Ona onemela, on čoskoro oslepne. Aké je to existovať čo najmenej, v absolútnom tichu a tme?

Keď sa juhokórejská spisovateľka Han Kang stala v roku 2024 držiteľkou Nobelovej ceny za literatúru, bola u nás známa len z českých prekladov. Tento rok konečne vyšlo jedno z jej diel aj po slovensky – román Hodiny gréčtiny vydal Odeon v preklade Márie Skáčikovej.  

Empatia namiesto intelektualizovania

Autorka knihu napísala v zložitom období, počas ktorého ju trápil blok. Tento problém ju paradoxne dokázal inšpirovať, aby sa hlbšie zamyslela nad významom jazyka a nad tým, aký dôležitý je nielen pre vonkajší kontakt, ale aj vo vzťahu človeka k sebe samému.

Vo svojom relatívne krátkom románe, ktorý možno prečítať za jeden deň, sa zaoberá ojedinelými myšlienkami a pocitmi – čitateľa však po celý čas efektívne odkláňa od snahy intelektualizovať emócie, čo sa často nevidí. Namiesto toho rozjíma a vzbudzuje empatiu k ľuďom, ktorí zažívajú len ťažko predstaviteľné chvíle.

Konkrétne ide o bezmennú ženu a muža, ktorí žijú v juhokórejskom Soule. Ona trpí tým, že po druhýkrát v živote – a je možné, že už natrvalo – stratila schopnosť rozprávať, on zasa dlhé roky slepne a pripravuje sa na chvíľu, keď o zrak príde úplne.

Spoja ich hodiny starogréčtiny, ktoré on vyučuje a ona navštevuje, no k ich prvému skutočnému kontaktu dochádza až v závere knihy.

Štruktúre románu chýba ucelený dej, namiesto toho ho tvoria úlomky zo životov protagonistov, predovšetkým spomienky, ktoré mali významný vplyv na ich súčasnosť. Obaja sa nachádzajú v akomsi čoraz hrubšom vákuu, ktoré ich oddeľuje od zvyšku sveta.

Autorka pri tom skúma práve rolu jazyka – kým ten ženin sa naštrbil večným tichom, mužov zasa významne ovplyvnilo presťahovanie sa do Nemecka v období dospievania. A, samozrejme, aj postupná strata zraku. Ju obklopuje ticho, jeho zasa tma.

Drsná a tvrdá substancia

Oba ich príbehy sú fascinujúce, no silnejšie zrejme zarezonuje ten jej. Zdá sa, že jej neschopnosť hovoriť – nielen s okolím, ale ani so sebou prostredníctvom vnútorných monológov – vychádza z jej pokriveného obrazu vlastnej sebahodnoty.

Už odmalička s tým zápasila, najmä od chvíle, keď jej rodina začala sústavne pripomínať, že sa narodila náhodou, pretože jej matka mala v pláne potrat. Preto sa po celý čas spytuje, či si vôbec zaslúži jestvovať.

,,Aj keď mohla rozprávať, hovorila potichu. Nebolo to hlasivkami ani kapacitou pľúc. Len nerada zaberala priestor. Každý zaberá priestor rovnajúci sa objemu svojho tela, no hlas sa dostane oveľa ďalej. A ona netúžila rozširovať svoju existenciu.”

Akoby sa už narodila s akýmsi čudným smútkom, ktorý je jej pevnou súčasťou, stavebnou bunkou. Písala, pracovala ako editorka a prednášala o literatúre, no vzhľadom na svoj stav sa všetko začalo rúcať – vrátane jej rodinného života.

Zomrela jej matka a po rozvode nasledovala aj strata syna, ktorého dostal do starostlivosti jeho otec. Nezostalo jej nič – okrem hodín starogréčtiny, ktorá ju čímsi priťahovala.

Otázne je, ako vlastne zvláda takto existovať. Akoby samu seba – a vlastne ani nikoho iného – vôbec nebrala do úvahy. Akoby bola len akýmsi konceptom, nie ľudskou bytosťou.

,,Niekedy sa ani nepovažuje za človeka, ale skôr za substanciu, za pohybujúce sa pevné či tekuté skupenstvo. Keď konzumuje teplú ryžu, pripadá si ako ryža. Keď si chladnou vodou umýva tvár, cíti, akoby ona bola vodou. Zároveň však vie, že nie je ani ryža, ani voda, že je len drsná a tvrdá substancia, ktorá sa nikdy nepremieša s inou existenciou.”

Aj o učiteľovi sa čo-to dozvedáme – o jeho sestre, o bývalej priateľke či o kamarátovi, ktorý zomrel. Zdá sa, že sa celou svojou bytosťou upriamuje na svoje spomienky, akoby od určitého momentu neexistovala žiadna budúcnosť.

Nevie, čo bude robiť, keď raz príde ten deň, že nebude vidieť vôbec nič, ale ani ho to veľmi nezaujíma – spolieha sa na to, že si nejako poradí.

Všetko bude zahmlené

Mnoho zásadných momentov v životoch hlavných postáv zostáva nedopovedaných, často ide len o akési náčrtky, a tak sa aj čitateľ trochu vžíva do pozície, v ktorej sa cíti, akoby stál pred zamknutými dverami z mliečneho skla.

Autorka nemá potrebu zodpovedať všetko, jej cieľom nie je hľadať jednoznačné vysvetlenia, namiesto toho povzbudzuje k väčšej vnímavosti.

Každá kapitola je písaná z pohľadu jedného z protagonistov, no občas sa prekrývajú – zaujímavá je napríklad pasáž, ktorá sa končí ženiným opisom maminho úmrtia, na ktoré priamo nadväzuje učiteľova spomienka na slová jeho mamy: ,,Tak to nie je. Nebude ani svetlo, ani tma. Všetko bude len veľmi zahmlené.”

Hoci sa týkajú jeho blížiacej sa straty zraku, zároveň sa prelínajú s predchádzajúcou časťou o smrti – čitateľ sa tak stráca v šikovnom a ladnom ťahu, ktorý tu autorka predviedla.

Hodiny gréčtiny sa najmä na začiatku čítajú trochu kostrbato, pretože trvá, kým si človek zvykne na nezvyčajný, no poetický štýl a svojské zmýšľanie.

Ide o dielo, ktoré je v istom zmysle dosť abstraktné, čím mnohých odradí, zároveň je to však mimoriadne originálny a emotívny počin, pri ktorom sa nemusíte obávať žiadnych klišé.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
kniha
recenzia
literatúra
Han Kang
Nobelova cena za literatúru

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.