Komici Hudák a Szatmary: Furt čakáme, že bude lepšie. Ale ono lepšie už bolo

Jeden z nich prezrádza, že dobrý chlap neukazuje svaly, ale srdce.  

Autorkou rozhovoru je Zuzana Badinková.

Tomáš HUDÁK a Michael SZATMARY hovoria o veku, pri ktorom už človek nemusí stihnúť každú párty, ale stále môže mať nové sny. O hypotéke splácanej „čajovými lyžičkami“, mužoch, ktorí sa nemusia báť vlastných sĺz, aj o tom, prečo je slovenská politika niekedy absurdnejšia než vtip.

Dvojica stand-upistov v rozhovore pre Aktuality.sk hovorí aj o sociálnych sieťach, hraniciach humoru a o tom, čo sa stane, keď sa na pódiu namiesto dvoch monológov rozhodnú viesť dialóg.

Po štyridsiatke už človek vie, čo mu stojí za jeho čas

Ste pred premiérou svojho stand-up špeciálu „Lepšie to už nebude“. Ten názov znie na prvé počutie ako rezignovaný postoj k životu. Pri čom ste si vy osobne povedali: „Dobre, toto už lepšie nebude, prestávam s tým bojovať?“

Michael Szatmary: Ak nepočítam fyzické starosti s mojím vlastným telom, lebo pri ňom sa snažím len všemožne oddialiť neodvrátiteľné, a to je staroba, tak som prestal bojovať s ľuďmi, ktorí odmietajú pochopiť, prijať argument, prípadne racionálne diskutovať.

Tomáš Hudák: Šedivejúca brada a pocit, že musím byť na každej párty. Nemusím. Už mi nemá čo ujsť. Práve naopak, doma by mi uchádzalo strašne veľa. Ja už mám celkom slušné párty s deťmi, keď ich treba dostať do postele.

Keď máte dvadsať, tridsať, žijete s pocitom, že väčšina života je ešte pred vami a môžete byť prakticky kýmkoľvek. Čo sa s touto predstavou stane po štyridsiatke? Je oslobodzujúce pripustiť si, že niektoré sny sa už jednoducho nesplnia?

Michael Szatmary: Je milé, že si niekto myslí, že mám po štyridsiatke. Fakticky mám, ale v skutočnosti mám už tesne po päťdesiatke. Sny sa s vekom nestrácajú, len sa menia, no stále nás posúvajú vpred a nútia sa zlepšovať. Človek bez snov je človek bez ambícií. Fakt ale je, že sen milovať sa so všetkými ženami sveta sa mi už nesplní.

Tomáš Hudák: Práve naopak, až po štyridsiatke človek veľakrát pochopí, čo ho naozaj baví, čo mu stojí za čas a energiu a čo nie, a hlavne už má skúsenosti a rozhľad na to, aby to, čo robí, robil naozaj kvalitne a s pridanou hodnotou toho množstva „nažitého“.

Poznáte sa a pracujete spolu dlhé roky. Mišo, čo podľa vás Tomáš znáša na starnutí najhoršie? A Tomáš, čo podľa vás najťažšie nesie Mišo?

Michael Szatmary: Naše debaty sa stále častejšie stočia na zdravie a porovnávanie si vlastného stavu a čo nové nás a kde začalo bolieť. Tomi má nové bábo, k tomu ešte jedného štvorročného, pomerne živého syna. A mať malé deti po štyridsiatke už nie je taká sranda, ako si niekto môže myslieť. Energia sa stále ťažšie a ťažšie hľadá a dopĺňa.

Tomáš Hudák: Miško je naozaj lokálny sexsymbol, a tak ho podľa mňa najviac trápi, že už nemá look toho mladučkého Enrique Iglesiasa a že reklamy na krémy vyhladzujúce vrásky naozaj klamú.

Čo ste si vo svojich dvadsiatich či tridsiatich mysleli, že budete mať dnes dávno vyriešené a s prekvapením zisťujete, že nemáte?

Michael Szatmary: A vidíte, mám to presne naopak. V mladom veku by ma ani len nenapadlo, že ma bude živiť humor, nevedel som si predstaviť, čo naozaj chcem v živote robiť, a preto som skúšal všetko možné. Toto sa vyriešilo až po štyridsiatke. A čo nemám? Ale už ma to ani neprekvapuje – našetrené peniaze.

Tomáš Hudák: Hypotéku. V podstate som len teraz začal so splácaním a pri pohľade na zostatok istiny mám pocit, že nalievam vodu do studne čajovými lyžičkami. Predstava, že keď ju raz s umelými zubami dosplácam, môžem začať rovno šetriť na prenájom hrobového miesta, ma vedie k úvahám, že nechať sa rozprášiť nad Dunajom vlastne nie je až taký zlý nápad.

