Na Islande sa väčšina zločinov odohráva v knihách, tvrdí slávny Jón Kalman Stefánsson

Jón Kalman Stefánsson (1963) patrí k najčítanejším súčasným islandským spisovateľom. Na Slovensku mu vyšlo niekoľko kníh, prvý bol v roku 2014 román Letné svetlo a potom príde noc. Bol aj sfilmovaný.  

Preložila ho, podobne ako ďalších šesť Stefánssonových kníh, Zuzana Stankovitsová. Kniha mala taký úspech, že práve vyšla v novom vydaní znova. Spisovateľ prišiel na besedu nielen do bratislavského Artfora, ale minulú sobotu bol aj hosťom Žilinského literárneho festivalu.

Mali ste niekedy sen v jazyku, ktorým nehovoríte?

Problém so snami je, že si ich občas jasne pamätáte, keď sa zobudíte, no rýchlo sa rozplynú. Takže aj ja som mal spomienku na to, že sa mi snívalo, ako rozprávam mnohými cudzími jazykmi. Vy však narážate na scénu zo začiatku mojej knihy Letné svetlo a potom príde noc. Napadlo mi to počas písania a viete, písanie je druh snívania, tiež vtedy pustíte uzdu fantázii, dejú sa bizarné veci a správate sa zvláštne. Aj písanie sa podobne ako sny občas vymyká vašej kontrole. Tak to bolo aj s postavou Hvezdára, začali sa mu snívať sny v latinčine. Čudoval som sa prečo a pokračoval som v písaní, aby som na to prišiel.

Je to skvelý nápad.

Ďakujem, ale prišlo to bez rozmýšľania.

Mávate často zaujímavé sny, ktoré si pamätáte?

Nezbieram sny, nezapisujem si ich, len sa niekedy čudujem, kde sa berú. Je zaujímavé, koľko vecí odohrávajúcich sa v nás samých nedokážeme kontrolovať a ani pochopiť.

Tušili ste, že kniha Letné svetlo a potom príde noc nadchne čitateľov v toľkých krajinách? Vaše knihy sú preložené do vyše 30 jazykov.

Nikdy nerozmýšľam nad reakciami čitateľov, keď píšem. Letné svetlo najskôr preložili len do nemčiny. Som ponorený do písania, pohlcuje to všetku moju energiu. Podstatné je napísať to najlepšie, ako viem. Myslím, že pre spisovateľa ani nie je zdravé premýšľať nad reakciami – začnete sám seba cenzurovať, kalkulovať, brzdí to tok myšlienok.

Práve Letné svetlo vám prinieslo popularitu na Islande?

Dá sa to povedať, napísal som predtým už päť kníh, ale z tých sa predalo ledva dvesto výtlačkov.

Váš neskorší román Príbeh o Áste bol najpredávanejšou knihou v Artfore, nasledovala dotlač. Aj Letné svetlo vyšlo po slovensky prvýkrát v roku 2014 a teraz je tu dotlač s novým vizuálom a ilustráciami Kristíny Soboň. Teší vás to?

Vždy ma milo prekvapí, keď sa ľuďom páčia moje knihy. Jednou z najobľúbenejších je práve Letné svetlo, absolútne som to nečakal. Odkedy som začal písať, chcel som, aby ľudia viac premýšľali o živote a spoločnosti, mať vplyv na ich pocity. Čím viac ľudí číta vaše knihy, tým viac môžete ovplyvniť svet.

Vaše knihy majú veľmi poetické názvy – Letné svetlo a potom príde noc, Ryby nemajú nohy, Veľké asi ako vesmír, Príbeh o Áste, Tvoja neprítomnosť je tma, Žltá ponorka, Všeličo o sekvojovcoch a čase. Je to zámer?

Nie je to logické, názvy väčšinou vymyslím posledné, keď už je kniha hotová a ide pomaly do tlače. Titul musím hľadať. Niekedy mám veľa možností, často veľmi zlých, ale snažím sa nájsť titul, pri ktorom cítim, že odzrkadľuje vnútorný svet knihy. Keď príde ten správny, hneď cítim, že to je ono.

Je podľa vás titul pre úspech knihy rozhodujúci?

