Ako učiteľka vyhorela, dnes vypredá pekáreň za hodinu: Bála som sa podnikania, no nie je to jadrová fyzika

Najprv rozdávala koláče na susedských stretnutiach pod bytovkou a dnes 36-ročná Alžbeta Vlčková vypredá celú ponuku vo svojej pekárni ešte pred obedom.  

Cesto si Alžbeta nachystala ešte včera popoludní. Fermentovalo celú noc, a tak ho už iba skontroluje. Do rúry vloží oškvarkové pagáče, v ktorých nie sú oškvarky. Potom spočíta šišky, pripraví si moravské koláče a nachystá biele kartónové škatule, v ktorých si zákazníci nosia pečivo domov.

Ešte tu však nikto nie je. O piatej ráno je v monumentálnej budove Tržnice s červenou strechou, jednej z výrazných bratislavských stavieb z čias socializmu, ticho a tma. Pre 36-ročnú Alžbetu Vlčkovú je to od apríla bežný začiatok pracovného času. V porovnaní s tým, ako žila pred pár rokmi, je to veľká zmena.

Každé ráno sa ponáhľala do školy a učila francúzske deti slovenčinu. Takmer však vyhorela. „Priznám sa, že som bola v stave, že by som radšej išla kopať kanály. Dala som výpoveď a išla na kurz cukrárky,” hovorí o pol deviatej, keď pred jej fialovou pekárňou stojí rad ľudí a ona otvára.

Hodinu po otvorení má už všetky vegánske šišky vypredané a posledné pagáče si vezme mladý muž s čiernou šiltovkou. „Čau, prepáč, už žiadne šišky nemáme,” hovorí Alžbetin priateľ Dominik dvojici, ktorá prišla na rad. Je kreatívnym riaditeľom v dizajnovej a komunikačnej agentúre, no smeje sa, že raz týždenne chodí k svojej priateľke na „brigádu“.

Je to pre neho skvelá psychohygiena. Kým on spravuje sociálne siete a má na starosti komunikáciu, Alžbeta vytvára recepty a pečie. Obaja sú tak spokojní.

5 fotiek v galérii

Warung – vegánska pekáreň

Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Alžbeta pochádza z Kysúc, z učiteľskej rodiny. To, že by nešla na vysokú školu, nepripadalo do úvahy. „Doma sa bazírovalo na akademickom vzdelaní, preto mi ani nenapadlo študovať niečo iné s vidinou získania titulu a stáleho zamestnania,“ usmeje sa a pokrúti hlavou. Z bilingválneho francúzskeho gymnázia pokračovala v štúdiu francúzštiny a učiteľstva na vysokej škole. Dávno však vedela, že učiť nechce.

„Zistila som, že nemám dostatočne blízky vzťah k deťom, čo je pri učiteľstve pomerne zásadný problém. Keď sa nás učiteľka na konci piateho ročníka pýtala, kto plánuje ísť reálne učiť, hneď som povedala, že ja určite nie,“ hovorí a skladá pritom biele kartónové škatule, aby do nich Dominik mohol naložiť pečivo.

Keďže ani po promóciách nevedela, čomu sa chce v živote venovať, odišla na ročný dobrovoľnícky pobyt do francúzskeho mesta Saint-Étienne. Keďže učiteľstvo bolo v tom čase jediné, čo vedela, rozhodla sa dať mu šancu a začala učiť v družine. Keď sa vrátila na Slovensko, zamestnala sa v korporáte. „Odtiaľ som opäť odišla do školstva na dva roky. Učila som slovenčinu cudzincov. Absolútne som sa utvrdila v tom, že musím odísť, ak nechcem prísť o zdravý rozum a posledné zvyšky nervov,“ priznáva.

Na chvíľu sa pozrie na zákazníkov a usmeje sa. Hovorí, že práve v tejto práci a na tomto mieste sa našla. Nemá síce pekáreň v centre mesta s veľkými francúzskymi oknami, o ktorých vždy snívala, no robí konečne to, čo ju vždy bavilo.

„Ako malá som rodičom najradšej v nedeľu pripravovala veľké raňajky v štýle švédskych stolov. Varenie pre druhých je vo mne silno zakorenené,“ dodáva.