Dokumentovala život partizána. Hovorí, že odkaz SNP nám nesmú ukradnúť toxickí patrioti

Novinárka a spisovateľka Veronika Homolová Tóthová v rozhovore pre Aktuality približuje skryté stránky života usmievavého partizána Vladimíra Strmeňa z jej nového filmu a zároveň prezrádza detaily o svojej pripravovanej knihe.  

Prežil Slovenské národné povstanie a dodnes je jedným z jeho hlavných symbolov a posledných žijúcich partizánov.

Osud dnes už 98-ročného hrdinu SNP Vladimíra STRMEŇA najnovšie zaznamenala novinárka, dokumentaristka a spisovateľka Veronika HOMOLOVÁ TÓTHOVÁ. Autorka známeho bestselleru Mengeleho dievča prichádza k výročiu Slovenského národného povstania s novým celovečerným dokumentom Chlapec z Povstania: Medzi hudbou a vojnou, ktorý je práve o Strmeňovi.

V rozhovore hovorí, že ho verejnosť pozná predovšetkým ako usmievavého partizána s akordeónom, rozdávajúceho dobrú náladu, pričom jeho príbeh má mnoho iných stránok života.

Čo sa ďalej dočítate:

• Prečo nový dokument o Vladimírovi Strmeňovi zďaleka nie je len o odboji;
• ako si pri nakrúcaní buduje dôveru s pamätníkmi a prečo je pre ňu respondent vždy dôležitejší ako samotný film;
• prečo by sme si nemali nechať ukradnúť a zneužívať odkaz Slovenského národného povstania;
• na akom novom dokumente pracuje;
• o kom spracováva ďalšiu knihu.

33 fotiek v galérii

Veronika Homolová Tóthová

Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

K výročiu Slovenského národného povstania uvediete svoj nový dokumentárny film venovaný životu Vladimíra Strmeňa. Čo bolo počas natáčania pre vás najnáročnejšie?

Film sme začali tvoriť pred piatimi rokmi. Keď film vznikne skôr ako za tri roky, považujeme to za veľmi rýchlu prácu. S preživšími si potrebujem vytvoriť vzťah. Potrebujem, aby rozumeli tomu, že nám môžu dôverovať. Netlačíme ich do toho, aby nám na počkanie povedali to najhoršie, najkrvavejšie a najbolestivejšie, a my sa potom zbalíme a odídeme preč.

Naozaj sa snažíme, aby človek vnímal, že pre nás je vždy úplne najdôležitejšie, aby bol s výsledným filmom spokojný. Ako tvorca, samozrejme, myslím aj na divákov, ale na prvom mieste je u mňa vždy respondent. Keby mi aj pri deväťdesiatich percentách hotového filmu povedal, že si to rozmyslel a nechce už ďalej pokračovať, tak by sme v nakrúcaní nepokračovali.

Aké ťažké bolo získať si jeho dôveru natoľko, aby sa vám otvoril a dokázal hovoriť aj o tých najbolestivejších momentoch? Napríklad o tom, keď ho mama dala do sirotinca.

Viete, keď sa povie Vladimír Strmeň, všetci si predstavia nášho uja Vladka s akordeónom, dobrou náladou, s partizánskymi pesničkami a spomienkami na Slovenské národné povstanie. My sme však časom zistili, že to nebude film o Povstaní, ale o človeku. Zároveň by som bola veľmi rada, keby ľudia po odchode z kina alebo po pozretí filmu vnímali, že to nie je len film o pánovi Strmeňovi. Je to film o tom, aby sme sa všetci zamysleli nad tým, koľko času na tejto zemi máme, ako ho využijeme a čo po nás raz zostane.

Ten film ukazuje, aký Vladimír Strmeň v skutočnosti je – ústretový, prívetivý, láskavý a milý. Máme preto tendenciu myslieť si, že to najhoršie, čo sa mu stalo, bolo tých pár mesiacov boja v horách, hrozné podmienky a to, čo zažil v SNP, a že inak bol k nemu život láskavý, keďže on sám je taký dobrý. No nie je to pravda.

To, čo zažil predtým ako dieťa a čo zažil po vojne ako dospelý muž, mu dáva všetky dôvody na to, aby bol nedôverčivý, samotársky a zatrpknutý. A on taký nie je. Odkaz tohto filmu je presne v tom, že nie je dôležité, čo sa vám stane, ale ako sa k tomu postavíte.

Viem, že autori nemajú radi, keď sa prezrádza niečo z deja. Skúsme však priblížiť tie najtragickejšie udalosti a spomienky, ktoré sú aj vo filme.

