Čína polstoročie bez Maa, ale stále s jeho kultom a mauzóleom. Mal ho aj Gottwald

Človek sa rodí a zomiera, niektorá smrť má väčšiu váhu než hora Tchaj-šan, iná menšiu než vtáčie pierko. Tak hovoril Mao Ce-tung, zakladateľ ľudovej Číny.  

Výrok je z jeho Červenej knižky, ktorá rozpútala kultúrnu revolúciu v Číne a študentské nepokoje v západnej Európe. Presne pred 50 rokmi Veľký kormidelník (ako ho volali) zomrel a jeho odchod mal tektonický dopad nielen na krajinu draka, ale na celú svetovú politiku. Najprv ho však museli zabalzamovať a uložiť do mauzólea.

Pre samotného Maa muselo byť úmrtie vykúpením. Zomrel síce vo veku 82 rokov, ale na konci života trpel podlomeným zdravím. Lekári mu diagnostikovali amyotrofickú laterálnu sklerózu (ALS) – progresívne neurodegeneratívne ochorenie. Trpel tiež Parkinsonovou chorobou, nedokázal chodiť, mal obrovské problémy so srdcom, s pľúcami, so zrakom a tiež s rečou.

Ako spomínal Maov osobný lekár Li Ž´-suej, jeho pacient stratil schopnosť hovoriť. Rozprával len v neznámych zvukoch, akýmsi mumlaním, ktoré tlmočila Maova osobná tajomníčka Čang Jü-feng. Mal obrovské ťažkosti s prehĺtaním a potravu prijímal cez sondu. V roku 1976 utrpel tri ťažké infarkty, po poslednom ostal pripojený na prístroje a po ich odpojení v noci z 8. na 9. septembra zomrel.

Ako mohol vážne chorý Mao vládnuť? Podľa memoárov Li Ž´-sueja, ktoré mohol vydať až po odchode do emigrácie v roku 1988, Mao strácal faktickú moc postupne, aj keď si udržiaval absolútnu autoritu a nikto sa neodvážil urobiť kľúčové rozhodnutia bez jeho súhlasu. Od roku 1974 ho však kvôli chorobe izolovali od bežnej politiky. Stranícky a vládny aparát riadili dve súperiace frakcie v komunistickej strane: pragmatici vedení premiérom Čou En-lajom (od januári 1976 premiérom Chua Kuo-fengom) a radikálni maoisti prezývaní banda štyroch na čele s Maovou manželkou Ťiang Čching.

Balzamovaniu svojho tela a jeho vystaveniu „na večné časy” v mauzóleu už Veľký kormidelník nemohol zabrániť. A tak teda nedokázal presadiť rozhodnutie, ktoré ešte v apríli 1956 sám navrhol a v užšom vedení strany ako prvý aj podpísal. Išlo o dokument s názvom Iniciatíva o kremácii. Nariaďoval v ňom všetkým vodcom strany vrátane seba, aby sa po smrti dali spopolniť. Dôvod? „Šetriť poľnohospodársku pôdu a bojovať proti prežitkom starého myslenia,” uvádzalo sa v straníckom uznesení.

Predohra: pohreb Čoua

Tradičné čínske pohreby spojené s uctievaním predkov, budovaním veľkých hrobiek a hromadením posmrtných darov označoval Mao za feudálne povery. Vonkoncom nesúhlasil s uchovávaním Leninovho tela v mauzóleu. Považoval to za krok späť k náboženskému kultu. Pritom za svojho života nenamietal proti pestovaniu kultu vlastnej osoby v štátnej propagande a kultúre.

„Niekoľkokrát sa vyjadril, že by chcel, aby jeho popol vysypali do najdlhšej čínskej rieky Jang-c´-ťjang. Ironicky hovorieval, že by tým symbolicky nakŕmil ryby, ktoré počas svojho života rád jedol,” spomínal Maov osobný lekár.

S uspokojením prijal správu, že jeho dlhoročný blízky spolupracovník Čou En-laj sa dal spopolniť a rozprášiť popol z lietadla po celej Číne. Tým štátna moc do bodky splnila jeho poslednú vôľu. Na pohrebe Čoua v januári 1976 sa však Mao nezúčastnil. Jednak zdravotný stav čínskeho lídra bol v tom čase už katastrofálne zlý a jednak vzťahy Maa a Čoua sa v ostatných rokoch čoraz viac zhoršovali.