A opäť sa môžete navzájom „natrieť“. V čom sa podľa vás ten druhý za tie roky najviac zmenil? A v čom sa, naopak, nezmenil vôbec, hoci by sa už možno mal?

Michael Szatmary: Ja odjakživa tvrdím, že ľudia sa nemenia. Ak je človek dobrý, je to dobre, a blb bude navždy blb. Tak to proste je. Tomi sa možno už troška naučil povedať „NIE“, ale fakt len troška. A čo by zmeniť mal? Time management.

Tomáš Hudák: Mišo za tie roky veľmi scitlivel. Netvrdím, že by predtým nemal tento rozmer, ale tá akcelerácia empatie a vnímavosti pre potreby iných je očividná. Určite to súvisí s otcovstvom, ktoré zmení každého z nás. Získal nadhľad nad mnohými vecami a to je v našom veku veľmi dôležitá a cenená vlastnosť. V čom sa vôbec nezmenil, je jeho chuť žiť naplno a žúrovať, aj keď mu jeho telo naznačuje, že treba vypnúť tempomat.

Dobrý chlap neukazuje svaly, ale srdce

Obaja ste dlhoroční partneri a otcovia. Zmenilo rodičovstvo váš pohľad na to, čo znamená byť „dobrým chlapom“? Čo zo stereotypnej predstavy o mužnosti by ste boli radi, keby už vaša generácia neposúvala ďalej svojim synom a dcéram?

Michael Szatmary: Mama je mama. Mama trávi s dieťaťom omnoho viac času ako otec. Mamu treba podporovať, neodporovať, podporovať. Mama spokojná, všetci spokojní.

Tomáš Hudák: Dobrý chlap neukazuje svaly, ale srdce. A to nech má pokojne aj na pol hrude a na steroidoch. Ja by som bol rád, keby už v budúcnosti nebolo nič divné na tom, keď doma muž varí, upratuje či šije kostým pre deti na karneval. Je chlapské vedieť sa synovi alebo dcére priznať, že niečomu ani my nerozumieme, že niektorých vecí sa aj my bojíme a že slzy nie sú prejavom slabosti, práve naopak.

Vzťah mužov a žien je pre stand-up prakticky nevyčerpateľná téma. Zároveň sa za posledné roky výrazne zmenila debata o ich rolách, partnerstve aj o tom, čo od seba navzájom očakávame. Rozumejú si podľa vás dnešní muži a ženy lepšie ako generácia našich rodičov?

Michael Szatmary: Ženy povedia za deň 60-tisíc slov. Muži okolo 40-tisíc slov. Z toho vyplýva, že tento boj sa nedá vyhrať. A to je fakt, ktorý som si vymyslel. Nemám recept na dobrý vzťah. Moji starí rodičia boli spolu až do smrti a mali sa radi. Celé je to o vzájomnom rešpekte a tolerancii.

Tomáš Hudák: Myslím, že dnes je oveľa ľahšie hovoriť vo vzťahu o svojich pocitoch a potrebách, ako to bolo kedysi. Zároveň nás digitálna doba paradoxne vzďaľuje jedných od druhých. Do vzťahu vstupujeme s prakticky pre nás cudzím človekom a zomierame pri niekom, kto o nás vie aj to, čo nechceme. Už len byť ochotný podstúpiť túto cestu, chce nadľudskú odvahu. A to, že sme sa o to ani po toľkých tisícročiach neprestali pokúšať, je pre ľudstvo dobrou správou.

Humor je najlepší liek na doby temna

Obaja ste bývalí novinári a dnes realitu namiesto reportáží alebo politického komentovania častejšie spracúvate prostredníctvom humoru. Keď sa pozeráte na dnešné Slovensko, je pre komika ľahšie alebo ťažšie robiť si zo súčasnej situácie srandu?

Michael Szatmary: Odjakživa platí, že čím je horšie, tým sa humoru viac darí, pretože humor je takmer najlepší liek na doby temna. Ja ale nie som najlepší politický satirik. Riadim sa heslom, že do politických mŕtvol nekopem. Žarty si robím väčšinou z ľudí, ktorých si vážim. A dnešná politická scéna je sama osebe taká absurdná, že len málokedy sa mi podarí ešte niečo vtipnejšie dodať.

