Najlepšie strelivo do kanónov? Slivkové gule

Nie sú hody ako hody. V Zavare majú uprostred septembra hneď dvoje – v sobotu slivkové a v nedeľu klasické s návštevou kostola a po ňom veľkou rodinnou hostinou. V ostatných rokoch preslávili dedinu hody slivkové v réžii miestnych záhradkárov.  

Na posledné sa zišlo bezmála 800 ľudí nielen zo Zavara či neďalekej Trnavy, ale podaktorí prišli až z Modry. Prilákali ich slivkové gule a šúľance posypané makom. Slivka prežíva v Zavare renesanciu.

Slovensko bolo kedysi posiate tisíckami slivkových stromov, spomedzi ktorých vynikali Bystrické slivky. Čo všetko sme v 20. storočí zo sliviek nerobili? Staré mamy piekli slivkové koláče, v Zavare im hovoria báleše. Pravdaže vedeli a dodnes vedia pripraviť aj iné dobroty, ako sú slivkové gule, šúľance, zavarský koláč, kde uprostred tvarohového ostrovčeka tróni bacuľatá, šťavnatá, sladučko-kyselkavá slivka. To vám je dobrota! No a nezapreli sa ani dedovia, zo slivkového kvasu od nepamäti pálili a spolu so synmi a vnukmi dodnes pália voňavú slivovičku a pre celé rodiny sušia slivky, ktoré sa jedia po celú zimu.

Celý tento sortiment v Zavare nájdeme a práve on rozvoňal nedávno dedinu, povykrúcal nos každému návštevníkovi až do chvíle, kým si do úst nevložil niektorú z chuťoviek. Len slivkových gúľ tu pripravili 1200.

Dnes je slivka vzácny strom, nielen preto, že vynikajúcu odrodu Bystrickú slivku vyničila šárka, ale aj nové časy. Síce už roky hovoríme o nevyhnutnosti dopestovať si čerstvé ovocie, ale ,,skutek utek”. Mnohé sady vysadené v ére družstiev zanikli, nových slivkových výsadieb je pramálo a v zeleni pri nových rodinných domoch prevažujú okrasné, nie ovocné stromy. Akoby súčasníci stratili zmysel pre úžitok, spoliehajú sa na ovocie zo supermarketov, napospol z dovozu.

Zato v Zavare majú výdatný prameň chutných čerstvých sliviek. Postarali sa oň miestni záhradkári, ktorí ešte v časoch, ako sa hovorí ,,hlbokého socializmu”, zrekultivovali zanedbaný ,,hlinník”, kde kedysi dolovali hlinu pre tehelňu založenú grófom Majláthom. Dnes už uprostred búrlivo rozrastajúcej sa dediny nájdeme namiesto nej polhektárovú zelenú oázu – sad, v ktorom prevažujú slivkové stromy. Už druhý mesiac sú obťažkané krásnymi sýtomodrými plodmi.

Vieme, čo to vlastne jeme?

Naozaj ide o ovocný raj uprostred chaotického automobilového vzopätia Slovenska prvej štvrtiny 21. storočia. Človeku to nevdojak zíde na um, keď zíde z rušného diaľničného privádzača smerujúceho do Trnavy a príde do dediny obkľúčenej zo západnej strany rozrastajúcimi sa halami automobilky Stellantis a iných s ňou súvisiacich podnikov.

Do žírnej Trnavskej tabule, kde sa rodili tisíce ton obilia, cukrovej repy, kukurice premenenej na mlieko a mäso, k tomu zelenina a ovocie, sa kedysi zahryzla socialistická industrializácia a na okraji Trnavy vyrástli ako huby po daždi rôzne fabriky. Nástupom kapitalizmu premenu mesta a jeho okolia dokončil Stellantis, pôvodne PSA, nadnárodný automobilový gigant. Podaroval Trnave a jej okoliu štyri tisíc pracovných miest, ale obratom ako malinu zhltol na svoj rozvoj vyše 100 hektárov najúrodnejšej pôdy a ďalšie desiatky hektárov strovili obytné satelity, ktoré vyrástli v okolí Trnavy.

Krajina stratila pôvodný poľnohospodársky ráz a s jeho zánikom sa začal vytrácať aj niekdajší roľnícky spôsob života .Životné tempo sa zrýchlilo, do popredia sa dostalo rýchle stravovanie, ktoré vytlačilo na okraj tradičné jedlá. Vymizli rodinné zabíjačky, odrazu nebol čas na dopestovanie zeleniny a ovocia v záhradách za domami. Digitálne a náhlivé tretie tisícročie ,,štandardizovalo” slovenskú chuť hamburgermi a pizzami, zeleninou a nedozretým ovocím z druhého konca Európy.