Nikdy nerozmýšľam nad úspechom, podstatné je, aby som knihu napísal najlepšie, ako sa dá. Ak sa nakoniec kniha dobre predáva a preložia ju do mnohých jazykov, je to sen. Cieľom je dostať dobrý román s krásnym jazykom a štýlom k čitateľom.

Podľa čoho si vyberáte knihy, ktoré budete čítať? Podľa názvu či zaujímavej obálky?

Všetko je podstatné, názov aj obálka, často si knihu vyberiem, lebo som o nej niečo už čítal. Vždy som bol dychtivý čitateľ a myslím si, že pre spisovateľa je dôležité veľa čítať, a to rôzne knihy, beletriu, literatúru faktu aj poéziu. Aj veci, ktoré sú celkom iné, než píšete vy. Stále sa totiž učíte. Napísal som 16 románov, ale stále túžim učiť sa, hľadám rôzne vplyvy. Viete, je zaujímavé, ako sa cudzí vplyv premení na váš vlastný hlas.

V románe Letné svetlo a potom príde noc sa mi páči váš jemný zmysel pre humor, nájdeme ho hádam na každej stránke. Humor je však háklivá vec – v každej krajine sa ľuďom zdá smiešne niečo iné, nie?

Iste, humor je nádherná vec a môže byť dobrou zbraňou. Humor môže byť najlepšou stránkou ľudskosti, pomáha ľuďom prežiť aj ťažké situácie. Stavia mosty medzi ľuďmi, ale môžete sa s ním ocitnúť aj na tenkom ľade. Briti majú iný humor než Nemci.

Ako by ste opísali islandský humor?

Je trochu ironický, môže byť trochu skrytý, hrá sa so slovami. Keď však píšem, nerozmýšľam, či ho pochopia aj ľudia v iných krajinách. Určite niekedy nefunguje, možno to, čo sa zdá zábavné nám Islanďanom, nemusí vôbec pobaviť na Slovensku. Alebo sa na tom nebudú smiať Dáni, ale Nóri hej. To je jedna z krás literatúry, žiadny čitateľ nečíta knihu rovnako ako vy. Dôležitý je aj prekladateľ.

Poznáte svoju prekladateľku Zuzanu Stankovitsovú?

Samozrejme, dokonca možno niektoré veci v jej preklade vyznejú silnejšie ako v islandčine.

Páčila sa mi napríklad vaša veta o dedine, ,,ktorá sa nemôže pýšiť žiadnou slávnou osobnosťou, nikým, kto vynikol v športe, politike, obchode, literatúre či zločine”. Máte na Islande miesta, ktoré preslávili kriminálnici?

To asi nie, ale viete, vtipkuje sa, pretože veľmi veľa krimirománov sa odohráva na Islande. Píšu ich napríklad Arnaldur Indridason alebo Yrsa Sigurdadóttir.

Čítate ich? To nie je celkom váš štýl.

Čítal som ich, keď som bol mladý, ale neskôr som s tým prestal – niežeby som mal niečo proti krimirománom alebo ich čitateľom, úplne to chápem, ale mám rád literatúru, ktorá má viac vrstiev. Krimiromány ostávajú na povrchu, nejde sa veľmi do hĺbky, lebo podstatný je príbeh. To je v poriadku, ale mne to nestačilo. V 90. rokoch nastal boom islandskej krimiliteratúry, ľudia boli trochu aj prekvapení, ako je možné písať krimi odohrávajúce sa na Islande, kde sa v skutočnosti deje tak málo zločinov. Možno si ľudia myslia, že sme veľmi zločinná krajina…

To isté platí aj o Švédsku.

Áno, aj oni majú veľa krimi. Na Islande sa však väčšina zločinov odohráva v knihách.

Myslíte si, že ľudia obľubujú vaše romány aj preto, že Island považujú za exotickú krajinu?

Určite, islandskí autori z toho občas ťažia. Keď som začínal písať, prekladalo sa len veľmi málo Islanďanov – jedna kniha do nemčiny, jedna kniha za desať rokov do francúzštiny. Island bol tak ďaleko, nikomu sa nezdal zaujímavý, ale pomaly sa to zmenilo. Dnes niektorí ľudia vyhľadávajú islandské romány, lebo sa im zdajú exotické. Aj ja som vďaka tomu získal nejakých čitateľov.

