Tridsať rokov kopali tunel v útrobách Nízkych Tatier. Jaskyniar opisuje závaly, deväť metrovú vodu aj záhadné hlasy pod zemou

Tridsať rokov kopali pod zemou tunel, aby skrátili cestu k miestu, na ktorého koniec aj tak nedovidia. Slovenskí jaskyniari, hoci sú iba dobrovoľníci, zažili ťažké závaly, zatopené čerstvo vykopané tunely až do výšky deviatich metrov aj desivé momenty, ktoré si dodnes nevedia vysvetliť. Ako sa pracuje 180 metrov pod zemou v útrobách Nízkych Tatier?  

V rozhovore s jaskyniarom Stachom Mudrákom, ktorý sa 30 rokov venuje skúmaniu jaskýň pod Ďumbierom, sa dozviete:

• Prečo jeden tunel kopali 30 rokov a prečo sa im za deň sa niekedy podarí posunúť len o desať centimetrov

• Koľkokrát bol v ohrození života, ako vie že sa blíži zával a prečo nosí so sebou cigarety, hoci nefajčí

• Ako zvládol cestu z jaskyne zranený po závale

• Čo robia, ak niekomu treba na toaletu stovky metrov pod povrchom

• Aké zážitky z podzemia si dodnes nedokáže racionálne vysvetliť a čo ho vyhnalo z jaskyne

• Koľko kilometrov jaskýň pod Nízkymi Tatrami je prebádaných

• Aký systém vyvíjajú aby mohli skúmať jaskyne aj bez kopania a prečo je v tom jeho tím priekopníkom

• Aké najvzácnejšie nálezy našli a čo extrémne ojedinelé pod povrchom má Slovensko ako jedno z mála miest na svete

Ako ste sa dostali k jaskyniarstvu a čo vás na ňom chytilo natoľko, že ste pri ňom zostali dodnes? Ako dlho sa už venujete jaskyniarstvu? Je to vaše jediné povolanie?

Moja mama robila banskú inžinierku, geologičku a ja som s ňou chodieval do baní, rovnako sme od detstva s rodičmi chodili aj po sprístupnených jaskyniach. Veľmi ma to bavilo, oficiálne s jaskyniarmi som začal chodiť keď som mal asi 15 rokov. Mamina vedela, že som vošiel do jaskyne podľa toho, aký sediment som mal na oblečení po návrate (smiech). Nie je to moje povolanie, pracujem vo finančníctve, je to vyslovene záľuba.

Kde a ako sa jaskyniar zaúča? Čo musí človek vedieť a zvládnuť, kým ho pustíte do náročnejších častí jaskyne?

Stačí len chodiť s jaskyniarmi a učiť sa postupne od nich. Netreba nič špeciálne, chodí s vami vždy niekto skúsený ako sprievod, na vstup do jaskyne sú väčšinou potrebné aj oficiálne povolenia, ktoré jaskyniari majú vybavené. Máme vlastne skoro samých dobrovoľníkov, veď aj ja som (smiech), stačí preto prejaviť záujem o členstvo v klube jaskyniarov a spojiť sa s nimi.

Venujete sa skúmaniu jaskýň pod Ďumbierom. Ako hlboko musíte ísť pod zem a koľko času vám trvá, kým sa dostanete na miesto, kde začínate kopať?

Aktuálne bádame na južnej strane Nízkych Tatier pod Ďumbierom,, no začínal som v Banskej Bystrici odkiaľ aj pochádzam. Tam som som aj stále členom jaskyniarskeho klubu, ktorého členovia Jaskyňu mŕtvych netopierov objavili v roku 1981 (severne od Mýta pod Ďumbierom, v nej sa nachádza aj masívna sieň – Bystrický dóm, pozn. red.). Teraz som rovnako aj člen klubu, ktorý ju má na starosť.