Lenže akokoľvek túžime žiť modernejšie, obliekať sa módne, voziť sa v trendových SUV, kdesi hlboko v nás drieme pôvodná identita a derie sa cez nánosy modernity na povrch. Súčasťou nespochybniteľnej DNA je aj pôvodné jedlo, ovocie, zelenina, spôsob ich dopestovania a prípravy. V zhone rýchlo plynúcich rokov a v honbe za blahobytom sme si neuvedomovali, že aj potraviny z územia, ktoré obývame a po novom obhospodarujeme, tvoria našu podstatu a charakter.

V jedle je pamäť národa, to najlepšie, čo vedel vymyslieť, aby život chutil, dodával človeku potrebnú energiu, nielen pocit sýtosti, ale aj polahody a opojnej rozkoše. Dobré jedlo je zmesou múdrosti i rafinovanosti: kto ho raz ochutná, neodolá mu. Aj také obyčajné slivky sú zvodne chutné, jednou z esencií, ktorá robí život príťažlivejším, zdravším a preto lepším, spokojnejším.

Pravda, napred ich treba dopestovať a potom spracovať. Šikovní Zavarčania a Zavarčanky to vedia.

Slivka je rodu ženského, ale v sade sa okolo nej točia najmä muži. V Dome záhradkárov, ktorý si agilná ovocinárska organizácia vybudovala pred 40 rokmi svojpomocne v akcii Z, majú v čele zasadacej siene krásny obraz. Mladý pár v zavarskom kroji strihá rozkvitnutý ovocný strom. Pred hodami obraz záhradkárom daroval akademický maliar Peter Čambal, ktorý sa v Zavare usadil a s dedinou zrástol. V jeho obraze je čosi magnetizujúce, apoteóza našej existencie: krásni mladí ľudia aj strom kráčajú v ústrety plodnému životu.

Prečo však strihajú strom obsypaný kvetmi? Nie je to trochu barbarstvo? Prečo si maliar vybral práve tento motív?

S čím všetkým si poradí ovocinár

Jozef Jamrich, zrejme najväčšia zavarská ovocinárska autorita, vysvetlí, že práve v reze počas plného kvetu spočíva jedno z tajomstiev akurátnej úrody. Nie príliš bohatej, ani chudobnej. Jamrich pripomína postavou, tvárou a striebrom vo vlasoch, ale aj dikciou hlasu velikána československej fotografie Karola Plicku. Hovorí pomaly, vyberá správne slová, aby vysvetlil, ako on a jeho dvaja kamaráti Ján Roman a Miroslav Žitník strihajú rozkvitnuté slivky. Množstvo kvetov naznačuje bohatú úrodu.

Ak sú stromy kvetmi obsypané ako tejto jari, ponechávajú halúzky len také dlhé, aby sa konáre pod ťarchou plodov neohli, inak by museli konáre podopierať. Má to logiku, v sade je 120 stromov ani nie desaťročnej výsadby a ďalších 45 sliviek má už tridsať rokov. Dovedna 9 odrôd. Dosť stromov na to, aby ich dôkladne a na mieru orezali.

To, že sa Jamrichovi a jeho kolegom strih vydaril, potvrdila tohtoročná úroda. Trafili onú zlatú mieru, halúzky, hoci niesli veľa dobre vyvinutých plodov, sa neprehýbali. ,,Nepreťažiť strom je dôležité, veď aj budúci rok chceme jesť slivky, a strom si tiež musí uchovať kondíciu, silu,” vecne podotkne Jamrich.

Toto leto aj začiatok jesene poznačili nevídané horúčavy a sucho. Ako si s ním poradili v Zavare? Nuž majú tu vybudovanú kvapôčkovú závlahu, vodu berú z vlastnej studne a každému stromu dodali toľko vlahy, koľko potreboval. Koľko litrov to je? ,,Vody nesmie byť ani málo, ani veľa, tak akurát. Treba mať na mysli pôdu, v nej koreniace stromy a páľavu, ktorej museli zem aj rastliny odolávať. My sme nechali trávu vyrásť do výšky 120 až 140 centimetrov, čím sme zatienili pôdu a zabránili prehrievaniu pôdy,” prezradí Jamrich, ako eliminovali 40-stupňové horúčavy vysávajúce z pôdy vlahu.