Nedávno som robila rozhovor s vašou krajankou, mladou spisovateľkou Maríou Elísabet Bragadóttir, poznáte ju?

Trošku, práve dokončuje román, sme v rovnakom vydavateľstve, som na jej knihu veľmi zvedavý. Ešte nenapísala veľa kníh, ale má veľký talent a toto by mohlo byť jej prelomové dielo. Je jedným z mnohých mladých hlasov Islandu. Za posledných 5-8 rokov u nás vyrástla nová generácia spisovateľov – zaujímavá je aj Frída Ísberg.

Píšu títo mladí islandskí spisovatelia inak ako vy?

Našťastie áno, každá generácia má trochu iný hlas, a musí, lebo mladí vyrástli v inom svete než ja. Ovplyvňujú ich sociálne médiá, globálne otepľovanie a všeličo. Iný je ich jazyk aj témy. Píšu romány. Mňa niečo zasiahlo až v tridsiatke, no oni to nasávali už s materským mliekom. Sú v niečom viac medzinárodní. Keď som vyrastal ja, svet bol od Islandu ďaleko, ľudia pod 40 rokov už vďaka internetu a sociálnym médiám sú viac spätí so svetom. Svet je prepojený, mladí všetci hovoria anglicky. Ich knihy sú veľmi zaujímavé.

María Elísabet Bragadóttir mi vravela, že na Islande máte najviac spisovateľov v prepočte na obyvateľov na svete. Súhlasíte?

Áno, aspoň je to jeden z mýtov. Nevidel som čísla z iných krajín, možno ani neexistujú.

Veď aj ona vtipkovala, že nie je ťažké dosiahnuť prvenstvo, keď ste taký malý národ. Ale zdá sa mi, že Islanďania naozaj veľa čítajú. Aj vo vašich knihách skoro všetky postavy čítajú, a to dokonca poéziu.

Verím, že na tom mýte je niečo pravdivé. Ale aj Island čelí tomu, že ľudia menej čítajú a predáva sa menej kníh. Aj my s tým bojujeme. Ale literatúra sa na Islande vždy brala ako niečo veľmi dôležité. Na začiatku 20. storočia sme takmer nemali skladateľov, maliarov a iných umelcov, alebo aspoň nemali toľko možností presadiť sa. Ale v celej islandskej histórii sme si cenili písanie, od 13. storočia máme ságy, ktoré sú súčasťou svetovej literatúry. Aj poézia bola veľmi dôležitá, uplatnila sa aj pri boji za nezávislosť od Dánov. Písanie sa vždy bralo ako niečo pozitívne. Keď má rodina niekoho, kto píše, je naňho veľmi hrdá. Za posledných 30-40 rokov sme vybudovali štátny fond na podporu spisovateľov, ročne podporí 70 až 80 autorov, ktorým vypláca niekoľko mesiacov alebo aj rok plat, aby písali. Vtedy sa môžete sústrediť na svoje písanie.

Čo ste robili, kým sa písanie stalo vaším plnohodnotným zamestnaním?

Písať som začal pomerne neskoro, takže som si vyskúšal mnohé povolania. Mal som asi 22-23 rokov, iní Islanďania začnú písať ako dvojroční. Pracoval som v továrni na ryby, na bitúnku, na stavbách, v čistiarni a podobne. Hľadal som sa. Ale keď som začal písať, vyberal som si jednoduché práce, aby som mal dostatok času a mohol doma písať.

Vždy ste túžili byť spisovateľom?

Bola to moja jediná možná cesta, desať rokov som bojoval, asi až v 45 rokoch som sa písaním dokázal uživiť. Písanie nie je moje povolanie, je to môj život, je pre mňa ako dýchanie, je to môj osud. Iste, keby som sa narodil pred 300 rokmi, na Islande by som nemohol byť profesionálnym spisovateľom. Bol by som možno kňazom.

