Putin sa asi už nikdy nechce stretnúť so Zelenským a vojna sa možno skončí, až keď v Kremli vládnuť nebude

Vladimir Putin s najväčšou pravdepodobnosťou nepoužije proti Ukrajine taktickú jadrovú zbraň, nie je fanatik ako Adolf Hitler, poznamenal v rozhovore pre Pravdu historik a publicista Juraj Kríž. Pred niekoľkými dňami mu vyšla kniha s názvom Horúca vojna, studený mier. Jej podtitul znie Ako vojna na Ukrajine pretvára Slovensko a geopolitickú realitu sveta.  

Po teroristických útokoch v USA 11. septembra 2001 sa hovorilo, že Amerika už nikdy nebude taká, aká bola predtým. Dá sa toto povedať aj o Európe po 24. februári 2022, keď Rusko zaútočilo na Ukrajinu?

Určite áno. Táto vojna takpovediac prekreslí tvár Európy na najbližších sto rokov. Nepochybne na niekoľko generácií ovplyvní politické i ekonomické dianie. Samozrejme, že v prvom rade to platí o vzťahoch medzi Rusmi a Ukrajincami. Dodávam, že Európa ako keby stratila svoju ilúziu života v bezvetrí, pokoji a bezpečí 21. storočia, pričom nikto netuší, aká bude jej výsledná podoba.

Francúzom a Nemcom po roku 1945 dlho trvala cesta k zmiereniu. Vznikne po skončení vojny medzi Ukrajincami a Rusmi šanca, že sa vytratí nenávisť?

Dnes to znie ako sci-fi, ale z dlhodobého hľadiska som opatrný optimista. K zmiereniu medzi Francúzskom a Nemeckom došlo pomerne skoro. V roku 1963, keď prezident Charles de Gaulle a spolkový kancelár Konrad Adenauer v Paríži podpísali Elyzejskú zmluvu. Istotne k tomu prispel fakt, že Nemecká spolková republika sa rýchlo začlenila do západných štruktúr. Bola jedným zo šiestich zakladajúcich štátov Európskych spoločenstiev v roku 1951 a o štyri roky neskôr vstúpila do NATO. Samozrejme, že toto nie je prípad Ruska, ani o ňom nepredpokladám, že sa vydá na cestu demokracie, ale môj opatrný optimizmus vychádza z toho, keby Vladimira Putina nahradil oveľa viac pragmatický človek.

Čo by mohol urobiť?

Pokúsiť sa o normalizáciu vzťahov s Ukrajincami. Treba sa však pripraviť na to, že medziľudské väzby Rusov a Ukrajincov sa môžu obnoviť až po dlhšom čase, než to pravdepodobne uvidíme v politických vzťahoch medzi oficiálnymi predstaviteľmi Moskvy a Kyjeva. Ale od takého scenára sme ešte veľmi ďaleko.

Nech to nevyznie ako spochybnenie suverénneho práva Ukrajincov vybrať si svoje smerovanie, ale keby NATO nehovorilo o rozširovaní o ich štát, bola by existovala nádej, že Putin nezaútočí?

Chyby robievajú veľké, stredné aj malé štáty, ale nevznikajú z toho šialené ozbrojené konflikty. Nikto nevidí do Putinovej hlavy. Nazdávam sa však, že by išiel do vojny bez ohľadu na úvahy o rozšírení NATO o Ukrajinu. Dôvody invázie primárne nevychádzali zo zhoršovania vzťahov Moskvy so Západom, aj keď ako určitý faktor mohli na Putina zapôsobiť. Možno začal trpieť paranojou, že Rusku chce niekto ublížiť… Príčiny vpádu na Ukrajinu vyplývali z Putinovho expanzívneho uvažovania. Ďalšia vec bola, že si mohol robiť, čo si zaumienil – vo februári 2022 vládol už viac ako dve desaťročia v krajine, kde neexistuje reálna opozícia, systém bŕzd a protiváh. Šéfa Kremľa nemohol nikto zastaviť.

Zazneli hlasy, že keby NATO na jeseň 2021 uskutočnilo manévre na Ukrajine, mohlo by to ak nie zabrániť ruskej invázii, tak prinajmenšom ju oddialiť.

Je to dosť špekulatívna otázka. Veľa členských štátov NATO v danom období neverilo, že Putin nasadí svoju armádu proti Ukrajine. Dozvedeli sme sa neskôr, že ani Ukrajinci nedôverovali varovným spravodajským informáciám, ktoré o Rusku prichádzali z Washingtonu a z Londýna do Kyjeva. Usudzujem, že prípadné vojenské cvičenie členských krajín NATO by vtedy bolo politicky nepriechodné. Keby sme však pripustili takýto scenár, možno by sa Rusi zľakli. No nedá sa vylúčiť ani opak po nejakom čase – ich propaganda by mohla tvrdiť, že NATO sa približuje k ruským hraniciam. Opakujem však, že na pôde aliancie chýbala politická vôľa uskutočniť manévre na ukrajinskom území.

Keby sa Rusom podarilo dobyť Kyjev, zastavil by sa Putin na okupovanej Ukrajine alebo by mohla byť ohrozená aj územná celistvosť Slovenska?

