línie tureckej obrany. Jeho telo sa však nenašlo. Pavla Tomoriho obkľúčila osmanská pechota a po urputnom boji ho usmrtila. Turci mu sťali hlavu a napichli na kopiju. Sulejman ju neskôr prikázal vystaviť pred svojím stanom ako najvzácnejšiu trofej, aby demonštroval definitívnu porážku uhorského velenia.

„Bitka, ktorá trvala približne poldruha hodiny, dopadla pre Uhorsko katastrofálne. Padlo 28 veľmožov, 7 prelátov (obidvaja arcibiskupi a 5 biskupov) a okolo 15-tisíc vojakov (10-tisíc pešiakov, okolo 4-tisíc jazdcov a celá obsluha diel),” sumarizuje Segeš.

Prekvapuje, že približne rovnaké straty pripisujú európski historici osmanskému vojsku. Súčasná turecká historiografia naďalej uvádza „len” 6 500 padlých osmanských vojakov. Odvoláva sa pritom na zachované oficiálne zoznamy zabitých. Ako však upozorňuje súčasný turecký historik Feridun Emecen, osmanskí pisári dôsledne zapisovali len janičiarov a príslušníkov pravidelnej armády (spahiov). Na ich výcvik totiž štát vynaložil obrovské peniaze. Medzi padlých sa však nezapočítavali vojaci z pomocných jednotiek, ktorí slúžili v prvej línii ako živý štít a schytali zdrvujúci úvodný náraz uhorskej ťažkej jazdy.

Dozvuky prehratej bitky

Zdrvujúcu porážku uhorskej armády korunoval bezhlavý útek preživších. V panike sa nevedomky hnali do močiarov okolo Dunaja, kde sa väčšina z nich utopila. Rovnaký osud postihol aj kráľa Ľudovíta II.

Na úteku z bojiska ho ťažká zbroj stiahla i s koňom do rozvodneného potoka Csele, z ktorého sa pre nánosy bahna nedokázal dostať von. Za niekoľko minút ho doslova pochovalo pod hladinou. A dvorania, ktorí kráľa sprevádzali, sa v strachu o vlastný život pred prenasledujúcimi Turkami rozutekali a nechali panovníka napospas osudu. Keďže mal na sebe kompletné bojové brnenie vrátane prilby s uzavretým priezorom, osmanskí prenasledovatelia ho považovali za jedného zo zabitých anonymných Uhrov.

Mimochodom, hneď po bitke začali Osmani prečesávať okolie hľadajúc kráľa. Pozabíjali pritom okolo 5-tisíc miestnych obyvateľov, všetkých okrem detí do 7 rokov. Sultán dal popraviť aj 1 500 zajatcov.

Kráľovná Mária Habsburská sa o smrti manžela dozvedela v noci z 30. na 31. augusta, bolo to 30 hodín po bitke. Do Budína dorazila strašná správa o porážke uhorskej armády. Mladá vdova (nemala ešte ani 21 rokov) začala s prípravami na útek z hlavného mesta. Okamžite dala zbaliť kráľovský archív, pokladnicu, klenoty a v sprievode verných dvorných dám sa vydala na lodiach a na vozoch hore Dunajom do bezpečnej Bratislavy. Urobila dobre, lebo sultánovo vojsko tiahlo po bitke na Budín a vyplienilo ho.

Telo Ľudovíta II. našiel až o dva mesiace hradný kapitán Ulrich Cegius, ktorého Mária Habsburská vyslala so sprievodom, aby hľadal telesné pozostatky manžela. Našli ich a pochovali 9. novembra 1526 v Stoličnom Belehrade (dnes Székesfehérvár). Uložili ich do rodinnej hrobky v mestskej bazilike vedľa Ľudovítovho otca kráľa Vladislava II. Samotná vdova sa pohrebu nezúčastnila. V tom čase sa už rozhorel boj o uhorský trón medzi jej bratom Ferdinandom Habsburským a Jánom Zápoľským, preto sa sústredila na diplomatickú podporu Ferdinanda.

Zápas o trón nakoniec vyústil do krvavej občianskej vojny, ktorá trvala s prestávkami takmer dve desaťročia a zásadne zmenila dejiny strednej Európy. Uhorská šľachta si totiž zvolila dvoch rôznych kráľov súčasne.

Témy:
Bitka pri Moháči
neznáma história
história

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme diskusiu zastavili

Prevládali v nej príspevky, ktoré boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi. Celú debatu sme
vymazali, autorom všetkých slušných príspevkov sa ospravedlňujeme.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.