Tomáš Hudák: Najradšej by sme si ju nerobili vôbec. Nikomu z nás politický humor nechýba. Najradšej by sme boli, keby naša krajina vďaka osvieteným a poctivým politikom fungovala tak, že by sme nemali najmenší dôvod o nej vymýšľať fóry. Žiaľ, realita je iná. A je to vždy ťažké si z toho robiť srandu, lebo si pri tom uvedomujeme, ako veľmi zle na tom sme.

Existuje téma, o ktorej by ste pred desiatimi rokmi bez váhania žartovali, ale dnes radšej nie? Je to podľa vás zdravšia citlivosť voči druhým alebo už do istej miery autocenzúra? Máte vy dvaja hranicu toho, čo je ešte možné obrátiť na humor, nastavenú rovnako?

Michael Szatmary: Ja také nemám. Vtip je buď dobrý alebo slabý. Každý z nás má autocenzúru, prípadne ešte lepším cenzorom – recenzentom je divák. Obaja sme gentlemani, ktorí máme nejakú tú „kinderstube“ a sami vieme, čo áno a čo už nie sme my.

Tomáš Hudák: Kedysi by som si nedovolil žartovať o náboženskom cítení ľudí, dnes to už pre mňa nie je tabu. Ja to mám skôr naopak. Že kedysi som to mal tak, že toto radšej nie a postupne sa to vytratilo. Každé tabu či „posvätno“ potrebuje skúšku humorom. Len v nej sa ukáže, či sa nimi len nemaskujú ľudská pýcha a povýšeneckosť. Dobrý vtip má pohnúť s niečím zásadným v nás. Má sa dotknúť pravdy a preto nás aj pretvára. Cez smiech nás privádza k poznaniu. Niekedy aj k prehodnoteniu vlastných predsudkov.

Ste fanúšikmi sociálnych sietí ? Čo si o tomto fenoméne úprimne myslíte? Menia podľa vás sociálne siete spoločnosť?

Michael Szatmary: Sociálne siete sú vo svojej pôvodnej myšlienke super. Pomohli nezávislým umelcom presadiť sa. Nepotrebujú už veľké vydavateľstvá, televízie, stačí k tomu mobil alebo notebook. Druhá strana je omnoho čiernejšia. A AI? To je parazit, ktorý rastie len z toho, že kradne nápady, myšlienky, hudbu skutočným ľuďom. Ale to už sme niekde úplne inde.

Tomáš Hudák: Na sociálnych sieťach trávim oveľa menej času ako kedysi, na Facebook už takmer ničím, okrem pracovných vecí, neprispievam. Nechodím sa hádať do komentárových sekcií, nevidím v tom zmysel. Verím vo výmenu názorov zoči-voči. Siete nás znecitliveli, odľudštili. Niekedy je mi až nevoľno z toho, čo robí z ľudí prístup ku klávesnici a pocitu vlastnej nadradenosti. Žiaľ, v tejto situácii som presvedčený o tom, že by nám bolo lepšie, keby Facebook a iné platformy vôbec neexistovali.

A čo robia sociálne siete s humorom – pomáhajú mu alebo zabíjajú schopnosť chápať kontext a iróniu?

Michael Szatmary: Všetko je rýchle. Ak na internete nezaujmeš za 10 sekúnd, palec skroluje ďalej. Ale video samo osebe iróniu a kontext nezabíja. Stand-up potrebuje publikum, video nie. Sú to absolútne odlišné druhy zábavy.

Tomáš Hudák: Ja som stand-up komik, pre mňa je pre humor potrebná iná linka ako wifi signál. Ja potrebujem byť napojený na diváka v prítmí hľadiska. Po tejto virtuálnej diaľnici vzniká pre mňa humor, pocit porozumenia aj katarzie. Viem, že internetový humor má svoje iné kvality, ale ak by som si mohol vybrať, tak asi radšej naživo.

Lepšie to už nebude má dva významy

Keď ste začali pripravovať šou a turné Lepšie to už nebude, čo bolo skôr – názov alebo naliehavý pocit, že presne o tejto svojej životnej fáze chcete hovoriť? Znamená vôbec veta „lepšie to už nebude“ pre každého z vás vlastne to isté?

Michael Szatmary: Vymyslieť názov šou je rovnako náročné ako dať meno vlastnému dieťaťu. Čiže najprv bol obsah a potom asi tisíc názvov. Lepšie to už nebude má dva hlavné významy. Jeden je o našom veku a ten druhý o stand-upovej šou. Ten druhý možno znie arogantne, ale no a čo.

