Ústave k narodeninám želáme čo najviac politikov, ktorí ju budú porušovať ako Robert Fico (komentár Martina Behula)

Azda nikdy nemala ústava taký veľký význam ako práve teraz. O čo horšie sa k nej vládnuci politici správajú, o to väčšiu váhu má minimálne vo verejnej debate.  

Každý z nás má priateľov, s ktorými už nie je veľmi v kontakte, no aj tak im každý rok na narodeniny pošle správu. Možno z nostalgie za tým, čo bolo, možno zo slušnosti a možno iba zo zvyku. Pre politikov je takým priateľom ústava. Prvého septembra o nej napíšu pár pekných slov aj tí, ktorí si na ňu zvyšok roka nespomenú.

Svoje narodeniny dokonca už ani neoslavuje, pretože konsolidácia jej pred pár rokmi vzala štátny sviatok. Hoci Robert Fico každý rok hrdo pripomenie, že bol pri tom, keď sa prijímala a nikdy neoľutoval, že za ňu hlasoval, prvý september sa mu rušil asi najľahšie. Nemá pre neho takú veľkú symbolickú hodnotu ako Deň víťazstva nad fašizmom.

Nechráni ho Vatikánska zmluva ako 15. september a zrušenie dňa pracovného pokoja nikoho ani nenahnevalo tak, ako keď sme natrvalo prišli o voľno 17. novembra. Za Dňom ústavy je tak asi najväčšmi ľúto školákom, ktorí stratili jeden deň prázdnin navyše. Politici náš základný zákon teda „oslavujú“ už len tým, ako sa k nemu správajú.

Teraz by mala nasledovať povinná pesimistická pasáž o tom, ako si premiér, ministri a poslanci našu ústavu vôbec nevážia bez ohľadu na to, aká vláda je práve pri moci. Správajú sa k nej ako k handre, ktorú použijú a potom zahodia, oberajú ju o identitu, pretože ju menia podľa aktuálnych politických potrieb a neštítia sa ju úplne ignorovať, keď im prekáža.

To je všetko pravda, ale pokúsme sa na to pozrieť trochu pozitívnejšie. Azda nikdy nemala ústava taký veľký význam ako práve teraz. O čo horšie sa k nej vládnuci politici správajú, o to väčšiu váhu má minimálne vo verejnej debate. Protiústavnosť už nie je nudným argumentom pár právnikov. Spoločnosť začala vnímať ústavu ako poslednú poistku.