V rokoch 1973 – 1974 Mao nepriamo podporil politickú kampaň vedenú bandou štyroch proti Čouovi, ktorého pre umiernenosť obviňovali z konfucionizmu, mäkkosti a oportunizmu. Čoua vystavili ponižujúcim vnútrostraníckym výsluchom a požadovali od neho zásadnejšiu sebakritiku, hoci už vtedy bojoval s rakovinou.

Informáciu o smrti Čou En-laja prečítala Maovi 8. januára 1976 tajomníčka Čang. „Nevyriekol ani slovo, no po lícach mu stekali slzy,” povedala neskôr v úzkom kruhu. Mao však odsúdil dozvuky Čouovho pohrebu. Začiatkom apríla 1976, počas tradičného čínskeho sviatku pamiatky zosnulých, sa na pekinskom Námestí Nebeského pokoja (Tchien-an-men) začali spontánne zhromažďovať státisíce ľudí. K pamätníku ľudových hrdinov prinášali veľa vencov, transparentov a básní oslavujúcich Čoua a útočiacich na bandu štyroch (nepriamo i na samotného Maa – prirovnávali ho ku krutému starovekému cisárovi Čchin Š´-chuang-timu). Príčin bolo viac. Po Čaovej smrti radikáli vo vedení komunistickej strany zakázali smútočné zhromaždenia a nosenie čiernych pások na rukávoch. Znovu odstavili z vedenia ekonomického reformátora Teng Siao-pchinga, ktorého vrátil do vysokej politiky ako vicepremiéra práve Čou En-laj.

Keď v noci zo 4. na 5. apríla príslušníci bezpečnosti tajne odstránili z okolia pamätníka vence a básne, vypukli nepokoje. Na námestie vtrhol hneď ráno stotisícový dav, začal prevracať a podpaľovať policajné autá, obliehať okolité vládne budovy a požadovať vrátenie svojich pietnych darov. Dav brutálne rozohnali, stovky ľudí zatkli. Podľa čínskeho historika Kao Wen-čchiena neznámy počet organizátorov v tajnosti a bez súdu popravili.

Maova hlava ako lopta

Pohreb Mao Ce-tunga bol v mnohých smeroch netradičný. Predchádzalo mu „politické bojisko”, na ktorom sa rozhádané čínske vedenie dlho nevedelo dohodnúť, ako budú pietne obrady vyzerať. Kao tvrdí, že trvalo 16 hodín, kým súperiace frakcie našli akú-takú zhodu v základných bodoch: kto prednesie oficiálne oznámenie o úmrtí a kto smútočnú reč na pohrebe. Ten sa totiž stával Maovým nástupcom.

Ostré spory predchádzali aj riešeniu čo s Maovým telom. Čínske politbyro nakoniec rozhodlo, že sa zabalzamuje. Konali teda v príkrom rozpore s vôľou zosnulého i so staršími straníckymi dokumentmi. „Čerstvo zvolený Maov zástupca Chua Kuo-feng a ďalší funkcionári však potrebovali ukázať čínskej verejnosti, že sú legitímnymi dedičmi Maovho odkazu. Boli presvedčení, že pre politickú kontinuitu režimu je posmrtný kult osobnosti dôležitejší ako osobné želanie zosnulého,“ vysvetľuje Kao.

Najprv išlo o krátkodobé akútne zabalzamovanie, aby Maovo telo mohli vystaviť pre smútiacu verejnosť ešte pred pohrebom. Definitívny proces dlhodobej konzervácie vtedy ešte nemohol prebehnúť. Lekári na to nemali čas ani potrebné vybavenie, keďže s balzamovaním sa vopred nepočítalo. A pre sovietsko-čínsku roztržku po pohraničnom ozbrojenom konflikte na rieke Ussuri nemohli požiadať o konzultácie alebo o odbornú pomoc moskovské laboratóriá, ktoré mali bohaté skúsenosti s mumifikovaním a údržbou Leninovho tela. Pustili sa teda do toho sami. V noci z 9. na 10. septembra tím lekárov pod vedením Li Ž´-sueja injekčne aplikoval do Maovho tela obrovské množstvo formaldehydu (on sám v memoároch uvádza 22 litrov). Roztok mal zabrániť jeho okamžitému rozkladu počas týždňového verejného vystavenia v otvorenej rakve.

„Maova hlava sa bizarne nafúkla ako futbalová lopta a tekutina mu vytekala z pórov,” opísal situáciu doktor Li v memoároch. „Na chvíľu sme prepadli panike, potom sa nám však prebytočnú tekutinu podarilo masírovaním a odsávaním dostať z hlavy do trupu,“ dodal.

