Príbeh slovenského hrdinu, ktorý zlikvidoval nenávidenú Hitlerovu beštiu

Odvážna povaha a chuť na adrenalín nepochybne otvorili slovenskému rodákovi z Poluvsia cestu k tomu, aby si ho vybrali za jedného z vykonávateľov atentátu na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha. Poukazuje na to historik Martin Posch, ktorému v auguste vyšla kniha s názvom Jozef Gabčík. Človek, vojak, legenda.  

Dá sa nájsť po viac ako ôsmich desaťročiach ešte niečo nové o Gabčíkovi?

Je to možné. Pred niekoľkými rokmi kolegovia v Archíve bezpečnostných zložiek v Prahe našli cenné dokumenty. Osvetlili, ako Gabčík namieril zbraň proti Heydrichovi, stlačil spúšť samopalu Sten Mk. II, ale zasekol sa mu náboj. Dovtedy sa špekulovalo, či skutočne stlačil spúšť alebo nie. Dnes už na to máme odpoveď. Pre niekoho to môže byť malý detail, ale aj ten nám ukazuje, že Gabčíkovo odhodlanie vydržalo až do konca. Práve Anthropoid nám ukazuje, ako je dôležité a zaujímavé zaoberať sa operáciami, ktoré sú známe, ale stále je nutné ich priebeh poctivo spracovať.

O čo ide?

Do operácie Anthropoid – i čo sa týka Gabčíka s Kubišom – sa za niekoľko desaťročí dostali nánosy komunistickej propagandy, ktorá sa usilovala očierniť západný odboj. Ďalším faktom je, že sa našli ľudia, ktorí sa snažili privlastniť si viac slávy z likvidácie Heydricha v porovnaní so zásluhami, ktoré im skutočne patrili. Za zmienku istotne stojí prípad českého odbojára Ladislava Vaněka (zomrel v roku 1993, poz. red.), ktorý chcel výmyslami zakryť svoje vlastné zlyhania. V anglosaskej historiografii sa pritom často nachádzajú jeho deformačné interpretácie Anthropoidu. Medzi ne patrí tvrdenie, že na mieste činu sa ocitol ešte tretí československý agent, ktorý sa volal Josef Valčík, ten však bol členom výsadku Silver A a mal inú úlohu v Protektoráte Čechy a Morava.

Ako si vysvetľujete, že v zahraničí sa šíria aj nepresné správy o atentáte?

Môže to vyplývať zo slabej znalosti československých reálií, respektíve z neznalosti slovenského a českého jazyka, ale aj toho, že výsledky nášho výskumu sú, resp. v minulosti boli často orientované na miestne publikum a v menšej miere pre zahraničného čitateľa.

Foto:
Archív
Jozef Gabčík (vpravo) a Jan Kubiš – dvaja atentátnici na Reinharda Heydricha.

Vráťme sa ešte k prvej otázke. Bádanie historikov v prípade Anthropoidu, ako znel krycí názov operácie, teda zostáva naďalej otvorenou témou?

Myslím si, že nás rozhodne čaká ešte veľa možností výskumu. Napríklad čo sa týka spolupráce medzi Special Operations Executive (SOE), MI6 a II. odborom československého ministerstva obrany v Londýne, ktorý mal na starosti okrem iného aj organizovanie špeciálnych operácií na československom území. Ide o to, že kým materiály SOE už sú odtajnené v obrovskom rozsahu, naopak, väčšina dokumentov britskej tajnej služby MI6 sa v Národnom archíve Spojeného kráľovstva nenachádza.

Prečo sa tam doteraz nedostali?

Výrazne to súvisí s tým, že Británia oficiálne priznala existenciu MI 6, ktorá pritom vznikla už v roku 1909, až v roku 1994, ale aj tým, že tieto dokumenty sú citlivého charakteru. Aj dokumenty z produkcie SOE sa začali vo veľkom odtajňovať v posledných dvadsiatich rokoch.

Prejdime ku Gabčíkovi. Aký bol v mladosti? Existujú o ňom svedectvá, že bol lapaj, huncút, dobrodruh.

Ako historik som veľmi opatrný pri slovne odovzdávaných historkách, ktoré sa už nedajú overiť. Isté však je, že bol pokarhaný za poškodenie telegrafu okresným súdom v Žiline v roku 1926. Určite o ňom vieme, že rád jazdil na motocykli, a isto sa dá o ňom povedať, že mal búrlivú povahu. Keď sa posuniem v čase od mladosti Gabčíka do druhej svetovej vojny, odvážna povaha a chuť na adrenalín, ale aj vhodné vojenské správanie mu nepochybne otvorili cestu k tomu, aby si ho vybrali za jedného z páchateľov atentátu na Heydricha.

