Zomrel významný juhoslovanský politik. Keď ho Husák na jar 1989 ocenil, upozornil ho, že je to asi posledné vyznamenanie, ktoré niekomu udeľuje

V stredu 2. septembra 2026 zomrel v Sarajeve vo veku 99 rokov Raif Dizdarević, jeden z posledných žijúcich predstaviteľov generácie, ktorá po druhej svetovej vojne budovala socialistickú Juhosláviu a napokon bola svedkom jej rozpadu. Od jeho stých narodenín ho delilo iba niekoľko mesiacov.  

Narodil sa 9. decembra 1926 vo Fojnici v početnej antifašistickej rodine. V auguste 1943, ešte ako šestnásťročný, vstúpil do partizánskeho hnutia. Do protifašistického odboja sa zapojilo všetkých sedem bratov Dizdarevićovcov; traja z nich vojnu neprežili. Antifašizmus a presvedčenie o rovnoprávnosti národov zostali základom jeho verejného pôsobenia po celý život.

Od roku 1951 pôsobil v juhoslovanskej diplomacii. Slúžil v Bulharsku, Sovietskom zväze a v rokoch 1963 – 1967 aj v Československu. Dobre poznal prostredie Pražskej jari i viacerých predstaviteľov československého reformného procesu, medzi nimi Josefa Smrkovského a Alexandra Dubčeka. Juhoslávia reformné úsilie podporovala, augustovej invázii vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy však zabrániť nemohla.

Dizdarević neskôr zastával najvyššie politické a diplomatické funkcie. Bol predsedom Predsedníctva Socialistickej republiky Bosny a Hercegoviny, predsedom parlamentu SFRJ, ministrom zahraničných vecí a od mája 1988 do mája 1989 predsedom kolektívneho Predsedníctva Juhoslávie, teda hlavou štátu.

V tejto funkcii navštívil v apríli 1989 Bratislavu a stretol sa aj s prezidentom Gustávom Husákom, ktorý mu udelil štátne vyznamenanie. Juhoslávia vtedy ešte navonok pôsobila ako významný európsky štát a dôležitý predstaviteľ Hnutia nezúčastnených krajín. V jej vnútri však už narastali hospodárske problémy, politické konflikty a nacionalizmus.

Podľa Dizdarevića Juhosláviu nerozbili zahraničné mocnosti. Za rozhodujúce považoval vnútorné príčiny: rast nacionalizmu, zlyhávanie politického systému a oneskorené reformy. Jej osobitá forma socializmu sa nedokázala prispôsobiť novým podmienkam a federácia postupne stratila schopnosť riešiť svoje konflikty politickými prostriedkami.

Po rozpade spoločného štátu zostal žiť v Sarajeve. Písal, vystupoval na verejnosti a uchovával rozsiahly osobný i služobný archív. Mimoriadnu hodnotu majú najmä jeho knihy Od smrti Tita do smrti Jugoslavije a Vrijeme koje se pamti. Nie sú iba memoármi bývalého politika, ale aj cennými prameňmi k dejinám juhoslovanskej diplomacie a posledným desaťročiam federácie. Recenzenti oceňovali presnosť jeho spomienok, pokojný úsudok a dôslednosť, s akou si uchovával dokumenty.

Bývalý slovenský veľvyslanec v Belehrade a neskôr v Sarajeve Miroslav Mojžita sa s Dizdarevićom často stretával. Spomína na jeho výnimočnú pamäť, brilantné politické myslenie a ochotu objasňovať súvislosti, ktoré poznal už iba málokto.

Dizdarević si prečítal aj Mojžitovu knihu Sarajevo – čakanie na lastovičky (vyšla v slovenčine 2010 i angličtine 2014), ktorú som ilustroval svojimi fotografiami z Bosny a Hercegoviny (medzi nimi bol aj môj fotografický portrét Raifa Dizdarevića). Priaznivé hodnotenie knihy zo strany takého znalca Sarajeva a juhoslovanských dejín bolo pre autora dôležitým potvrdením, že príbeh mesta a krajiny zachytil pravdivo a citlivo.

Mimochodom, Mojžitova kniha obsahuje medzi cennými informáciami a osobnými postrehmi aj zaujímavé vety o stretnutí Dizdareviča s Husákom na jar 1989 v Belehrade.(Juhoslovanský politik sprevádzal hosťa sprevádzal počas jeho celej trojdňovej návštevy.) Keď Husák odovzdával štátne vyznamenanie Dizdarevićovi, Mojžita poukázal na to, že polovážne a položartom vyslovil tieto slová: „Vážte si ho, pán prezident, vyzerá to tak, že je posledné, ktoré niekomu udeľujem.” Udialo sa to v apríli 1989. A v novembri toho roku sa v Československu zrútil komunistický režim…

Raif Dizdarević patril ku generácii politikov, ktorej životný príbeh v sebe spája veľké nádeje i tragické zlyhania juhoslovanského projektu. Možno polemizovať s režimom, ktorému slúžil, aj s jeho vlastným podielom na jeho fungovaní. Nemožno mu však uprieť diplomatickú skúsenosť, rozhľad, kultivovanosť a schopnosť kriticky premýšľať o zániku štátu, na čele ktorého kedysi stál.

Jeho odchodom stráca Balkán jedného z posledných priamych svedkov celého politického oblúka povojnovej Juhoslávie.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Pavol Demeš
bývalá Juhoslávia

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.