Primárne preto chodíme tam, keďže zatiaľ sme nenarazili na jej koniec. Ako dlho ideme podzemím záleží od toho, kde presne ideme skúmať alebo kopať. Niektoré miesta sú aj 300 metrov pod zemou, niekedy je to aj 4 – 5 hodín cesty od vchodu.

Foto:
Archív Stacha Mudráka
Takto vyzerajú zatopené cesty jaskyne či podmienky, v ktorých jaskyniari kopú alebo si varia jedlo. Komplikované sú aj náročné úseky na lane.

Prečo sa razil tunel k Bystrickému dómu?

Tunel sme kopali pretože cesta k nemu nebola bezpečná a plná obkľúk, potrebovali sme bezpečnejšiu a rýchlejšiu trasu. Kopali sme aj preto, aby sa zjednodušila cesta do ďalších častí za dómom. Do prekopania eurotunela trvala cesta do Bystrického dómu 3-5 hodín, teraz je to hodina a pol.

Tunel ste kopali približne 30 rokov. Prečo to trvalo tak dlho a koľko metrov dokážete reálne vykopať napríklad za jednu 12-hodinovú smenu?

No bežne sa stáva, že pol dňa idete na cieľové miesto, potom tam niečo hodinu urobíte a znova pol dňa idete naspäť von. Veľakrát idete zložitou trasou, priestormi, to človeka unaví. Čo vykopeme záleží od miesta výkopu a koľko ľudí máte k dispozícii. Keď sú vykopané tak jeden – dva metre, stačia na kopanie aj dvaja alebo traja. Jeden kope a druhý podáva vedrá na vysýpanie. No keď sa v kopaní zahlbujete, terén je zložitejší a treba vymýšľať najrôznejšie vychytávky aby sa dalo kopať s málo ľuďmi.

V Banskej Bystrici sa pár krát robil prekop bez technického riešenia, na 20 metroch bolo rozostavaných asi 30 ľudí. Podávali si vedrá a intenzívne kopali, za deň to bolo 250 vedier. No takáto akcia sa dá zorganizovať len málokedy. Štandardne kopú tak traja – štyria ľudia. Traja sú minimum, aby keď sa niečo stane, jeden mohol zostať so zraneným a druhý ísť von pre pomoc.

Závisí to aj od toho, že ako nás púšťa výkop. Keď sú sedimenty mäkké, tak sa podarí vykopať aj pol metra na profil (tunel, ktorým sa prestrčí človek, pozn. red.) – za deň je to veľký úspech. No keď to stvrdne, či je to tam presintrované (Sinter je minerálny povlak, ktorý keď pokryje zeminu, dokáže stvrdnúť na úroveň skaly, pozn. red.). Vtedy sme radi keď sa aj desať centimetrov podarí. Ak sa podarí vykopať meter, dva, je to mimoriadne úspešná akcia.

Nikto tam nevydrží 12 hodín, reálne zvládnete kopať päť až šesť, je to náročná fyzická aktivita. Neraz ste dole hlavou, v rôznych exotických polohách, podávate vedrá nad hlavou a podobne. Jedno vedro má 15 kg, to keď zvládnete podávať dve hodiny, máte dosť.

Potom je tam aj faktor prírody. Pod povrchom je zmenu klímy vidno najviac. Keď boli dlhé zimy, jaskyňa bola dlhšie v roku suchá. Napríklad pol roka bola suchá a pol roka ako sa oteplilo, tam bola voda. Teraz je tam voda v podstate celý rok s výnimkou jedného mesiaca. Kopať môžeme oveľa menej dní v roku.

Zmeny ale pozorujeme aj na povrchu. Pri chatke nad vstupom sme mali vodnú elektráreň, rátali sme s tým, že ju raz za rok, dva trafí blesk a treba ju opraviť. Teraz máme toľko intenzívnych búrok, že sme ju prestali opravovať.

Voda ale môže byť v tomto prípade nebezpečná aj pre ľudí, stalo sa vám, že by sa dostala do úrovne, že by vás ohrozila?