Dá sa to ešte konkretizovať?

Gabčík bol človek, ktorý sa nebál rizika. Uvedomme si už len to, že nie každý by mal v polovici roku 1939 odvahu bez znalosti cudzích jazykov odísť do exilu, nevedieť, čo človeka inde v Európe bude čakať a ako jeho cesta napokon skončí..

Foto:
Archív
Mladý Jozef Gabčík na snímke z medzivojnového Československa.

Zostaňme pri jeho mladosti. Keď mal Gabčík 15 rokov, zo Slovenska odišiel do Čiech, kde sa vyučil za kováča a zámočníka. Prečo sa vybral do západnej časti spoločného štátu Slovákov a Čechov?

Nepoznáme hodnoverné vysvetlenie. Neexistuje nijaký dokument, ktorý by to priamo objasňoval. Nazdávam sa však, že jeho rozhodnutie odísť do Čiech zapadá do štandardného fungovania ľudí v medzivojnovej Československej republike. Jeho odchod znamenal presun mladého človeka v rámci spoločného štátu. Rozhodnutie Gabčíka pritom mohol ovplyvniť fakt, že český priemysel bol oveľa viac rozvinutý v porovnaní so slovenským. Doplním, že na rozdiel od druhého atentátnika Jana Kubiša si neviedol denník, takže sme limitovaní pri autentických informáciách z Gabčíkovej minulosti.

Ako to vyzerá so spoľahlivými informáciami z armády? Na povinnú vojenčinu nastúpil v októbri 1932, keď mal dvadsať rokov.

V archíve sa zachovala Gabčíkova kmeňová karta po nástupe na vojenskú prezenčnú službu. Z nej vyplýva, že bol hodnotený ako veľmi dobrý, keď absolvoval poddôstojnícku školu v Prešove. Neskôr ho tiež kladne videli – ako spoľahlivého, snaživého i „ukázneného” (disciplinovaného, poz. red.). Dosiahol niekoľko povýšení. Treba zdôrazniť, že pôsobenie v armáde sa mu páčilo a je tam vidieť aj jeho osobnostný rast.

O čo opierate toto tvrdenie?

Keď Gabčíkovi skončila celá dĺžka povinnej vojenčiny, zostal u vojska. Vieme, že jeho otcovi Ferdinandovi Gabčíkovi sa to vôbec nepáčilo, lebo od syna požadoval, aby zveľaďoval rodinný statok. Nakoniec sa mu však podarilo dosiahnuť svoje, i keď len čiastočne, lebo syn v roku 1937 začal pracovať v žilinskej fabrike na výrobu bojových plynov.

Foto:
TASR/Martin Baumann
Mercedes,  v ktorom Reinhard Heydrich cestoval, keď sa stal terčom atentátu.

Kedy Gabčík presne emigroval do zahraničia, respektíve prečo si vybral Francúzsko?

Musím poskytnúť širšiu odpoveď, lebo hneď sa do Francúzska nedostal. Po rozbití Československa v marci 1939 ľudáckymi radikálmi s pomocou nacistického Nemecka existovalo viacero faktorov, ktoré ovplyvnili ľudí, čo sa rozhodli emigrovať. Niektorí čelili perzekúciám Tisovho režimu, iní sa zrazu ocitli na území, na ktoré sa vzťahovala zmluva o ochrannom pomere (Schutzvertrag). (Touto dohodou si nacisti vynútili právo zriaďovať a udržiavať vojenské stavby v takzvanej ochrannej zóne na západnom Slovensku, poz. red.). To všetko predstavovali rôzne impulzy, ktoré mohli človeka stimulovať k odchodu. Jozef Gabčík sa rozhodol odísť do exilu tzv. severnou cestou do Poľska, kde sa zoznámil aj s Janom Kubišom.

Obaja však na poľskom území dlho nezostali. Už na konci júla 1939 sa na lodi preplavili do Francúzska. Prečo?

Vzťahy medzi Poľskom a Československom nevyzerali v medzivojnovom období dobre. Veľmi záporne ich ovplyvňoval spor o priemyselne vyspelé Tešínsko i o slovenské obce na Orave a Spiši. Dá sa z toho usúdiť, že Poľsko nemalo veľký záujem, aby sa na jeho území formovalo československé vojsko v zahraničí, ktorého cieľom by bola obnova spoločného štátu Slovákov a Čechov v predmníchovských hraniciach. Aby som bol presný, musím dodať, že o jednu zložku ozbrojených síl sa však Poliaci zaujímali.