Keby sa totiž pôda prehriala, zabila by rozpálená zem všetky mikroorganizmy, ktoré sa starajú o jej plodnosť. Tam, kde pôdu ponechali vyzlečenú donaha bez zeleného pokryvu, dosahovala teplota 50 aj 60 stupňov Celzia. ,,Také niečo sme nemohli dovoliť, lebo obnova mikroorganizmov trvá aj dva roky,” objasní Jamrich.

Koľko sa dnes hovorí o zadržiavaní vody v krajine a tu skúsený ovocinár v skratke vysvetlí, ako držať sucho na dištanc, aby neublížilo pôde a v nej žijúcim stromom, teda ani nám, ktorí sa živia ich úrodou a tešia pohľadom na ne, keď dobre prosperujú. Veď vtedy prosperujeme aj my.

Jožko Jamrich nie je rodený Zavarčan, pochádza z neďalekej Kopánky a keď v osemdesiatych rokoch zmaturoval, mal podľa zmluvy nastúpiť na družstvo v Cíferi. Lenže tam mu nevedeli ponúknuť prácu, tak zaklopal na dvere družstva v Zavare na opačnej strane Trnavy. Nepracuje tam ako ovocinár, ale ošetrovateľ dobytka. Stará sa o 400 dojníc, z ktorých každá dá do roka okolo 10-tisíc litrov mlieka! Aj preto, lebo pozorné Jamrichovo oko vie včas zbadať, kedy na kravičku prichádza ruja. Bez teliatka by nebolo mliečka, to treba deťom, čo rady chodia s učiteľkami do sadu, vysvetliť a tiež, že taký pôrod, nie je ľahká vec.

Zavarský sad, to vám je s múdrymi ľuďmi škola života. Reálny svet konkurujúci virtuálnemu, do ktorého sa čoraz viac ponára celá slovenská spoločnosť.

Už vieme teda, čo v ére digitálnej znamená byť ošetrovateľom kravičiek aj ovocinárom. Jamrich všetko excelentne zvláda. Hneď po práci v maštali sa ide nadýchať čerstvého vzduchu do sadu. Prezrie, ako sa darí stromom, či je všetko, ako má byť. Nuž ako vidno, je to skutočne dobrý hospodár.

V tomto prípade ide o funkciu, ktorú Jamrich spolu s priateľmi Jánom Romanom a Miroslavom Žitníkom zastáva. Záhradkárska organizácia má vyše 60 členov, ale je dobré, keď stromy majú svojho pána – konkrétneho hospodára, človeka s veľkým otvoreným srdcom. Stromy sú živé bytosti, cítia nielen nožnice, ale každý dotyk ľudských rúk. Podobne ako medzi zvieratami a chovateľmi, čo sa im s láskou a porozumením venujú, funguje symbióza – spolužitie medzi rastlinami a pestovateľmi – nejde v ňom len o úžitok, ale aj prostú ľudskú radosť a potešenie.

Jamrich je skromná autorita, nevystatuje sa, ale keď si niekto v Zavare nevie rady so záhradou, vyberie do záhradkárskeho sadu a tam na vlastné oči uvidí, ako treba strom správe orezať. Pod slivkami v sade vyrazili semenáčiky. Nevyjdú nazdar boh. V starých záhradách rastú staré chutné slivky, ľudia často ani nevedia, aká je to odroda, no chutí im a chceli by ju uchovať pre deti a vnukov. Nuž na jeseň prídu do sadu a hospodári zaočkujú halúzku krajovej odrody do semenáčika. Ked sa ujme, zachránili pre budúce pokolenie cenný strom.

Záhradkári robia obci imidž

Už sme prezradili, ako sa v Zavare dopracovali k bohatej úrode sliviek. Najjednoduchšie by bolo, keby si ju záhradkári podelili medzi sebou, lenže Anton Honíšek, niekdajší dlhoročný predseda a jeho priatelia premýšľali inak. Rovno pred 29 rokmi rozhodli, že sa podelia o slivky so Zavarčanmi. Už vtedy sa život na dedine približoval svojim tempom a návykmi – aj stravovacími – mestu, tak sa rozhodli, že narobia slivkové gule. No nešlo všetko hneď ako po masle.