Pre nás je najväčšia prekážka voda po veľkých prívalových dažďoch, ktoré keď nastali, sonda sa zatopila až do výšky sedem až deväť metrov. Vysoká voda podmočila vykopané hlinené steny a v podstate sa to celý výkop zavalil.

Ale sú časti jaskyne, kde keby prišla prívalová povodeň, tak by to bolo veľmi nebezpečné. O nich ale zase vieme a nechodíme tam, keď nie je stabilná predpoveď počasia a hrozí riziko zaplavenia. V našej jaskyni (Mŕtvych netopierov, pozn. red.) sa nám našťastie doteraz nestalo, že by nás zaplavilo. Tam, kde pracujeme to funguje tak, že keď niekde kvapkať voda zo stropu, evidentne začalo na povrchu pršať. Ak tam voda stúpa, ide to pomaly, najviac tak 15 cm za hodinu.

Na kopaní sa podieľajú aj dobrovoľníci. Aké povolania medzi nimi nájdeme a čo ich privádza práve k jaskyniam?

Všetci sme s výnimkou pár jaskyniarov dobrovoľníci – profesiu ako jaskyniarstvo majú ozaj len členovia správy slovenských jaskýň. Sami si preto aj zabezpečujeme vybavenie na kopanie. Každý niečím prispeje. Dotácie fungovali za socializmu, teraz občas správa jaskýň prispeje. No skôr na také ochranné účely, ako sú vchody do jaskýň.

V našej jaskyni síce sprevádzame aj turistov, ale to ledva pokrýva náklady. Žiadneho človeka u nás tá jaskyňa neuživí. Povolaním máme ozaj široké spektrum, od kuchárov, cez bankárov, ITčkarov až po manažment veľkých korporátov, naozaj ktokoľvek, koho baví jaskyniarstvo.

Ako dobrovoľníkov učíte pracovať pod zemou a čo musí človek vedieť, aby bol pre ostatných v jaskyni bezpečným partnerom?

Je to taká škola života, nováčikovia idú s nami postupne do jaskýň, učíme ich ako sa orientovať. No ozaj je to veľa o praxi. V realite s nimi zažívame zvládanie stresu, strachu a podobne. Ale na Slovensku sú aj kurzy, na ktoré sa dá prihlásiť. Tým, že sme pod zemou rôzne povolania, učíme sa od seba aj navzájom.

Máme medzi sebou aj banských inžinierov, záchranárov, lekárov – je to celkovo vďaka tomu veľmi profesionálne. Je totiž veľmi dôležité, vedieť si v jaskyni pomôcť sám. Keď sa niečo stane, profesionálni záchranári dorazia najskôr za niekoľko hodín. Ďalšia dôležitá činnosť je mapovaniu jaskýň, napr. aj k tomu organizujeme kurzy pre začínajúcich jaskyniarov.

Ako zistíte, kde sa v jaskyni presne nachádzate a kadiaľ máte pokračovať, keď nad sebou ani pod sebou nevidíte povrch?

Keď sa jaskyňa objaví, základom je ju zmapovať a mapu zverejniť. Len podľa mapy vieme, kde sme. Mapa jaskyne sa potom umiestni aj do povrchovej situácie. No sú aj iné metódy. Keď sme kopali práve prepojenie k Bystrickému dómu, potrebovali sme pomerne presne vedieť, ktorým smerom treba kopať. Tam sme preto využívali rádiolokáciu. No aj taký kompas, hoci sa používa už od stredoveku, v jaskyniach sa používa dodnes. Až v posledných rokoch ho nahrádza elektronika.

Foto:
I. Mlynáriková
Jaskyniar Stacho Mudrák

Aký je pocit byť tak hlboko pod zemou? Koľko tam máte stupňov, je tam cítiť vlhko, vietor alebo prúdenie vzduchu?