O akú?

O vojenské letectvo. Piloti mali v očiach Poliakov väčší význam. Ich výcvik je totiž oveľa náročnejší, drahší a dlhší v porovnaní s príslušníkmi pechoty. V danom období sa odhadovala kvalitná dĺžka výcviku vojenského letca až na dva roky. Dodám, že Poliaci si počas leta 1939 čoraz viac uvedomovali riziko, ktoré stelesňuje Hitler, a preto neskôr umožnili, aby na ich území vznikol Legión Čechov a Slovákov, čiže československé légie, k čomu došlo 3. septembra toho roku krátko po vypuknutí druhej svetovej vojny. V tej dobe však Gabčík bol už vo Francúzsku, kde vstúpil do Cudzineckej légie. V súvislosti s vývojom v Paríži od druhej polovice roku 1939 treba poukázať na dôležité veci vo francúzsko-československých vzťahoch.

Foto:
Shutterstock
Busty Jozefa Gabčíka a Jana Kubiša v krypte pravoslávneho Chrámu sv. Cyrila a Metoda na Resslovej ulici v Prahe.

V tom čase bol ešte stále pri moci (v našom priestore neslávne známy) Édouard Daladier. Predseda vlády, ktorý na jeseň 1938 podpísal Mníchovskú dohodu. Ako sa o rok neskôr zachoval, keď hovoríte o vážnych veciach?

Išlo o výsledok veľkej snahy významného československého diplomata, Štefana Osuského, ktorý po rozbití Československa odmietol Nemcom vydať naše vyslanectvo v Paríži. Vyslanec Osuský dokázal presvedčiť Daladiera, aby v prípade napadnutia Francúzska nacistickým vojskom mohli československí občania opustiť Cudzineckú légiu so zámerom vstúpiť do formujúcich sa československých jednotiek na francúzskom území. Osuský nepochybne dosiahol veľkú vec u Daladiera. Podarilo sa mu dosiahnuť unikátnu výnimku z prísneho pravidla, pretože tí, čo vstúpili do Cudzineckej légie, mohli z nej vystúpiť až po piatich rokoch, teda po skončení turnusu, na ktorý sa upísali. Táto možnosť sa po vypuknutí druhej svetovej vojny týkala aj Gabčíka, ktorého ako príslušníka légie Francúzi vyslali na výcvik do severnej Afriky. Takže keď Hitler v máji 1940 poslal svoje vojsko do boja proti Francúzom, Gabčík proti nim bojoval už v radoch československej armády, ktorá vznikla na francúzskej pôde.

Čo sa vie potom o pôsobení Gabčíka?

Československé jednotky vznikli v meste Agde na juhu krajiny. Z poznámok Kubiša i ďalších vojakov vieme, že tamojší tábor bol vo veľmi zlom stave. Mal závažné nedostatky, čo sa týkalo aj celkovej logistiky a kvality výzbroje i výstroje. Prevládali v ňom dokonca aj zlé hygienické podmienky.(Boli to priestory, v ktorých predtým v úbohých podmienkach žili utečenci zo Španielska, ktorí sa ocitli vo Francúzsku v dôsledku občianskej vojny, poz. red.) Francúzi boli slabo pripravení na nemeckú inváziu. Wehrmacht vtrhol na ich územie 10. mája 1940 a už 22. júna kapitulovali. Gabčík a ďalší príslušníci československej zahraničnej armády sa rozhodli pre odchod do Británie. Ich morálka po príchode za kanál La Manche nebola najlepšia.

Prečo?

Uvedomte si, čo mali za sebou. Zažili porážku Francúzska. Boli to rovnakí muži, ktorí zažili prijatie Mníchovskej dohody, vedeli o porážke Poľska. Odchádzali z krajiny – hovorím o Francúzsku – ktorú v medzivojnovom období vnímali ako vzor československej armády. Videli štát, ktorý sa roky dokázal brániť nemeckej agresii v prvej svetovej vojne a zrazu pred Hitlerom kapituloval po šiestich týždňoch. Boli svedkami toho, že tretia ríša sa ocitá na svojom vrchole. Británia fakticky zostala osamote proti nacistickej ríši, ak nerátame exilové hnutia, ktoré sa presunuli do Británie. Čo sa týka československých vojakov na britskej pôde, treba spomenúť aj ich nespokojnosť s niektorými rozhodnutiami svojich nadriadených. Dospelo to až k nepokojom v júni 1940 v stanovom tábore v Cholmondeley Parku, kde ich sústredili. Približne sedmina vojska odmietla poslušnosť s tým, že nechcú naďalej slúžiť v armáde. Gabčík bol jedným z tých, ktorý sa pokúšal situáciu medzi mužstvom upokojiť.

