Požičal si 13 dolárov a vydal sa na stovky kilometrov dlhé pátranie. Zúfalý otec v Nepále hľadá nezvestného syna

Túžba nájsť syna ho ženie cez oblasti zničené ničivými povodňami. Talka Sada si na cestu požičal menej ako 2 000 nepálskych rupií, čo je približne 13 dolárov. Napriek vyčerpaniu, hladu a rastúcej beznádeji pokračuje v pátraní po 19-ročnom Vinodovi.  

Talka Sada pochádza z okresu Saptari na juhu Nepálu. Jeho jediný syn Vinod odišiel približne mesiac pred katastrofou za prácou do okresu Rasuwa na severe krajiny. Ako robotník pracoval pri hydroelektrárni, kde miešal cement a vykonával rôzne pomocné práce.

Ako uviedol portál aljazeera, naposledy s ním otec hovoril deň pred ničivými záplavami. Tie 26. augusta zasiahli rozsiahle oblasti severného Nepálu po vyliatí rieky Bhotekoshi. Voda a bahno ničili domy, mosty, školy aj energetickú infraštruktúru. Vinod odvtedy zmizol. Spolu s ním sa stratili aj ďalší štyria mladíci vo veku od 17 do 19 rokov.

„Neviem vám povedať, ako veľmi doma moja žena plače. Sám som v obrovskej bolesti a neviem, čo robiť,“ povedal vyčerpaný otec.

Z domu do Káthmandú, potom pešo ďalej

Sada sa spolu so svojím bratom vydal na cestu z domovského Saptari. Nemajú takmer žiadne peniaze. Na pátranie si musel požičať menej ako 2 000 rupií a za požičanú sumu navyše platí vysoký úrok.

Najskôr autobusom dorazili do Káthmandú, hlavného mesta Nepálu. Cesta dlhá približne 292 kilometrov trvá pre náročný horský terén niekoľko hodín. V hlavnom meste potom prechádzali nemocnice a pátrali po synovi medzi preživšími aj medzi ľuďmi, ktorých úrady vyhlásili za mŕtvych.

V nemocniciach však Vinodovo meno nenašli. Fotografie tiel vystavené pri márniciach navyše často neposkytujú rodinám jasnú odpoveď. Mnohé obete boli po katastrofe v zlom stave a ich identifikácia je mimoriadne náročná.

Keď sa v Káthmandú pátranie skončilo bez výsledku, otec sa rozhodol pokračovať smerom k okresu Nuwakot, ktorý je bližšie k miestu, kde jeho syn pracoval.

Po rozbitých cestách až k elektrárni

Sada s bratom pokračovali pešo. Po hodinách namáhavej chôdze po poškodených cestách sa dostali do mesta Trishuli. Tam ich privítali ďalšie následky katastrofy. Trhovisko zostalo pokryté bahnom a troskami.

Na noc si museli nájsť ubytovanie. Za izbu zaplatili 1 500 rupií a dostali iba malé množstvo ryže. Pre muža, ktorý má vo vrecku už len niekoľko posledných peňazí, išlo o takmer likvidačný výdavok.

„Ak tu budeme musieť zostať ďalšiu noc, všetky moje peniaze sa minú. Nezostane mi nič ani na cestu domov,“ opísal svoju situáciu Sada.

Napriek tomu nechce cestu ukončiť. Jeho cieľom je dostať sa čo najbližšie k hydroelektrárni, kde jeho syn pracoval.

Tvrdí, že ich úrady odmietajú

Otec s bratom sa podľa vlastných slov snažia dostať k miestam, kde armáda a ďalšie zložky pomáhajú pri záchranných prácach a zhromažďujú telá obetí. Tvrdia však, že ich opakovane odmietli.

Sada je presvedčený, že za ich problémami môže byť aj spoločenské a etnické rozdelenie v Nepále. Pochádza totiž z komunity Musahar, ktorá patrí medzi najviac marginalizované skupiny v oblasti Terai.

„Sme chudobní. Pozerajú sa na nás ako na Madhésijcov a Bihárcov. Nevieme dobre po nepálsky, a preto nás posielajú z jedného miesta na druhé,“ tvrdí zúfalý otec.

Podľa neho rodina nahlásila Vinodovo zmiznutie na polícii aj v armádnych táboroch. Napriek tomu podľa jeho slov nedostali pomoc, ktorú potrebujú.

Nepálske úrady čelia obrovskému náporu. Katastrofa si podľa dostupných údajov vyžiadala viac ako tisíc obetí a tisíce ľudí zostávajú nezvestné. Záchranári preto pokračujú v prehľadávaní rozsiahlych oblastí zasiahnutých povodňami.

Raz verí v zázrak, o chvíľu už stráca nádej

Sada sa opakovane pokúša dovolať svojmu synovi. Telefón však mlčí. Práve to je pre neho jedným z najťažších momentov celého pátrania.

„Nemôžeme s ním hovoriť. Nepočujeme jeho hlas. Doma sú preto všetci zdrvení,“ hovorí. Jeho manželka ho pritom podľa jeho slov požiadala, aby syna priviedol späť domov.

Otec sa snaží presvedčiť sám seba, že Vinod mohol katastrofu prežiť. Je mladý a fyzicky zdatný, preto podľa neho mohol pred vodou utiecť alebo sa dostať na bezpečné miesto.

Vzápätí však prichádza pochybnosť. Ak by bol Vinod nažive, podľa Sadu by sa už pravdepodobne pokúsil rodine zavolať.

Napriek tomu sa nevzdáva. Spolu s bratom sa vydáva ďalej smerom k hydroelektrárni, kde jeho syn pracoval. Vyčerpanie, hlad ani takmer prázdne vrecká ho nedokážu zastaviť.

Jeho zúfalstvo sa však postupne mení na hnev. Pri odchode varuje, že ak mu polícia ani ďalšie úrady nepomôžu a nikto mu neposkytne odpovede, môže dôjsť k násilnému protestu.

„Ak nám nikto neodpovie a nepomôže, budeme musieť vypáliť policajnú stanicu,“ vyhlásil.

Témy:
Nepál

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.