Záleží to od jaskyne, ale väčšinou je tam vysoká vlhkosť – v Jaskyni mŕtvych netopierov je na úrovni 100 percent v podstate nonstop po celý rok. Teplota záleží od nadmorskej výšky, v okolí Bratislavy sú jaskyne, kde je 10 – 12 °C u nás máme tak 3 – 4. No máme aj časti, ktoré sú trvalo zaľadnené (i keď aj to sa so zmenou klímy mení), tam je po celý rok pod nulou alebo okolo nuly.

V jaskyni aj fúka, najmä v týchto studených s mokrom je niekedy vietor veľmi silný a potom je to celkom výzva tam vydržať. Na druhej strane je vietor indikátorom pokračovania jaskyne a podľa neho sa vieme orientovať. Keď objavíme nové priestory, podľa prievanu a toho či je letný alebo zimný režim vieme, či jaskyňa pokračuje a ideme hore alebo dole.

Používate aj 3D skenovanie. Ako sa jaskyňa skenuje, koľko času zaberie vytvorenie takého modelu a čo vám dnes umožňuje zistiť, čo by ste bez neho nevedeli?

Áno, ale to je najmodernejšia technológia, ktorej sa venujeme len posledný rok dva a iba ju rozvíjame. Samotné lidary sú už funkčné, ale v podzemí majú svoje limity – nezvládajú napríklad množstvo blata, vody, celkovo vlhko. A problém im robia aj úzke priestory. Komerčné prístroje sa používajú povedzme v baniach, kde je dostatok priestoru a tam problém nemajú, dokážete sa tam s tým prístrojom pohybovať a pracovať. No my veľakrát nemáme toľko priestoru aby tam taký skener vošiel. Naše zariadenia musia byť veľmi malé – aby sme sa s nimi “prepchali” plazivkami. Niekedy ideme na výdych medzi skalami.

Vieme aj o technológii detektorov kozmického žiarenia. Vedci umiestnia do jaskyne alebo do jej blízkosti detektor, ktorý zachytáva častice kozmického žiarenia. Tie prenikajú horninou a podľa toho, koľko ich detektor zachytí, sa dá zistiť, čo sa nachádza pod povrchom. Využíva sa to napríklad na hľadanie dutín, chodieb alebo skrytých priestorov v hornine bez toho, aby ste do nej museli vŕtať či kopať. Ale to naozaj ešte iba otvárame túto možnosť, venujú sa tomu dva – tri tímy na svete, sme s nimi v kontakte.

Koľko kilometrov jaskýň je už v pod Ďumbierom prebádaných a koľko ich podľa vás ešte môže byť ukrytých?

Nevieme, koľko kilometrov má naša jaskyňa. Prebádaných je tak 25 km, no môže mať pokojne aj 75 km a viac.Máme objavenú jaskyňu Studeného vetra, ktorá je na konci Jánskej doliny a tá smeruje na našu jaskyňu Mŕtvych netopierov. Chýba ešte 200 – 300 m k tomu, aby sme podkopali Nízke tatry zo severu na juh. Sú indície, že je to v jednom pruhu vápencov, preto by sa obe mali dať prepojiť – teda že tam sú voľné priestory. Ale zatiaľ sme to spojenie nenašli.

Viete už dnes odhadnúť, v ktorom roku by mohlo byť celé podzemiepod Ďumbierom prebádané?

Keď má človek šťastie, aj za akciu dokáže objaviť aj 300 metrov – pokiaľ objaví veľké dutiny, priestory. Ale reálnejšie je, že sa to pravdepodobne do konca tohto storočia nepodarí (smiech). Na konci Bystrického dómu sú obrovské komíny, kde sú v strope veľké neprebádané čierne diery a preto si myslíme, že sa za ním dá pokračovať ďalej.

Ďalšia indícia, ktorá naznačuje veľké siene je Štefánikova chata. Odpad z chaty ide do jednej diery vv zemi od 20. rokov minulého storočia, teda sto rokov to ide jedným tunelom a stále to nie je plné. A z diery vraj ide aj prievan. Ale tadiaľto nikto nepôjde (smiech).

