Víťazná esej 2. ročníka Súťaže esejí Jána Horárika 2026 ku Dňu humanistov: Revolúcia humanizmu

V tmavej izbe mi na tvár dopadá modré svetlo smartfónu. Je pol jednej ráno a ja mechanicky scrollujem nekonečným prúdom správ, krátkych videí a fotiek, ktoré sa menia rýchlejšie, než ich môj mozog stíha spracovať.  

V hlave sa mi bije obraz vojny na druhom konci sveta s novým receptom na virálne cestoviny a fotkou spolužiačky v drahých šatách, ktorú práve niekto v komentároch kruto vysmial.

Niekedy mám pocit, že my, generácia vyrastajúca na prahu éry umelej inteligencie, sme len prijímače dát. Sme body v štatistikách firiem, ktoré predávajú našu pozornosť ako komoditu.

A práve v týchto momentoch, keď mi modré svetlo displeja unavuje oči aj dušu, mi napadá otázka: kde v tomto digitálnom hluku zostáva miesto pre človeka?

Čo vlastne znamená byť humanistom dnes, v roku 2026, keď nás technológie a spoločenský tlak nútia byť všetkým možným, len nie tichými, chybujúcimi a premýšľajúcimi? Humanizmus pre mňa nie je len zaprášená kapitola v učebnici dejepisu pre prvý ročník strednej školy. Nie je to len spomienka na renesanciu, Erazma Rotterdamského alebo Leonarda da Vinciho a na jeho náčrty ideálnych proporcií ľudského tela. Ak by bol humanizmus len dejepisom, bol by mŕtvy.

Pre mňa je to však niečo oveľa intímnejšie a aktuálnejšie. Je to tichý vnútorný protest proti tomu, aby sme sa pod vplyvom technológií a honby za výkonom stali strojmi.

Foto:
archív Vivien Narancsikovej
Vivien Narancsiková

Dnešný svet nás tlačí k neúprosnej dokonalosti

Pred tisícročiami rímsky dramatik Terentius napísal vetu, ktorá dnes, v dobe, keď za nás stroje píšu texty aj kódy, znie naliehavejšie než kedykoľvek predtým: Homo sum, humani nihil a me alienum puto (Som človek a nič ľudské mi nie je cudzie.) Keď sa nad tým zamyslím v kontexte nášho každodenného života na strednej škole, tá citovaná veta nadobúda úplne nový rozmer. Znamená to schopnosť nezavrieť oči pred realitou, aj keď je nepríjemná.

Znamená to ochotu priznať si, že aj ten človek, ktorý mi na internete napísal nenávistný komentár pod moju fotku, má pravdepodobne svoj vlastný strach, svoju osamelosť a svoj príbeh, o ktorom nič neviem. Byť humanistom v mojich pätnástich rokoch znamená hľadať živého človeka pod maskou dokonale vyfiltrovanej profilovej fotky.

Znamená to pochopiť, že naše chyby, naše „trápne“ momenty a naše nedokonalé životy nie sú chybou v systéme, ale sú presne tým, čo nás robí výnimočnými. Sú tým, čo nás odlišuje od bezchybného, ale chladného kódu algoritmov.

Dnešný svet nás všetkých tlačí k neúprosnej dokonalosti. Musíme mať perfektné známky, aby sme sa dostali na tie najlepšie školy, musíme mať bezchybnú pleť podľa vzoru influencerov a náš „feed“ musí pôsobiť dojmom neustáleho šťastia. Ale skutočný humanizmus je oslavou nedokonalosti a zraniteľnosti.

Človek je človeku posvätnou vecou

Je to odvaha priznať, že občas zlyháme, že občas nevieme, ako ďalej, a že je to v poriadku. Filozof Seneca kedysi povedal niečo, čo by sme si mali pripomínať každé ráno pred vstupom do triedy: Homo res sacra homini (Človek je človeku posvätnou vecou). Ak by sme túto „posvätnosť“ preniesli do našich školských chodieb, do jedálne alebo na sociálne siete, náš svet by sa radikálno-pozitívne zmenil.

Znamenalo by to, že by sme sa na spolužiaka, ktorý možno nezapadá do kolektívu, nepozerali ako na terč posmechu, ale ako na bytosť s obrovskou vnútornou hodnotou. Znamenalo by to, že by sme v sebe museli nájsť silu chrániť dôstojnosť druhého človeka rovnako úzkostlivo, ako chránime tú svoju. Byť humanistom v prvom ročníku znamená mať odvahu zastať sa niekoho, o kom si ostatní myslia, že je „divný“. Znamená to uprednostniť dlhý, niekedy možno aj rozpačitý rozhovor z očí do očí pred rýchlou a povrchnou správou na WhatsApp-e.

Znamená to vidieť v učiteľovi človeka, ktorý má tiež svoje lepšie a horšie dni, a vidieť v spolužiakovi spojenca, nie konkurenta v nekonečnom boji o lepší priemer známok.

