Poplatok na hraniciach stačil len pre jedného: Aby zachránil rodinu, nechal ju vo vojne a vydal sa na Slovensko

Mnohí utečenici sú vysokoškolsky vzdelaní ľudia s dobrým sociálnym zázemím v rodnej krajine. Na Slovensko prichádzajú pretože musia, hovorí nový riaditeľ Ligy za ľudské práva Lukáš Novák.  

Na viedenskom letisku Lukáš nervózne prešľapoval. Trvalo to presne 800 dní, kým dokončil prípad a výsledkom mal byť tento okamih. Keď Ahmed s kyticou červených ruží v rukáchuvidel svoju manželku Manal a ich štyri deti, rozbehol sa cez letiskovú halu. Konečne ich mohol objať, vedel, že už sú v bezpečí.

Pred dvoma rokmi stáli na hraniciach v Gaze pred nepredstaviteľným rozhodnutím. Poplatky za prechod cez hraničný priechod Rafah, ktorý bol ešte v tom čase otvorený, boli také vysoké, že úspory rodine nestačili pre všetkých. Mohol prejsť len jeden z nich. Ahmed vtedy nechal svoju manželku s deťmi na mieste, kde dennodenne dopadali bomby, a vydal sa na cestu.

Z Egypta letel do Belgicka a odtiaľ na Slovensko, kde dostal azyl. Ihneď začal zariaďovať všetko pre to, aby k sebe dostal svoju rodinu legálnou cestou. A vtedy sa stretol s právnikom Lukášom Novákom, ktorý si jeho prípad zobral na starosť.

Keď vypukla vojna v Gaze, Ahmedov najmladší syn mal iba štyri roky. Dnes má sedem a väčšinu svojho života prežil v neustálom strachu. Keď sa celá rodina po prvýkrát spoločne prechádzala po bratislavských uliciach, svet okolo nich pôsobil na deti ako z inej planéty.

„Prekvapene sa pýtali otca, prečo nie sú budovy rozbombardované. Keď videli lietadlo na oblohe, chceli sa skryť,“ opisuje riaditeľ Ligy za ľudské práva Lukáš Novák, ktorý rodinu zastupoval. Namiesto neustáleho strachu sa tak celá rodina učí žiť v úplne odlišnom svete a kultúre, kde elektrina funguje bez výpadkov a bezpečie netrvá len chvíľku.

5 fotiek v galérii

Na viedenskom letisku sa Ahmed stretol so svojou ženou Manal

Zdroj: Liga za ľudské práva

V rozhovore s Lukášom Novákom sa dozviete:

• ako si predstavujeme utečencov, ktorí k nám prichádzajú a aká je realita;
• čo sa stalo s Ahmedom a jeho rodinou;
• ako reaguje, ak mu niekto povie, že si má utečencov zobrať domov;
• čo nám migrácia môže dať a prečo niečo nové, nie je automaticky niečo zlé.

Žil som v strachu, či sú ešte nažive

Podarilo sa vám po viac ako dvoch rokoch zlúčiť palestínsku rodinu z Pásma Gazy. Aký to bol pocit?

Najskôr sme zastupovali Palestínčana Ahmeda v azylovom konaní, v ktorom úspešne získal azyl. Okamžite po udelení ochrany sme iniciovali proces zlúčenia rodiny s jeho manželkou a malými deťmi, ktoré zostali v Pásme Gazy. Išlo doposiaľ o môj najnáročnejší prípad po právnej aj logistickej stránke, najmä čo sa týkalo ich evakuácie z vojnového územia. Vidieť ich na letisku, ako sa zvítali, to bol neopísateľný pocit. Pre mňa je nepredstaviteľné, že by som nevidel manželku a malého syna tak dlho a boli by vystavení riziku.

Ahmed sa na Slovensko dostal legálnou cestou alebo cez prevádzačov?

Pricestoval do Európy legálne na víza. Z Pásma Gazy odchádzal cez hraničný priechod Rafah v čase, keď bol ešte otvorený. Na tomto priechode však od neho vyžadovali zaplatenie obrovskej finančnej sumy za prechod. Tá suma bola taká vysoká, že nedokázal zaplatiť aj za svoju manželku a štyri deti. Stáli pred ťažkým rozhodnutím, či sa od seba odlúčia, alebo zostanú všetci spoločne vo vojne. Rozhodli sa, že odíde a urobí všetko pre to, aby rodinu neskôr dostal do bezpečia za sebou. Precestoval cez Egypt legálne do Európy, konkrétne do Belgicka, a krajinou, ktorá mu poskytla azyl, sa stalo práve Slovensko.