Ako spoznáte, že je hornina okolo vás stabilná – a naopak, že sa v nej niečo začína diať? Dá sa bezpečne odhadnúť, čo máte nad hlavou a pod nohami a či vás napríklad nezasype?

Keď sú chodby erodované vodou, je to ako tvrdý kanál v skale. Nemá tam čo spadnúť. Keď však idete cez závalové miesta, tam je to horšie. Ale človek aj tam počuje, keď dostúpi zvuky, sú tam náznaky kedy je to labilné. Najviac ale platí staré banské pravidlo – keď vedľa teba spadne kamienok, hoc aj vo veľkosti špendlíkovej hlavičky, tak utekaj. Väčšinou sa zával začína tak, že vypadávajú malé skalky, až potom väčšie.

Kopanie sme niekoľkrát takto prerušili. Pri Bystrici sme mali veľkú akciu s 30 ľuďmi, vypadol malý kus horniny a vedúci akcie bez debaty nariadil evakuáciu. Pri takom tíme to bolo frustrujúce, no keď sme sa o dva týždne vrátili, zával bol taký obrovský, že by tam všetkých pochoval zaživa. Raz sme rozoberali zospodu zával, padol kamienok, tak sme sa rozhodli práce prerušiť a ísť von. Asi po pol hodine sme za sebou počuli extrémny hluk závalu.

Stalo sa vám niekedy, že ste sa v jaskyni zasekli alebo stratili? Čo v takej chvíli robí skúsený jaskyniar?

Áno, boli sme v málo známej časti jaskyne. Skúsenejší jaskyniari hľadali cestu, kadiaľ sme tam došli. Žartoval som, že ako to nemôžu vedieť, tak ma poslali naspäť ako prvého, a stratil som sa (smiech). Jaskyňa je úplne iná, keď idete opačným smerom, treba sa preto obzerať a značiť si cestu – staviame kamenných mužíkov.

Aj pri objave jaskyne mŕtvych netopierov sa stalo, že sa išlo úzkymi priestormi, narazilo sa na veľké sály ale cestu naspäť nevedeli nájsť. Objavitelia blúdili hodiny, kým našli cestu von.

Zažili ste vy alebo niekto z vašej skupiny pod zemou panický záchvat? Ako sa v takej situácii postupuje, keď človek nemôže jednoducho vyjsť von?

Raz ma zavalilo a bol som v takom šoku, že ani neviem ako som vyšiel – vedel som ale, kade ísť. Problém bol, že spadli mi skaly na nohu a nemohol som na ňu stúpiť. Panikáriť som začal aj keď som sa raz zasekol – plazil som sa dole hlavou. Došlo mi, že sa treba upokojiť, zhlboka dýchať a dostať sa von tak, ako som sa dostal dnu.

Ak sa to stane v skupine, je to nebezpečné, no stáva sa to. Prvá pomoc je dať človeku niečo teplé, vodu, jedlo. Už som sa poučil a v lekárničke nosím cigarety aj keď nefajčím. Keď je zle, nikotín pomôže a čakáme. Niekedy, keď je obeť v šoku a nič iné nepomáha, aby si človek neublížil, treba byť aj tvrdý, okríknuť ho.

Čo sa stane, ak sa vám hlboko pod zemou vybije čelovka? Dokázali by ste sa z jaskyne dostať úplne potme?

Základ je neísť sám a nemať jednu baterku (smiech). Občas nosíme aj chemické svetlá – tyčinky, ktoré zlomíte a svietia. Čiže sa to nestáva, no po tme sa nedá dostať von. Treba si sadnúť a čakať, kým príde záchrana. Vždy musí byť na povrchu niekto, kto vie, kam idete a kedy sa máte vrátiť, čaká na vás a keď sa nevrátite, zavolá záchranárov.

Nosíme aj izolačné fólie, aby sme boli v teple ak sme nútení zostať. Vody na pitie je obyčajne v jaskyni dosť. Občas sa organizujú aj akcie, keď sa v jaskyni aj bivakuje niekoľko dní. , Ja som ale takto zatiaľ nebol, asi najviac 16 hodín som strávil v jaskyni.