Celoštátne trúchlenie za Maom (ekvivalent štátneho smútku) prebiehalo rekordných 9 dní: od 9. do 18. septembra 1976. Maovo telo bolo vystavené 11. až 17. septembra vo Veľkej sále ľudu na Námestí nebeského pokoja v Pekingu.

Čínske vedenie sa však poučilo z chaosu a tlačenice, ktorá si vyžiadala stovky ušliapaných obetí po Stalinovej smrti v Moskve. Tam sa v marci 1953 neorganizovane valili desaťtisícové davy cez okolité úzke ulice k vystavenej rakve so Stalinovým telom v Dome odborov neďaleko Červeného námestia.

Do sály na Námestí nebeského pokoja však nevpúšťali hocikoho z ulice. Smútiacich vopred starostlivo vyberali a preverovali, potom zaradili do delegácií zo závodov, z jednotiek ľudovej armády, zo škôl a straníckych organizácií. Zástupy ľudí prichádzali v presne zoradených štvorstupoch, usmerňovaných vojakmi a milicionármi. Každej skupine vyhradili určitý čas na prejdenie okolo rakvy. Za týždeň takto videlo Maovo telo takmer milión Číňanov.

Veľký kormidelník ležal v otvorenej rakve, zahalený do červenej zástavy čínskej komunistickej strany. Nad rakvou umiestnili provizórny kryt z plexiskla, aby telo bolo chránené pred baktériami, prachom a zvýšenou teplotou. Slávna hermeticky uzavretá krištáľová rakva, v ktorej Mao odpočíva dnes, vtedy ešte neexistovala. Jej utajený a mimoriadne technologický náročný vývoj (vrátane testovania odolnosti proti zemetraseniam) trval takmer rok.

Pozor na Ťiang Čching

Čínska vláda vopred rozhodla, že na pohreb nepozve žiadnych svetových lídrov ani oficiálne zahraničné delegácie. Ale to už urobila aj pred pohrebom Čou En-laja. Zato sa na poslednej rozlúčke zúčastnili takmer všetci Maovi blízki príbuzní: štvrtá a zároveň posledná manželka Ťiang Čching, jej dcéra Li Na, ďalšia dcéra Li Min z tretieho manželstva a syn Mao An-čching z druhého manželstva. Áno, Mao sa ženil celkovo štyrikrát, prvé dve ženy medzitým zomreli, tretia Che C´-čen, ktorá prežila s Maom najťažšie obdobie Veľkého pochodu a partizánskej vojny v 30. rokoch, bola psychicky postihnutá. Žila v ústraní a na pohrebe sa nezúčastnila.

Mao mal prinajmenšom 10 detí, z ktorých sa však len tri dožili otcovho pohrebu. Navyše syn bol psychiatrický pacient a takmer celý život prežil v prísne strážených sanatóriách a nemocniciach. Otec ho ignoroval.

Čestné miesto hneď po boku manželky mala na smútočných obradoch osobná Maova tajomníčka Čang Jü-feng. V posledných rokoch jeho života mu bola najbližšou dôverníčkou i ošetrovateľkou. K Maovi sa nikto nemohli dostať na stretnutie bez jej predbežného súhlasu – ani členovia najvyššieho čínskeho vedenia. A čo sa týka Ťiang, tá by mohla manžela navštíviť len cez Čanginu mŕtvolu. Pokúšala sa s ňou dohodnúť pozlotky i podobrotky – rôznymi darmi – ale všetko nadarmo.

Historici vypátrali, že Mao spoznal Čang v roku 1963 ako mladučkú, iba 17-ročnú sprievodkyňu v jeho súkromnom opancierovanom vlaku. Veľký kormidelník mal vtedy už takmer 70 rokov, ale dievčinou bol doslova očarený, stala sa jeho milenkou. „Život plný mladých mileniek vnímal Mao cez optiku taoizmu, starovekého čínskeho filozoficko-náboženského smeru, ako prostriedok na predĺženie svojej dlhovekosti,” vysvetľoval doktor Li Ž´-suej.