Pravda často prehráva boj s klamstvom

Humanizmus v 21. storočí sa však musí vyrovnať aj s novou výzvou – s naším vzťahom k planéte. Nemôžeme sa nazývať humanistami, ak ničíme domov, v ktorom ľudstvo, naše rodiny a priatelia, žijú. Moja generácia cíti obrovskú klimatickú úzkosť. Máme strach, či o päťdesiat rokov budeme mať ešte stále prístup k pitnej vode, a či lesy, ktoré poznáme z detstva, nebudú len spomienkou.

Moderný humanista musí byť aj environmentalistom. Láska k človeku musí zahŕňať aj lásku k prostrediu, ktoré nás formuje. Ak je človek posvätný, potom musí byť posvätná aj príroda, bez ktorej človek neexistuje. Je to prepojený systém, v ktorom sme my tými, ktorí nesú zodpovednosť. Okrem empatie je dnešný humanizmus postavený aj na pilieri kritického rozumu.

Žijeme v mori dezinformácií a poloprávd, kde pravda často prehráva boj s klamstvom, ktoré je jednoducho „zaujímavejšie“ alebo priťahuje viac klikov. Byť humanistom dnes znamená byť intelektuálne čestným. Znamená to nezdieľať informáciu len preto, že potvrdzuje môj hnev alebo môj názor. Znamená to hľadať fakty nie preto, aby sme niekoho ponížili svojou prevahou, ale preto, aby sme zostali spravodliví. Je to neustály zápas s vlastnou pohodlnosťou a s tendenciou nechať sa unášať davom. Humanizmus vyžaduje určitú mieru samoty v myslení – odvahu povedať „stojte“, keď všetci ostatní bezhlavo bežia nesprávnym smerom.

Cesta k takejto úrovni ľudskosti však nie je jednoduchá a rozhodne nie je bezbolestná.

Cez tŕne ku hviezdam

Často sa pýtam, či moje malé gestá majú vôbec zmysel. Či to, že niekomu pomôžem s ťažkou úlohou z matiky, alebo že si všimnem smútok v očiach kamošky, môže niečo zmeniť v globálnom meradle. Práve v týchto chvíľach pochybností mi pomáha staré latinské heslo, ktoré v sebe nesie nesmiernu nádej: „Per aspera ad astra“(Cez tŕne ku hviezdam). Tie tŕne sú pre moju generáciu veľmi reálne a pálčivé.

Je to kyberšikana, ktorú si každý z nás nosí vo vrecku vo svojom mobile, je to neustály tlak na výkon a pocit hlbokej osamelosti uprostred tisícov virtuálnych „priateľov“. Ale tie hviezdy, ku ktorým sa chceme dostať, sa za tie stáročia nezmenili. Sú to stále tie isté univerzálne hodnoty: sloboda prejavu, láskavosť k slabším, vnútorná integrita a schopnosť milovať.

Byť humanistom v 21. storočí pre mňa znamená zostať v určitom zmysle „analógovým“ v digitálnom svete. Znamená to nezabudnúť, ako vonia papierová kniha v knižnici, ako chutí ticho v lese, keď si na chvíľu vyberiem slúchadlá z uší, a ako hreje skutočný, pevný stisk ruky, keď mi niekto povie: „Som tu pre teba.“ Znamená to pochopiť, že hoci sme možno len zrnká hviezdneho prachu v nekonečnom a chladnom vesmíre, v každom z nás pulzuje celý vesmír hodnôt, citov a snov, ktorý stojí za to chrániť.

Tichá, ale vytrvalá revolúcia ľudskosti

Myslím si, že humanizmus v dnešnej dobe nie je cieľom, do ktorého raz úspešne dorazíme. Je to spôsob, akým sa rozhodneme kráčať každý jeden deň. Možno nemám odpovede na všetky politické či ekologické krízy tohto sveta. Možno môj hlas zanikne v algoritme, ktorý uprednostňuje hádky pred dialógom.

Ale kým dokážem cítiť súcit s niekým, koho som v živote nestretla, kým dokážem spochybniť svoje vlastné predsudky a kým mi záleží na tom, aby som bola zajtra o niečo lepším človekom než dnes, som humanistka.

A v dnešnej dobe, ktorá sa nás snaží rozdeliť do znepriatelených táborov, je práve toto tou najväčšou a najdôležitejšou revolúciou, ktorej sa môžeme zúčastniť. Je to tichá, ale vytrvalá revolúcia ľudskosti v hlučnom svete technológií.

Poznámka o texte: je to víťazná esej 2. ročníka Súťaže esejí Jána Horárika 2026 vyhlásená Spoločnosťou Prometheus ku Dňu humanistov.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
humanizmus
Leonardo da Vinci
Seneca
klimatická úzkosť

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.