,,Začínali sme so 150 guľami, tie sa na prvých hodoch rýchlo minuli a na ďalší raz sme pripravili niekoľko násobne viac. Lenže neprišlo dosť ľudí, zrejme sme podcenili propagáciu a tristo gúľ šlo do hnoja. Trvalo nám päť rokov, než sme sa dostali do povedomia občanov,” vracia sa k začiatkom slivkových hodov Honíšek.

Teraz v čase sociálnych sietí je to jednoduchšie. Vynikajúcu návštevnosť nezaručuje oznam o tom, že vtedy a vtedy budú v Zavare slivkové hody, ale legenda, príbeh, ktorý za tri desačročia okolo sliviek spontánne vznikol. Ten nepíšu len záhradkári, ale aj ľudia, ktorí na hody prichádzajú, aby si na slivkách pochutili, zabavili sa, popočúvali hudbu, ochutnali víno, aj štamperlík slivovice, jednoducho, každému čo hrdlo ráči. Podujatie blížiace sa k jubileu nadobúda ďaleko širší rámec, než je iba obyčajná ochutnávka sliviek. Nepochybne sa o to zaslúžil Peter Bodnár, ktorý prevzal žezlo záhradkárskeho predsedu po Antonovi Honíškovi.

Bodnár nie je rodený Zavarčan, ale východniar z Benkoviec, ktorého z brehov Domaše do Zavara priviala ako stovky iných prisťahovalcov možnosť práce v automobilke. Komunikatívny, spoločenský chlapík rýchlo našiel cestu k domácim a sedemdesiatnik Anton Honíšek intuitívne vycítil, že tento muž bude dobrým kormidelníkom záhradkárskej lode, čo ju prevedie cez divoké vody nových čias.

Bodnár má nesporne manažérske vlohy, ale jeho hlavný prínos je v tom, že dokázal pritiahnuť do sadu a Domu záhradkárov Zavarčanov každého veku. Vie sa prihovoriť mládeži i stáreži. Sad deň pred i počas slivkových hodov bol plný detí aj študentov, otcov a mám mladých rodín aj ich starých rodičov. Bodnár našiel pochopenie a všestrannú podporu na obecnom úrade, lebo Zavarské slivkové hody rezonujú ďaleko za hranicou chotára. Záhradkári robia obci imidž. Dnes, keď sa veľa hovorí o vzťahu detí k pôde, zvieratám a vôbec živej prírode, záhradkári sa stali vítanými partnermi pre materskú aj základnú školu.

V Zavare nájdeme aj zoskupenie pod menom Sora. V japončine toto slovko znamená obláčik – baránok na oblohe symbolizujúci harmóniu človeka s nebesami, prírodou. Nuž a zavarská Sora je skupina mladých animátoriek, ktoré zabávajú deti a vtipnou hrou ich vedú k porozumeniu a hľadaniu toho, čo je dobré a krásne v našom živote. A to nehovoríme o skúsených starých mamách, ich kuchárskych zručnostiach, ale aj zmysle pre krásu v piesni či ľudovom kroji.

Bodnár celý tento zdanlivo komplikovaný orchester dokáže naladiť na jednu vlnu počas príprav slivkových hodov. Zdalo by sa, že to nič nie je, ale v skutočnosti treba premyslieť množstvo vecí do najmenšieho detailu. Na dobré slivkové gule a k tomu šúľance s makom, nestačí len dobrá úroda sliviek, ale treba mať aj správne zemiaky a prvotriedny mak.

Recept odkukaný od babičky

Záhradkári dobre vedia, na čo položiť dôraz a čoho sa musia vyvarovať. Jeden rok sa ulakomili na akciové zemiaky v supermarkete, ale vzápätí horko zaplakali. Cesto nelepilo, lebo zemiaky boli riedke. Už si našli farmára Ľuba Beňu v susedných Brestovanoch, ktorý pestuje okolím vyhľadávané stopercentné ,,lokšové” zemiaky. Práve také sa hodia aj na výrobu zemiakového cesta na slivkové gule.

Koľko zemiakov treba na výrobu 1200 slivkových gúľ? Pri slivkách sú počty jednoduché, koľko gúľ, toľko sliviek, ale zemiakov na stonásobný tucet treba 120 kilogramov, teda dve plné vrecia, a k tomu najmenej 20 kilogramov múky. Tri dni pred hodami pätica chlapov najprv všetky zemiaky uvarila a ošúpala. Dozaista si zaspomínali, ako čistili zemiaky, keď boli na vojne.