S herečkou Ťiang (umeleckým menom Lan Pching) sa o 20 rokov starší Mao zosobášil na partizánskej základni v Jen-ane, keď ešte bol ženatý s treťou manželkou. Tá vtedy ležala v moskovskej nemocnici po ťažkých zraneniach. Vedenie strany bolo proti svadbe nielen preto, že Mao opúšťal hrdinku revolúcie. Ťiang mala povesť mimoriadne ambiciózneho, politicky nespoľahlivého človeka z „buržoázneho” prostredia. Okrem toho bolo známa predchádzajúcimi búrlivými milostnými vzťahmi a niekoľkými manželstvami.

Politbyro nakoniec svadbu povolilo pod jednou striktnou podmienkou: Ťiang sa musela zaviazať, že nasledujúcich 20 rokov sa bude starať len o domácnosť, nevstúpi do politiky, ani nezastane žiadnu verejnú funkciu. Tento záväzok bývalá herečka v podstate dodržala, ale s Maovou podporou sa chopila moci hneď, ako jej lehota na prelome 50. a 60. rokov vypršala, Stala sa jednou z kľúčových osobností kultúrnej revolúcie, počas ktorej dala zlikvidovať ponajprv tých politikov, čo jej bránili v sobáši s Maom.

Na jeho pohrebe 18. septembra 1976 stála Ťiang na tribúne medzi členmi politbyra za frakciu, ktorú neskôr pomenovali bandou štyroch. Už o pár týždňov obnovené vedenie strany na čele s Maovým nástupcom Chua Kuo-fengom dalo túto skupinu „kontrarevolucionárov” pozatýkať, jej prívržencov rozprášili. Voči vdove postupovali spočiatku zhovievavejšie, mala domáce väzenie v prísnej izolácii. Ale pred hlavným súdnym pojednávaním, ktoré nazvali v Číne procesom storočia, ju vyšetrovali väzobne. Ťiang súdili dva mesiace: od 20. novembra 1980 do 25 januára 1981. Špeciálny trestný senát Najvyššieho ľudového súdu ju uznal za vinnú z „kontrarevolučných zločinov”, prenasledovania státisícov nevinných ľudí a podnecovania nepokojov počas kultúrnej revolúcie. Proces vysielali v televízii, sledovali ho milióny divákov a vtedy 67-ročná Ťiang sústavne odmietala vinu. Okrem iného sa bránila slávnym výrokom: „Bola som Maov pes, koho mi kázal pohrýzť, toho som pohrýzla.”

Asi najviac jej priťažilo svedectvo kľúčového svedka, bývalej Maovej tajomníčky Čang. Na súde predložila dôkazy – zápisky o tom, že sám Mao varoval na konci života niektorých členov politbyra pred frakciou vedenou jeho poslednou manželkou: „Dajte si na Ťiang Čching pozor, nespájajte sa s ňou,” napísal.

Dostala trest smrti s odkladom na dva roky. To znamenalo, že ak by počas dvoch rokov prejavila ľútosť, trest jej mohli zmierniť. Tak sa aj stalo, v januári 1983 najvyšší súd zmenili trest na doživotie. O osem rokov neskôr spáchala Ťiang vo väzení samovraždu. Ale to už predbiehame.

Platí Tengova formula

Hneď po pohrebe, koncom novembra 1976, sa pri Bráne nebeského pokoja v Pekingu, uprostred južnej polovice rovnomenného námestia, začala výstavba mauzólea. Oficiálne ho nazvali Pamätná sieň predsedu Maa. Obrovský monument vybudovali v rekordne krátkom čase – za 6 mesiacov, ale pre verejnosť ho otvorili až 9. septembra 1977, presne na výročie Maovej smrti. Na stavbe sa vraj vystriedalo vyše 700-tisíc ľudí vrátane najvyšších predstaviteľov Číny, ktorí tam symbolicky odpracovali niekoľko hodín.

Medzitým čínski lekári pracovali na konzervácii Maovho tela. S Moskvou mal Peking veľmi zlé vzťahy, a tak tím anatómov a biochemikov vedený akademikom Wu Ťie-phingom cestoval po rozumy do Hanoja. Vietnamskí odborníci sa totiž mnohému naučili u sovietskych kolegov pri balzamovaní Ho Či Mina po jeho smrti v roku 1969. „Mali sme politické zadanie a absolútny zákaz zlyhať pri plnení tejto úlohy,” spomínal neskôr akademik Wu.

Otvárala sa v Číne niekedy diskusia o tom, či by sa Maovo telo nemalo spopolniť a mauzóleum zbúrať? Áno, niekoľkokrát, a predovšetkým počas vládnutia reformátora Teng Siao-pchinga (1978 – 1989). Teng v rozhovore s talianskou novinárkou Orianou Fallaciovou v roku 1980 priznal: „Stavba mauzólea bola chybou a bola v rozpore s Maovým želaním.”