Foto:
Shutterstock
Pravoslávny kostol v Prahe, v ktorom sa ukrývali atentátnci spolu s ďalšími výsadkármi.

Čo sa dialo ďalej?

Gabčík si podal žiadosť o preradenie k letectvu. To by znamenalo, že by sa pridal k československým perutiam, ktoré pôsobili v rámci britského Kráľovského letectva (RAF). Tušil, že zapojenie pechoty do vojny potrvá ešte dlhšiu dobu (Spojenci sa vylodili v Normandii až v júni 1944, čím otvorili západný front, poz. red.). Naopak, ako príslušník letectva by bol mohol zasiahnuť do bojov skôr. Na konci roku 1940 sa Briti začínali venovať v súčinnosti s II. odborom československého ministerstva obrany výcviku špeciálnych agentov. Bola to novinka aj pre predstaviteľov československej armády. Gabčík sa do kurzu dobrovoľne prihlásil a patril medzi prvých frekventantov tohto výcviku.

Do špeciálneho kurzu sa zapojil aj Kubiš, velitelia nakoniec im dvom zverili úlohu zlikvidovať nenávideného Heydricha. Vyplývalo to zo snahy, aby dvojicu atentátnikov tvorili Čech a Slovák?

Je to hypotéza, čiže sa dá o tom len špekulovať. Doteraz sa nám ale nepodarilo nájsť nič hodnoverné, aby sa na túto otázku dalo odpovedať kladne. Osobne som mierne skeptický, lebo si myslím, že hlavnú úlohu zohrali schopnosti vojakov a nie ich etnicita.

Prečo?

Československý prezident Edvard Beneš, ktorý stál na čele londýnskeho exilu a pod jeho velením konal aj František Moravec, ktorý pripravil a schválil operáciu Anthropoid, mal čechoslovakistické zmýšľanie. Nemyslím si preto, že z jeho pohľadu by zohral význam fakt, že voľba padla zámerne na jedného Čecha a na jedného Slováka. Skôr sa nazdávam, že išlo o osobné kvality týchto dvoch statočných mužov. Ešte doplním, že keď už hovoríme o tejto teórii, tak na spresnenie sa patrí uviesť, že Kubiš nebol Čech, ale Moravan. Narodil sa v obci Dolní Vilémovice v okrese Třebíč. Jeho rodná dedina sa nachádza v historickom regióne Morava. Naopak, čo s istotou vieme, je fakt, že Gabčík poradil plánovačom Anthropoidu, aby za druhého atentátnik vybrali Kubiša.

Ako k tomu došlo?

Najprv pripomeniem, že títo dvaja muži sa zoznámili v Poľsku v lete 1939 v tábore v Malých Bronowiciach a spriatelili sa. Československé velenie v Británii najprv rátalo s tým, že Gabčík vytvorí dvojicu s iným vojakom. Volal sa Karel Svoboda. Počas zdokonaľovacieho výcviku sa však vážne zranil. Museli za neho nájsť náhradu. Gabčík, ktorý veľmi dobre poznal Kubiša, odporučil jeho.

Asi to bude len špekulácia, ale musím sa opýtať: rátali obaja s tým, že keby ich Nemci odhalili či už po výsadku do protektorátu alebo neskôr po spáchaní atentátu, že by sa ich misia určite skončila smrťou?

Splnenie tohto rozkazu sa bezpochyby spájalo s uvedomením si, že za svoje poslanie môžu zaplatiť vlastným životom. O to viac – pripomeniem, čo som už povedal – nacistické Nemecko sa vtedy viac-menej nachádzalo na vrchole svojej moci, predpokladalo sa, že vojna potrvá ešte dlho. Nádej, že by páchatelia atentátu na Heydricha mohli prežiť na území protektorátu do ukončenia druhej svetovej vojny, bola veľmi malá. V archívoch nájdeme napríklad informáciu, podľa ktorej František Moravec vravel Britom, že takpovediac životnosť agentov nasadených do špeciálnych operácií je veľmi krátka. Realita vyzerala tak, že životnosť prvých výsadkov v protektoráte v období 1941 – 1942 bola nízka. Gestapo a Abwehr, čiže nemecké vojenské spravodajstvo, dokázali kontrolovať dianie v protektoráte, pričom agentom komplikovalo ich poslanie oslabenie domáceho odboja po Heydrichových zásahoch a neraz dokonca aj zrada.