Čo robíte, keď vám počas pobytu pod zemou treba na toaletu a cesta von trvá niekoľko hodín?

Človek si nosí so sebou vrecká (smiech). Ale teda mám skúsenosti, že ak už je zle, poslúžia aj kýble v ktorých vynášame zeminu. Je to zážitok, keď vám kolega kričí “pozor, ide kýbel, ktorého obsah je toxický”. Keď sa kope 30 m výkop a ste posledný v rade podávania vedra, nemáte na výber.

No zažil som už aj takto že sme vyšli von s prilbou s prekvapením (smiech). Nedá sa to urobiť tak, že si vykopete jamku ako v lese, jaskyňa je citlivé prírodné prostredie, nič by sa tam takto nemalo nenechávať. Väčšinou to ale vyriešime keď sme vonku.

Čo najzaujímavejšie alebo najbizarnejšie ste počas desaťročí pod zemou našli alebo zažili?

Najviac si pamätám zážitky medzi nebom a zemou. Nedá sa to racionálne vysvetliť, no dejú sa. Boli sme nad jaskyňou a zrazu nám niečo zabúchalo na dvere, vyslovene klopanie. Vyšli sme von a nikde nikoho. Stalo sa nám aj, že sme s kolegom merali časť jaskyne. Medzi nami bolo asi 50 metrov voľného priestoru, no dalo sa to obísť okľukou. Počul som zozadu, že sa preklápajú kamene, že ku mne niekto ide.

Vravím si, že kolega obehol okruh a ide zozadu. Volám na neho, nič. Zrazu prišiel vyplašený z druhej strany, nie zozadu, že čo sa neozývam, keď idem oproti nemu a kričí na mňa. Že ešte si aj popiskujem melódiu a svietim. Tak som stuhol a vravím mu, že ale ja tu sedím na mieste celý čas.

Nemohol tam byť nikto, bol to veľký voľný priestor. Tak sme sa zľakli, že sme odtiaľ vybehli. Bežne mi aj hovorili ľudia, že počujú hlasy pod zemou, keď boli spolu a nemal kto ďalší rozprávať, nevedeli to vysvetliť. Sú to bizarné veci, ale nepátrame po tom.

A čo bolo naopak najťažšie, čo ste v jaskyni zažili – fyzicky alebo psychicky?

Najťažšie je, keď človeku dôjdu sily, alebo sa niekto zraní či ochorie a treba zachraňovať. Aj keď zostanete vyčerpaný, základ je nepanikáriť, sadnúť si a počkať kým zvládneme pokračovať alebo čakať na záchranu. Úmrtie nie je bežné, no stáva sa.

Pri Banskej Bystrici zavalilo jedného jaskyniara a žiaľ, už mu nebolo pomoci. Veľmi veľké nebezpečenstvo podstupujú aj potápači v jaskyniach. Tam, kde sa nie vždy dá vynoriť, každá chyba môže stáť život. Ak sa zmúti voda a človek stratí vodiace lano – viditeľnosť je na 10 cm, cestu späť nenájde, to sa stalo už viac krát.

Prečo má zmysel desiatky rokov skúmať a odkrývať jaskyne? Čo sa z nich môžeme dozvedieť?

Je úžasné vojsť niekam, kde žiaden iný človek na planéte nebol. Ponoriť nohu do blata, v ktorom nikto nestál. Jaskyňa je nedotknutý, statisticky rokov starý záznam o našej planéte. Keď sa objavila domica na juhu Slovenska, boli tam stopy aj keramika neandertálcov v sintri. Aj jaskynné maľby sa objavujú.

Foto:
Archív Stacha Mudráka
Náročný úsek s rebríkom na trase do Bystrického dómu v Jaskyni Mŕtvych netopierov

Keď objavíte nový priestor, čo je prvá vec, ktorú v ňom skúmate? Čo vám môže povedať napríklad kvapka vody, sediment alebo kosti netopiera?