Viacerí čínski intelektuáli išli v kritike ďalej. Napríklad jeden z bývalých Maových osobných tajomníkov, historik Li Žuej vyhlásil v roku 1999 toto: „Uchovávanie Maovej múmie v mauzóleu je feudálny prežitok, ktorý slúži iba na politické ciele.” O tri roky neskôr v otvorenom liste vedeniu komunistickej strany napísal: „Maove telesné ostatky treba presunúť z Námestia nebeského pokoja do jeho rodnej dediny Šao-šan a spopolniť alebo pochovať do zeme, čím by sa zavŕšila etapa kultu osobnosti.“

Odzneli aj ostrejšie výroky: „Kým bude Maova múmia ležať na Tchien-an-men, Čína sa definitívne nevyrovná s tragédiami jeho éry, ako bol veľký skok vpred a kultúrna revolúcia.“ To povedal spisovateľ a obhajca ľudských práv, nositeľ Nobelovej ceny za mier Chuan Siao-po.

Všetky návrhy a kritiku zmietol zo stola už v roku 1981 sám Teng. Dedičstvo po Maovi vyjadril formulou: v 70 percentách mal pravdu a v 30 percentách sa mýlil. Za chybnú označil Maovu myšlienku permanentnej revolúcie a politiku Veľkého skoku, ktorá spôsobila hladomor s 35 až 40 miliónmi obetí. Pripomeňme si, že Mao si vtedy predsavzal predbehnúť Veľkú Britániu vo výrobe surového železa a ocele. V každej dedine vznikla trpasličia hutnícka pec s nulovým efektom. Roľníci sa sústredili na tavenie železa, čím zanedbávali prácu na pôde. V nezmyselnej kultúrnej revolúcii (vrcholila v rokoch 1966 – 1969) zase červené gardy vyhnali inteligenciu z miest do výroby na vidiek, aby dopestovala na poliach to, čo nestihli roľníci. Čína prišla o značnú časť svojho intelektuálneho potenciálu.

Na druhej strane – pokračoval Teng – Maovi treba pripísať zásluhy, že zjednotil Čínu, vyhnal z nej cudzie mocnosti, odstránil negramotnosť, spriemyselnil bývalú agrárnu krajinu a urobil z nej jadrovú veľmoc. Keby ostalo len pri tom, z Číny by dnes bola nejaká zväčšenina Severnej Kórey. Teng a jeho nasledovníci však na základoch postavených za Maa vybudovali ekonomiku štátneho kapitalizmu a politický systém, ktorý už ťažko nazvať diktatúrou jednej strany. Niektorí západní politológovia označujú tento režim ako „reagujúce autoritárstvo”, schopné načúvať požiadavkám spoločnosti a prispôsobovať sa novým podmienkam. Výsledkom je ekonomická a technologická veľmoc.

Pre súčasné čínske vedenie sú však akékoľvek diskusie o odstránení mauzólea absolútne neprípustné. Teng si vraj myslel, že posmrtný Maov kult pomáha legitimizovať režim a mauzóleum je akoby svätostánkom štátnej identity. Navyše spadajú pod paragrafy zákona o „historickom nihilizme” a napĺňajú skutkovú podstatu trestného činu. V tajnom vládnom dokumente z roku 2013 figuruje tzv. historický nihilizmus” medzi siedmimi najväčšími hrozbami pre bezpečnosť štátu. Preto štátna cenzúra v uplynulých rokoch zasahovala v čínskych médiách aj proti správam o možnom prenesení Leninovho tela z jeho mauzólea v Moskve do zeme. „Gorbačovova glasnosť a nekontrolovaná kritika minulosti zničili vieru ľudí v socializmus a v konečnom dôsledku viedli k rozpadu Sovietskeho zväzu,” tvrdí prominentný čínsky politológ Li Še-ming.

Zatiaľ čo Leninovo mauzóleum je od októbra minulého roku zatvorené na dva roky pre „rozsiahlu rekonštrukciu”, Maovo mauzóleum navštívilo medzitým takmer 9 miliónov ľudí. Prekvitá aj organizovaný a individuálny „červený turizmus” po pamätných miestach Mao Ce-tuga vrátane jeho rodiska.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Mao Ce-tung
mauzóleum
Klement Gottwald
Čína
komunizmus

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.