Ako vyzeralo vašich 800 dní čakania, kým sa vám rodinu podarilo zlúčiť?

Na jednej strane sa ako právnik sústredíte na odbornú prácu, pripravujete podklady, vybavujete výnimky a riešite logistiku. Na druhej strane však ľudskú stránku nedokážete odstrihnúť. Od Ahmeda mi pravidelne prichádzali správy, že blízko jeho rodiny dopadla raketa. Často som žil v strachu, či sú vôbec ešte nažive. Prežívať tieto chvíle bolo nesmierne psychicky náročné.

Ako to zvládali deti, ktoré veľkú časť života prežili tak, ako by nemali?

Bolo vidieť, že prišli o detstvo. Stratili ho v Gaze, kde museli čeliť strachu a starostiam, ktoré by nemali mať ani dospelí ľudia. Keď sa neskôr prechádzali po Bratislave, pýtali sa otca, prečo tie budovy stoja a nie sú rozbombardované. Bude trvať veľmi dlho, kým im ukážeme, že to, čo zažili, nie je normálne, že sme to ako celosvetové spoločenstvo nemali dopustiť. Novinkou bolo to, že doma svieti svetlo a elektrina funguje bez výpadkov. Museli sme im vysvetliť, že lietadlá slúžia na bežnú prepravu ľudí z jedného miesta na druhé.

Aký je dnes život Ahmeda a jeho rodiny na Slovensku?

Učia sa fungovať v mestskej hromadnej doprave, orientovať sa v Bratislave a postupne si budujú priateľstvá, pretože bez nich by žili v izolácii. Ahmed po skončení azylového konania býval v podnájme v Bratislave a po čase si našiel prácu. Teraz, keď je celá rodina spolu, veľmi by chceli, aby deti od septembra nastúpili do školy. Robia pre to maximum. Navštevujú intenzívne kurzy slovenského jazyka. Manal ako žiadateľka o medzinárodnú ochranu zatiaľ nemá prístup na trh práce, no hneď, ako to bude po skončení konania možné, si chce nájsť prácu.

Utečencom sa môže stať aj váš sused

Máme ako spoločnosť o utečencoch správnu predstavu?

Často si ich predstavujeme ako ľudí, ktorí sa práve vylodili z člna s jedným roztrhaným ruksakom, v špinavom oblečení. To však vôbec nezodpovedá realite utečencov na Slovensku. Vo vzťahu k utečencom veľmi nerád používam slovo, že sú „odolní“. Ľudia, ktorí zažili vojnové konflikty a prenasledovanie, by nemali čeliť očakávaniam, že musia byť silní a odolní. Majú právo na bezpečie, no zároveň majú právo na to, aby sme od nich neočakávali, že všetko bez problémov zvládnu.

Lode plné migrantov na Dunaji stále nemáme. Aká teda je tá realita utečencov na Slovensku?

Mnohí z nich sú vysokoškolsky vzdelaní ľudia s dobrým sociálnym zázemím v ich rodnej krajine, vďaka ktorej si mohli cestu do Európy finančne dovoliť. Prípadne ide o Bielorusov a Bielorusky, ktorí tu už roky legálne študovali, pracovali a podnikali, no v dôsledku náhlej zmeny politickej situácie vo svojej domovine sa stali utečencami až počas svojho pobytu na Slovensku.

Utečencom sa môže stať aj váš sused, a to len kvôli náhlej politickej zmene v jeho krajine. Nemali by sme sa preto na nich pozerať len cez optiku chudobného človeka s jednou taškou. Vytvoril sa tu však aj istý paradox, ktorý je na Slovensku zreteľný. Stále je obrovský rozdiel v prístupe k bielej kresťanskej žene s deťmi v porovnaní s mladým moslimským mužom z arabského sveta. Veľmi ťažko sa mi preto hľadá racionálne vysvetlenie, prečo by mal niekoho iný odtieň pokožky viesť k tomu, aby sa k človeku správal odlišne alebo bez rešpektu k jeho dôstojnosti.