Sociálni demokrati prekročili červenú čiaru. Vláda robí presný opak odkazu SNP (komentár Petra Weissa)

Pozitívnejší vzťah k Slovenskému štátu a Jozefovi Tisovi majú najmä voliči SNS, Republiky a Smeru. Nie je jedno, ako Slovenské národné povstanie a jeho tradíciu vykladajú vládni politici.  

Autor je bývalý politik a bývalý veľvyslanec v Maďarsku a v Českej republike.

„Vedomá si významu Slovenského národného povstania, v ktorom slovenský národ povstal do boja proti totalite, útlaku, rasizmu, fašizmu, potlačovaniu občianskych a ľudských práv a nehľadiac na obete prejavil túžbu žiť slobodne a hlásiac sa k odkazu celého antifašistického odboja, Slovenská národná rada sa uzniesla na tomto zákone: § 1) 29. august, výročie Slovenského národného povstania, je štátnym sviatkom Slovenskej republiky.“

Týmto zákonom z 29. septembra 1992, ktorého spolupredkladateľom som za poslancov SDĽ bol aj ja, sa Slovenská republika chystajúca sa na štátnu samostatnosť jednoznačne postavila za národnú aj európsku tradíciu antifašistického zápasu.

Bola to politická odpoveď na neskrývanú ambíciu ľudáckej emigrácie, ktorá sa vrátila po 17. novembri, a jej domácich spojencov rehabilitovať, ba až glorifikovať prezidenta vojnovej Slovenskej republiky Jozefa Tisa, relativizovať neprávosti a zločiny, ktoré sa počas jej trvania udiali, a diskreditovať SNP ako historickú udalosť.

Ľudácki historici sa s podporou niektorých politických strán i časti katolíckeho kléru pokúšali presadiť nadväznosť ponovembrovej Slovenskej republiky na tradíciu farskej republiky, ako Slovenský štát nazval Dominik Tatarka.

Oslavy vyvrátili pochybnosti

Ponovembrová Slovenská republika budovala demokraciu a hlásila sa k európskej integrácii, no mala vnútropolitický aj zahraničnopolitický problém. Bolo treba vyriešiť ako postaviť hrádzu tomuto ľudáckemu revizionizmu, ktorý vyvolával negatívne pocity a reakcie tak v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike, ako aj v Európe.

Schválením dňa vypuknutia SNP za štátny sviatok dala národná rada jednoznačnú odpoveď všetkým v Česku aj v zahraničí, ktorí mali pochybnosti o ďalšom smerovaní vznikajúcej samostatnej Slovenskej republiky.

V roku 1994 sa na oslavách 50. výročia SNP v Banskej Bystrici spontánne a s nadšením zúčastnili desaťtisíce ľudí a niekoľko prezidentov, predsedov parlamentov, premiérov a ministrov zahraničných vecí zo štátov, ktorých občania bojovali v Slovenskom národnom povstaní.

Bolo to potvrdením aj pre zahraničie, že čerstvo samostatná Slovenská republika sa jednoznačne hlási k princípom slobody a demokracie a nebude sa v ničom viazať na dedičstvo Slovenského štátu. To Slovensku definitívne otvorilo dvere aj pre neskoršiu akceptáciu v EÚ a NATO.

Bez SNP by sme boli poškvrnení zločinmi

Ak sa v tomto politicko-historickom kontexte pozrieme na dnešnú slovenskú politiku a spoločnosť, vidíme znepokojujúce tendencie vo vzťahu k odkazu SNP. Azda najviac trpí politická tradícia Povstania.

Spojilo demokratický a komunistický odboj, vojakov a partizánov, katolíkov a evanjelikov, ľudí rozličného sociálneho i národnostného pôvodu. Nezjednotili sa preto, že prestali mať rozdielne politické názory či vierovyznanie.

Spojili sa na programe odporu proti nacizmu, fašizmu a domácemu totalitnému ľudáckemu režimu Slovenského štátu, ktorý od začiatku kolaboroval s nemeckou Treťou ríšou, po boku Wehrmachtu prepadol Poľsko a začal druhú svetovú vojnu a bol až do trpkého konca Hitlerovým spojencom.

Keďže Tisova Slovenská republika nemala po vojne žiadnu budúcnosť a Slovákom hrozilo, že z vojny vyjdú ako porazený národ poškvrnený zločinmi, povstalci sa rozhodli aj za cenu veľkých obetí vystúpiť proti obrovskej presile nacistických vojsk. Vďaka tomu sa obnovil morálny kredit národa a zaradili sme sa do víťaznej antifašistickej koalície.