Niekto by možno mohol povedal, že Gabčík a Kubiš sa vybrali na samovražednú misiu…

Stopercentne to tak nebolo. Ich výcvik a celé plánovanie Anthropoidu trvalo niekoľko mesiacov. Pamätalo sa na podstatné detaily – spomeniem aspoň bicykle, ktoré mali pripravené na mieste činu, aby rýchlo zmizli. Čiže existoval plán, ako odísť po spáchaní atentátu, nemenej kde sa potom ukryť.

Heydrich jazdil počas pekného počasia v aute so stiahnutou strechou. Keby to tak nebolo, existovala by iná príležitosť zlikvidovať ho?

Ufff… Ťažko povedať. Som historik, nie plánovač špeciálnych operácií… Určite by sa však misia Gabčíka a Kubiša výrazne skomplikovala. Heydrich našťastie veľmi podceňoval svoju bezpečnosť. Jazdil v kabriolete a bez ochranného konvoja. Iba so šoférom Johannesom Kleinom, ktorý bol aj jeho osobný strážca.

Možno podobne odpoviete v prvých vetách aj na otázku, či si atentátnici vybrali vhodné miesto, aby zaútočili na Heydricha, respektíve či mohli naňho striehnuť inde.

Napriek tomu, že nie som špeciálny operatívec, nazdávam sa na základe faktov, že Gabčík s Kubišom čakali na výhodnom mieste. Keď kabriolet prichádzal do zákruty v mestskej časti Praha-Libeň, šofér musel spomaliť, čo poskytlo dobré podmienky pre vykonanie atentátu. Skutočnosť, že Gabčíkovi i Kubišovi sa podarilo zmiznúť z miesta činu napriek istým komplikáciám, tiež potvrdzuje to, že si zvolili vhodnú lokalitu.

Po atentáte sa nacisti brutálne mstili v protektoráte. Možno sa dalo očakávať, že spáchajú aj zverstvá na Slovensku, odkiaľ Gabčík pochádzal. Prípadne, že zlikvidujú jeho otca, veď nebrali ohľad vôbec na nikoho.

Nacistické Nemecko uplatňovalo rôznu podobu politiky na územiach, ktoré priamo ovládalo alebo kontrolovalo prostredníctvom kolaborantov. Vypálením Lidíc a Ležákov vyslalo v protektoráte hrôzostrašné varovanie Čechom, ktorých sa pokúšalo zastrašiť v odboji a zabrániť ďalšej pomoci agentom. Naopak, pri pohľade na ľudácku republiku mohli Nemci konať úplne odlišne. Na Slovensku vtedy nedochádzalo k rozsiahlym sabotážam. Navyše, na jar 1942, keď bol spáchaný atentát na Heydricha, Tisov režim aktívne kolaboroval s nacistami, okrem iného pri deportáciách židovského obyvateľstva. Nemci preto nemuseli viesť politiku teroru tam, kde im situácia veľmi vyhovovala, boli však pripravení brutálne zasiahnuť, keby sa pomery zmenili. Na Slovensku to potvrdili pri potláčaní Povstania v druhej polovici roku 1944. Pýtali ste sa však aj priamo na Gabčíkovho otca. Mal do istej miery šťastie.

V čom?

Existujú dokumenty, podľa ktorých sa zvažovalo, že ho pošlú do koncentračného tábora v Ilave. Z mne dosiaľ známych dokumentov sa tak nestalo, na druhej strane ľudácka propaganda spustila očierňovanie Gabčíkovej rodiny.

Keď Nemci odhalili, že sa atentátnici a ešte niekoľko ďalších odbojárov skrývajú v pravoslávnom Kostole sv. Cyrila a Metoda v Prahe, snažili sa ich dostať živých?

Usilovali sa o to, aj preto boje v kostole trvali dlho. Agenti im to však nedopriali – uvedomovali si, že by ich čakalo nielen hrozné mučenie, ale zneužili by ich aj na nacistickú propagandu. Zároveň si uvedomovali, že by mohli počas výsluchov vyzradiť informácie, ktoré by gestapo naviedli na stopu ďalších odbojárov. Skutočnosť, že tí, ktorým v krypte kostola zostala posledná guľka a použili ju na samovraždu, určite mnohým iným v odboji zachránila život. Keď sa v krypte ocitli v beznádejnej situácii, priniesli vlastnú, najcennejšiu obetu.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Jozef Gabčík
Reinhard Heydrich
atentát na Heydricha

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.