Tomáš Hudák: Na začiatku bol pocit, pretože je každým dňom naliehavejší a aj určuje veľa z toho, čím sme a čo robíme. Pre mňa veta „lepšie to už nebude“ znamená hlavne to, že mám byť spokojný a vďačný za to, čo mám. V detstve som čakal, že bude lepšie, až keď dospejem, na vysokej škole zase až keď začnem pracovať, potom zase až keď si založím rodinu. Furt čakáme, že bude lepšie. Ale ono lepšie už bolo. V každej tej fáze bolo dobre. Tak nečakajme, ale žime. Lebo v každom období žijeme najlepšie roky svojho života.

Lepšie to už nebude nie je klasický stand-up, v ktorom sa na pódiu jednoducho vystriedajú dvaja komici. Čo ste chceli vytvoriť inak a ako bude vyzerať večer s Hudákom a Szatmarym?

Michael Szatmary: Obaja milujeme hudbu. Ja ju dokážem vyprodukovať a Tomáš je geniálny textár. Výsledok? Autorské skladby, ktoré dopĺňajú kontext celej šou. Zistili sme tiež, že nám výborne funguje spoločná interakcia na pódiu a tú chceme využiť naplno.

Tomáš Hudák: Bude viac o dialógu, aj keď stand-up je najmä sólo disciplína. Bude o nadhľade, ktorý s rokmi prichádza, aj o pozorovaniach, ktoré prekvapili nás samých. A bude aj o hudbe, ktorá nás v tomto veku opäť spojila a baví nás rovnako ako spoločný humor. Vypočujete si skladby, v ktorých sa možno nájdete a ktoré nemajú žiadnu inú ambíciu, iba pobaviť.

Mišo sa považuje za nedoceneného muzikanta, Tomáš za neobjaveného textára. Čo priniesol ten druhý pri príprave show, pri čom ste si pomysleli „toto je fakt dobré” a čo bolo, naopak, dobré iba v jeho vlastnej hlave?

Michael Szatmary: Poznáme sa už dlho a obdivujeme na sebe naše talenty. Teda ja určite. Skúsil som napísať aj text. Zasmiali sme sa a nasledovalo okamžite DELETE.

Tomáš Hudák: Keď som do Mišovej hudby napísal texty, došlo mi zrazu, ako ma jeho hudba baví. Je štruktúrovaná ako tanečná klubová vec, ale zároveň v sebe nesie priestor pre výpoveď. Akoby čakala práve na to, byť vyplnená vtipným obsahom. Akoby Mišov humoristický talent prerážal aj tu. Horšie to bolo s exekúciou na pódiu. Trafiť na prvú správnu tóninu nie je vždy ľahké a už som sa musel aj smiať sám na sebe pri pokuse o spev.

Keď smiech nepríde, je to chyba publika

Po rokoch na pódiu už asi viete čítať publikum veľmi rýchlo. Čo sa deje v hlave stand-upistu, keď očakáva smiech, no nastane ticho? Viete ešte v takej chvíli spanikáriť alebo vás práve to vyprovokuje k improvizácii?

Michael Szatmary: Ja nepanikárim nikdy. Robím to už dlho a aj keď mi vypadne text, viem ho nahradiť iným a teoreticky sa k tomu pôvodnému vrátiť neskôr. Hlavné je, aby si „okno“ nevšimol divák. Ak očakávam niekde smiech a nepríde, je to chyba publika. Ak ten vtip fungoval v ôsmich iných destináciách, musí predsa fungovať aj v Čani.

Tomáš Hudák: Po toľkých rokoch už panika nemá v našich hlavách šancu. Máme toho na pódiu odžitého toľko, že vieme prepínať v hlave materiály na počkanie. Mňa vždy poteší, ak to vyprovokuje aj podarenú improvizáciu. Lebo vtedy sa rodia tie najlepšie veci.

Začiatkom októbra vyrážate so šou na turné a navštívite osem slovenských miest, osem rôznych sál a zakaždým iné publikum. Ako veľmi nechávate divákov vstupovať do Lepšie to už nebude? Môže byť každé predstavenie práve vďaka publiku trochu iné?

Michael Szatmary: Stand-up je zväčša monológ komika. Tentoraz to bude dialóg stand-upistov. A áno, publikum troška do šou zapojíme, ale nie tak, ako sú z klasických vystúpení zvyknutí. Ako to však bude, si nechám pre seba. Musí to byť predsa len spontánne.

Tomáš Hudák: My sa spoliehame na publikum, že bude tretím účinkujúcim, a chceme ho zapojiť. Neprezradíme dopredu ako, ale aj vďaka tomu bude každá šou jedinečná a môže priniesť zakaždým úplne iný zážitok. A na to sa najviac tešíme.