V minulosti by som ním asi bol, lebo za starých čias práve kňazi mali šancu ľudí ovplyvniť. Dnes je to inak. Veľa čítam o náboženstve, ale mám veľa pochybností. A na to, aby ste boli kňazom, musíte veriť.

Pochádzate z Reykjavíku?

Áno aj nie. Narodil som sa tam, ale potom som žil na mnohých miestach, aj v Keflavíku, blízko medzinárodného letiska. Bývalo to rybárske mesto, a tiež som žil na vidieku. Povedal by som, že som odvšadiaľ. Ovplyvnilo ma to ako človeka aj spisovateľa. Mnohé moje knihy sa odohrávajú mimo Reykjavíku.

Pre spisovateľa je asi dôležité veľa cestovať a poznať rôznych ľudí, nie?

Ale spisovatelia sú veľmi rôzni. Pre mňa bolo pozitívne žiť na mnohých miestach, ale taký Kafka veľa necestoval, no predsa vytvoril celú ríšu. Niektorí ľudia musia žiť dobrodružný život ako Hemingway – ten by nemohol sedieť na dedine a písať, musel byť v pohybe.

Máte rád diskusie so svojimi čitateľmi? Niektorí spisovatelia sa ich obávajú.

Ja ich mám rád, robím ich aj kvôli svojim vydavateľom, ktorým to pomáha predávať moje knihy. Ale tie diskusie o knihách sú dôležité. Autor sa tak môže dostať do hláv svojich čitateľov.

Dostávate niekedy od čitateľov alebo od novinárov aj iritujúce otázky?

Pre mňa neexistujú iritujúce otázky, len otázky. Môžem odpovedať na čokoľvek. Niekedy neodpoviem tak, ako pýtajúci sa očakáva. Pretože niekedy samotná otázka nie je dôležitá, ale to, čo spustí.

Koľkými jazykmi hovoríte?

Len zopár, nie som dobrý na jazyky. Hovorím islandsky a anglicky, trochu dánsky a nórsky, veľmi primitívne nemecky…

Počula som interview s vami v islandčine, boli k nemu titulky, ale niektorým slovám som rozumela, podobali sa nemčine.

Lebo islandčina má rovnaké korene ako nemčina, je z rovnakej jazykovej skupiny. Preto dokážem čítať jednoduché texty v nemčine.

Viem, že zvládnete čítať v nemčine aj poéziu.

Áno, možno práve básne. Mám rád niektorých poetov, napríklad Hölderlina. Mám jedno vydanie, kde je jedna strana v nemčine a druhá v angličtine, a keď ich čítam spoločne, dokážem tomu v hĺbke porozumieť. Želám si, aby som vedel rozprávať francúzsky alebo nemecky, ale neviem.

Mám pocit, že sa vám nikdy neminú nápady pre vaše romány, je to tak?

Zatiaľ to stále funguje. Asi každý básnik sa bojí, že raz nebude vedieť, o čom písať. Prvý román mi vyšiel v roku 1996, teraz je rok 2026 a v októbri mi na Islande vyjde môj 16. román. Dúfam, že to bude pokračovať, lebo život bez písania si neviem predstaviť.

Má román Letné svetlo a potom príde noc špeciálne miesto vo vašom srdci?

Všetky moje romány majú miesto v mojom srdci, pamätám si, za akých situácií som ich písal. Ale nemám žiadny rebríček svojich kníh, sú ako moje deti. Letné svetlo mi pomohlo preraziť na Islande, takže v tomto zmysle to bola pre mňa špeciálna kniha. Už si žije svoj život bezo mňa.

Práve táto kniha bola v roku 2022 aj sfilmovaná. Potešilo vás to?

Nepíšem knihy preto, aby z nich vznikli filmy. Súhlasil som, keď ma s tým režisér Elfar Adalsteins oslovil. Urobil umelecké dielo nezávislé od knihy a som spokojný s výsledkom. Kniha a film nie sú rovnaké veci, do filmu sa nedá dostať všetko, veď by trval aspoň 20 hodín.

Témy:
Jón Kalman Stefánsson
Letné svetlo a potom príde noc
Zuzana Stankovitsová
Artforum
Žilinský literárny festival
María Elísabet Bragadóttir
kniha
Island

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.