Viac než len rozbité okná: Čo nájdete v budovách Pripjati roky po katastrofe?

Z Kyjeva cez vojenskú kontrolu až k prázdnym škôlkam a školám. Reportáž z výletu do černobyľskej zóny ukazuje, ako dnes vyzerá miesto najväčšej jadrovej tragédie.

O Černobyle sa toho už popísalo veľa. Najhoršia katastrofa v dejinách jadrovej energetiky je však živá aj 40 rokov po udalostiach. Tie by sme si však mali neustále pripomínať, aby sa nestalo niečo oveľa horšie.

Práve preto som sa rozhodla, že si toto miesto chcem pozrieť aj napriek strachu z rádioaktivity, pred ktorou ma všetci varovali. Našťastie, množstvo dostupných zdrojov ma presvedčilo, že rádioaktivita, s ktorou sa ja osobne v Černobyle a meste Pripjať stretnem, bude podobná tej z röntgenu či z letu lietadlom.

Ak sa chcete viac dozvedieť o katastrofe v Černobyle, prečítajte si predošlý, faktickejší článok o udalostiach, ktoré zmenili svet.

Černobyľská katastrofa spôsobila, že Pripjať sa zmenil na mesto duchov

Prečítajte si tiež:

Na výlet do zóny sme sa vybrali cez kyjevskú spoločnosť, ktorá nás nabrala do mikrobusov na kyjevskom námestí Majdan alebo námestí Nezávislosti, ktoré je známe najmä tragickou streľbou z roku 2014.

Po asi dvojhodinovej ceste, počas ktorej sme pozerali informačné videá o udalostiach od ich vzniku, cez priebeh až po dopad a výklade sprievodkyne Tanie sme sa dostali na vstupnú vojenskú kontrolu, ktorá sa nachádza pred vstupom do zóny.

Každý z nás stál v snehovej víchrici s pasom v ruke pred autobusom a až po kontrole vojaka sme mohli nastúpiť naspäť do vozidla, ktoré nás po celom priestore vozilo.To bolo veľmi fajn, keďže nás hlboký teplotný mínus, vietor a sneženie úplne vyčerpávali. Keďže sme mali niekoľko zastávok, krehli nám prsty z fotenia a záchrana v podobe blízkeho mikrobusu bola priam nenahraditeľná.

Pri vstupe do zóny sme mali zmiešané pocity z neznámeho. Sprievodkyňa nás upozornila, aby sme sa vecí nedotýkali, aby sme nechodili blízko stien, ktoré v sebe majú najviac rádioaktivity, a aby sme sa zdržiavali len tam, kde je to povolené.

Najväčší rešpekt sme však mali pred tým, aby sme sa niekde neobšuchli či si nesadli. Tania nám totiž povedala o dvoch prípadoch, kedy boli ľudia z jej skupiny rádioaktívni. Prvá bola žena, ktorá si v lete potrebovala oddýchnuť a sadla si v Pripjati na zem. Keďže sa rádioaktívne prvky zachytávajú na oblečení, odišla, ako sa hovorí, s takmer holým zadkom a bez nohavíc, ktoré tam musela vyzliecť a z bezpečnostných dôvodov aj vyhodiť. Našťastie, priateľ jej požičal aspoň svoju mikinu na zakrytie sa.

Druhý bol muž, ktorému rádioaktivitu signalizoval dozimeter počas výstupnej kontroly. Podrobnejšou kontrolou prišli na to, že to ide z ponožky. Aj on ich tam musel vyhodiť. Keďže sa vraj do Černobyľu vrátil aj po druhý raz, doniesol si so sebou pre istotu pár ponožiek navyše. Aj pre toto je dôležité nosiť dlhé nohavice, dlhé rukávy, pevnú obuv a čiapku či klobúk.

Kolotoč v parku v opustenom meste Pripiať, ktoré sa nachádza tri kilometre od jadrovej elektrárne v Černobyle - archívna fotografia

Prečítajte si tiež:

Skúmanie škôlky, školy, plavárne či ihriska bolo skutočne zaujímavé a odporúčam to každému, kto má záujem o objavovanie podobných miest, či si chce pripomenúť, čo by sa už nikdy stať nemalo.

Zvláštne pocity z priestorov, ktoré boli kedysi plné života, no dnes tu hrozí rádioaktivita, do konca sveta musia byť neobývané a vždy je tu isté riziko pozostatkov katastrofy, ktorésa človeku zapíšu do pamäti na neurčito. Ako sa hovorí, lepšie je raz vidieť ako stokrát počuť. Za mňa to platí na sto percent.