Nasledujúci deň sa pustilo dvadsať žien do prípravy gúľ. Tri z nich miesili cesto, ďalšie doň balili slivky, šúľali s dcérami či vnúčatami šúľance, aby ich potom bleskurýchle uvarili. Práca im šla od ruky. Domom záhradkárov sa niesli piesne, takú dobre zohratú veselú partu žien, hneď tak nevidno. Zišiel sa tu veľký dobrovoľnícky zbor nadšencov, akých vie dať dovedna príprava veľkých športových podujatí. Alebo na životom kypiacej slovenskej dedine s ani nie 2200 dušami slivkové hody. Také obyčajné, naozaj ľudové stretnutie búrajúce bariéry medzi susedmi, dedinami, stavajúce mosty naozaj úprimného priateľstva, oživujúce pojem svojpomoc.

Čo vlastne Zavarčanov priťahuje? Drahomíra Šišková je už tri roky na dôchodku. Celých 30 rokov pracovala v ŽOS-ke ako vŕtačka kovov. ,,Cez ruky mi prešli tony železa, plechy, svorníky, v tých rukách je vozovkárska sila,” usmieva sa pri miesení cesta pani Šišková. Jej pevné, ťažkou prácou zocelené ruky sú akoby stvorené na miesenie cesta. Ktorá mladá žena by to zvládla? Recept na gule má skúsená gazdiná v oku. ,,Veď viete, ako to chodí, odkukala som ho od mamy, tá od mojej babičky, takto išlo u nás od nepamäti a tak to, verím, pôjde ďalej. Pozrite, koľko tu máme nasledovníčok.”

A naozaj v spievajúcom zbore žien vidíme vysmiate mladé ženy, ako zarovno babičkami šúľajú ostošesť šúľance. Nechcú sa nechať zahnabiť starším Zavarčankám. Keď čokoľvek robíte pospolu, chtiac nechtiac súťažíte, porovnávate sa, chcete byť najmenej takou dobrou ako vaša susedka. Na tom sa zhodnú Timea Adamkovičová, čo nevidieť fyzioterapeutka a jej kamarátka Lucia Paulechová, ktorá študuje marketing a manažment.

Práve tieto dve dievčatá pracujú vo voľnom čase v spomínanej Sore ako animátorky. Pri pohľade na staršie ženy, budúca manažérka Lucia Paulechová skonštatuje, že ,,slivkové gule jednoznačne manažujú staršie dámy. Máme sa od nich čo učiť.” A jej kamarátka Timea Adamkovičová dodá: ,,Sú úplne úžasné, ide z nich dobrá energia, chceli by sme takto zostarnúť, ani minútu neľutujeme, že sme tu.”

Krásna zavarská škola života. Škola dobrým príkladom

Dušou ženského kolektívu je Helenka Zvolenská, priateľky o nej prezradia, že bola a je aj dušou chrámového zboru a uchovania všetkých starých dobrých zvykov. V Zavare sa narodil Gejza Dusík, autor známych slovenských operiet a tanečných piesní. Ženy nezaprú slávneho rodáka, pri práci sa povzbudzujú pesničkami, je im veselo. Pochvália nezištnosť Helenky Zvolenskej, ktorá uchováva a dáva do poriadku veľkú zbierku krojov. Na hodovú omšu do nich vystrojila 12 detí. Bol že to na ne krásny pohľad. O ďalší týždeň odslúžili v kostole ešte jedna svätú omšu. Záhradkári priniesli na ňu obetné dary – ovocie – zo svojho sadu a poďakovali sa Pánu Bohu za dobrú úrodu.

Zavar je moderná dedina, v chotári ktorej stojí automobilka nabitá najmodernejšími technológiami, ale ľudia tu ctia vieru a dobré mravy svojich otcov a matiek. Snúbi sa v nej staré a nové, pôvodné a inovatívne. Dedina plná čerstvej krvi prisťahovalcov z rôznych kútov Slovenska aj už z dávno rozpadnutej Habsburskej monarchie odovzdáva svoju skúsenosť, tradíciu, náhľad na život a zároveň čerpá, obohacuje sa a kultivuje inakosťou novousadlíkov. Jedným z katalyzátorov tohto procesu sú záhradkári. Na ich sad, ktorý sa stal jedným z centier spoločenského života, je obec právom hrdá.

Tu sa rodí nová kultúra krásneho ľudského spolužitia.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Zavar
slivky
slivkové gule

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.