U nás v Jaskyni studeného vetra sa napríklad našli veľmi vzácne kryogénne sintre (minerály, pozn. red). Je to výzdoba, ktorá vzniká tak, že sa vápenec vyzráža z ľadu (počas zaľadnenia) a nie z vody, ako to býva bežne. Sú iba tri – štyri lokality na svete, kde sa to nachádza a jedna je práve u nás. Postup bol hneď volať odborníkov, archeológov, geológov.Vždy, keď sa v jaskyni niečo vedecky zaujímavé nájde, prizveme k nálezom odborníkov, väčšinou archeológov alebo geológov.

Ale teda pamätám si aj, že keď sme tú jaskyňu Studeného vetra objavili, bola 300 m od hrebeňa. Mali sme vtedy len povolenie z Bystrického kraja a nie aj zo Žilinského. Načapali nás strážcovia národného parku a platili sme za tento objav pokutu (smiech).

Kedy sa podľa vás Bystrický dóm a ďalšie časti systému môžu sprístupniť verejnosti – a čo všetko tomu ešte bráni?

Väčšinou sú jaskyne také, že sa tam postavíte a na koniec dosvietite. Ale Bystrický dóm je obrovský, tam koniec okom nevidno. Keď sa objavil, kolega odtiaľ prišiel a vravel, že nevie, či je vlastne z jaskyne vonku alebo stále dnu – videl steny iba pri sebe, na jeden strane kde stál a ďalej svetlo nenašlo koniec. Teraz je naskenovaný s lidarom, čiže rozmer je zrátaný (nachádza sa 180 metrov pod povrchom, na 7. poschodí jaskyne. Má 120 m a je vysoký 40 m, pozn. red.).

Cestu tam treba vystrojiť, aby bola bezpečná na sprevádzanie. Záleží aj či bude záujem ľudí o sprevádzanie, lebo od covidu nám počet návštevníkov ročne stále klesá. Navyše, neraz namiesto podpory jaskyniarstva sa stretávame s prekážkami, nízkym záujmom zo strany štátnych inštitúcií. Objavy sú financované nami, našou dobrovoľnou prácou, kúpou materiálu a náčinia. Hoci ide o vzácne nálezy. Keď objaviteľ jaskyne sprístupnil jaskyňu Mŕtvych netopierov, to bolo také kvantum papierovačiek, že keby vedel, do čoho ide, nikdy by do toho nešiel.

Keď si spomeniete na prvý deň, keď ste do jaskyne vstúpili, a na dnešok: čo sa za tých 30 rokov zmenilo najviac – v jaskyni aj vo vás?

Jaskyňa je stále rovnaká, no je pre mňa viac prístupná, zmenil som sa ja. Na začiatku to bolo pre mňa tajomné bludisko, neexistovala mapa – bol iba náčrt jaskyne, no nič presné. Dnes sa pomaly môžeme prechádzať vo virtuálnom 3D modely. Človek si úplne inak dokáže predstaviť rozmer jaskyne, jej tvar, vníma ju omnoho komplexnejšie.

Keď som bol mladší, neriešil som, čo všetko sa môže stať, teraz si dávam viac pozor. Plus s vekom sa jaskyne pre ľudí zmenšujú, kam som sa vopchal ako 15-ročný, dnes už nevojdem (smiech). Musím so sebou nosiť lopatu. Tunel sa kope podľa človeka, ktorý ho robí. Pri prerazení eurotunelu (k Bystrickému dómu, pozn. red.) ma kolegovia zavolali, že mám výsadu prejsť prvý. Za zásluhy. Neprepchal som sa. Podali mi lopatku a musel som si zväčšiť prielez som na svoj rozmer (smiech).

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Mýto pod Ďumbierom
Bystrický dóm
jaskyniarstvo
jaskyňa Mŕtvych netopierov

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.