Áno, film začína spomienkou pána Strmeňa na detstvo. Prvá veľká spomienka, ktorú má, sprostredkovanú, je, že keď mal tri roky, zomrel mu otec. Od toho sa odvíjal celý jeho osud. Keby otec nezomrel, celý jeho život mohol vyzerať úplne inak. Ale zomrel. Mama sa snažila zo všetkých síl ho uživiť.

Často si myslíme, že prvá Československá republika bola veľmi rozvinutý demokratický štát. To je, samozrejme, pravda, ale zároveň je veľkou pravdou aj to, že sme mali mnohé hladové doliny a neriešenú chudobu, respektíve chudobu riešenú len veľmi okrajovo a nesystematicky. Cez deravý sociálny systém nám prepadávalo mnoho detí a ich matiek. Týkalo sa to najmä mladých vdov, ktoré nemali nárok na dôchodok. To bol aj prípad mamy pána Strmeňa.

Štyri roky sa snažila každú zimu prežiť, naškrabať múku a urobiť nejaké zásoby, aby so svojím malým synom prežila. Keď sa však blížila ďalšia zima, vedela, že to už nezvládne. Vladko bol pre nedostatok výživy chudé a chorľavé dieťa. Mama sa rozhodla, že ak chce, aby jej jediné dieťa prežilo, nemá inú šancu, len ho dať do sirotinca. Ani to však nebolo jednoduché. Musel sa prihovoriť miestny farár, ktorý to našťastie urobil. Dieťa navyše muselo mať základné veci, bez ktorých by ho do sirotinca neprijali. Musel mať topánky a vlastný hrnček. To sú dva symboly, ktoré Vladko v súvislosti so sirotincom vždy spomína.

33 fotiek v galérii

Vladimír Strmeň – jeden z posledných žijúcich partizánov a pamätníkov SNP

Zdroj: Televízia JOJ

Bola chudoba na území vtedajšieho Slovenska v období prvej Československej republiky spôsobená aj jeho prevažne agrárnym charakterom a nižšou mierou industrializácie?

Jednak to, a jednak nás zasiahla celosvetová hospodárska kríza (v 30. rokoch), ktorá k nám prišla s odstupom rokov. Práve v 30. rokoch sme tu mali množstvo vzbúr ľudí, ktorí boli veľmi chudobní. Išlo o vzbury, kedy miestni muži prišli na panstvo veľkostatkára a trvali na tom, že potrebujú prácu a aspoň niečo zarobiť. Z toho potom vznikali mnohé strety s četníkmi, ktoré boli, bohužiaľ, niekedy aj smrteľné.

Ktorá časť dokumentu je práve pre vás najviac emotívna?

Asi po troch rokoch, keď sme sa už lepšie poznali a pravidelne sme pána Strmeňa navštevovali, som sa opäť vrátila k téme sirotinca a jeho mamy. Spýtala som sa ho na to, pretože mi predtým hovoril, že na veľké prázdniny a sviatky mohli chodiť domov. Rozprával o tom, ako sa tešil, keď sa mama išla druhýkrát vydať, lebo si myslel, že už bude mať otca. Napriek tomu však v sirotinci zostal až do svojich štrnástich rokov.

To bol tiež veľký paradox tej doby. Pracovať ste mohli legálne až od šestnástich rokov, ale sirotinec ste museli opustiť už v štrnástich. Čo mali tie deti tie dva roky robiť?

Potom som sa ho spýtala, aká je jeho pekná spomienka na mamu. Zamyslel sa a hovorí: „No, v siedmich rokoch ma dala do sirotinca…” A to naozaj nie je tá pekná spomienka.

Pre mňa to bol mimoriadne silný moment, pretože som si uvedomila, že hoci racionálne úplne chápe, prečo sa to muselo stať, a viackrát povedal, že je vďačný za to, že prežil, vnútorne to tak stále cíti. Je vďačný za to, že v tom sirotinci mohol byť, lebo mu to dalo veľa z pohľadu vzdelania a prístupu k hudbe. Vďaka tomu sa mohol v štrnástich rokoch prihlásiť na vojenskú hudobnú školu. No napriek všetkej tej vďačnosti v ňom stále zostáva ten malý chlapec, ktorý so svojou mamou nezažil pekné veci, aké by malo zažiť každé dieťa.

33 fotiek v galérii

Fotografia z natáčania filmu Chlapec z Povstania: Medzi hudbou a vojnou

Zdroj: Televízia JOJ

Trochu odbočím od témy, ale predsa sa to týka Vladimíra Strmeňa. Komunistický režim zámerne potláčal pravdu napríklad aj o kľúčovej úlohe generála Jána Goliana v SNP. Aké náročné je pri tvorbe historických filmov, kníh či reportáží predrať sa nánosmi propagandy a dopátrať sa k pôvodným, neskresleným prameňom? Prípadne k prameňom, ktoré komunistický režim úplne zničil či odstránil?