Najprv pripomeniem, že Kyjev nebol ďaleko od toho, že padne do rúk ruským vojakom. Ukrajinci našťastie konali umne a rýchlo, keď Rusom zabránili vo výsadku na letisku Hostomel na predmestí hlavného Kyjeva, odkiaľ by naň podnikli bleskový útok. Keby to Putinovým vojakom vyšlo, po porážke Ukrajiny by primárne ohrozenie Slovenska, čo dodnes platí, nebolo ani tak vojenské, ako geopolitické.

V čom?

Rusko by získalo postavenie veľmi nebezpečného medveďa. Mnohé štáty v Európe by sa k nemu začali správať inak, svoju politiku by prispôsobovali novej realite. Putinove vojenské úspechy by posilnili piatu kolónu Rusov v strednej aj vo východnej Európe. Ťažko sa odhaduje, čo by potom bolo medzi NATO a Kremľom, no nebezpečný . posmelený diktátor by po bliztkriegu na Ukrajine mohol dostať nový apetít… V dejinách sa to udialo napríklad v prípade postupu Napoleona a Hitlera. Určite by sa zvýšilo riziko vojenskej konfrontácie. Zopakujem, že Putinovi nikto nevidí do hlavy, preto len môžeme špekulovať, či by ďalšie na rane bolo napríklad Poľsko.

Vráťme sa k Hostomelu. Znamenalo by naozaj ovládnutie letiska otvorenie cesty k pádu Kyjeva?

S veľkou pravdepodobnosťou áno. Panuje zhoda vo vojenských kruhoch, že Rusi by vytvorili letecký most. Mali by teda dôležité zázemie v okolí Kyjeva. Pomerne ľahko by tam presúvali vojakov aj ťažké zbrane. Ukrajinci by čelili príliš ťažkej obrane svojho hlavného mesta. Treba však poznamenať, že Putin sa prerátal v širšom zmysle.

V akom?

Stal sa obeťou vlastnej ideologickej propagandy. Keď na čele štátu stojí diktátor, často to dopadne tak ako v prípade predstavy o rýchlej kapitulácii Ukrajiny. Politik, ktorý nemá oponentúru. Líder, ktorý sa riadi v prvom rade ideológiou, pričom podceňuje dôležité fakty. Putin takmer určite očakával, že Ukrajinci sa nebudú odhodlane brániť invázii, naopak, veril, že mnohí privítajú „bratskú výpomoc a oslobodenie”. Uveril svojej propagande o tzv. denacifikácii Ukrajiny, takpovediac uviazol vo svojich ideologických šablónach. V Moskve ponímali plán útoku na Kyjev ako nejakú policajnú akciu, nasadili preto menej vojakov, ako by boli potrebovali, a tak to dopadlo. Samozrejme, že babráctvo bol výsledkom činnosti generálneho štábu i ministerstva obrany, ktoré vtedy riadil Sergej Šojgu.

Putin odôvodnil inváziu nielen tzv. denacifikáciou Ukrajiny, ale aj jej demilitarizáciou. Dosiahol opak? Ukrajinské ozbrojené sily totiž vďaka pomoci od spojencov vlastnia zbrane, ktoré chýbajú dokonca mnohým členským štátom NATO.

Súhlasím. Dodám, že ako sa hovorí, že Napoleon vytvoril nemecký národ, tak Putin vlastne prispel k sformovaniu jednotného ukrajinského národa, ktorý bol dovtedy rozdelený. Zároveň napadnutím Ukrajiny nepriamo dosiahol, že vznikla druhá najväčšia pozemná vojenská mocnosť v Európe: Ukrajina. Podobne sa to dá povedať o tom, k čomu invázia viedla v Severoatlantickej aliancii. Spomínate si, čo o nej povedal francúzsky prezident Emmanuel Macron ešte počas svojho prvého mandátu v Elyzejskom paláci?

Nie.

V novembri 2019 francúzsky líder vyvolal rozruch, keď vyhlásil, že NATO sa nachádza v stave mozgovej smrti. Po Putinovom vpáde sa Severoatlantická aliancia revitalizovala, jej členské štáty sa zomkli. Navyše ruský vodca utŕžil ďalšiu strategickú prehru, lebo hranice NATO sa rozšírili. Smerom na sever. Aliancia prijala do svojich radov Švédsko a Fínsko. Oba štáty sa zriekli dlhodobej vojenskej neutrality jednoznačne hlavne preto, že Putin napadol susedný štát.

Vojna trvá už piaty rok a Putin nijako nesignalizuje, že by ju chcel ukončiť. Existuje niečo, čo by ho dokázalo presvedčiť, aby sa zabíjanie a ničenie zastavilo?

Myslím si, že jediná realistická cesta, ako vojnu ukončiť, je presvedčiť Putina o tom, že akékoľvek ďalšie úsilie sa ukáže byť zbytočné bez ohľadu na vojenské výdaje a nasadenie obrovského počtu vojakov. Ak sa Ukrajina sa napriek tomu nezlomí a podpora spojencov na Západe sa neoslabí. Len to musí Putin konečne pochopiť. Chýba mu však objektívny pohľad, jeho generáli mu hovoria len to, čo chce počuť. A to sú tvrdenia o každodenných ruských úspechoch, čo nezodpovedá skutočnosti. Obávam sa pritom, aj keď Putinovi do duše nik nevidí, ako som už zdôraznil, že si uvedomil, že sa už nemôže stretnúť pri rokovacom stole s ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským.

Prečo?

Putin si asi vyhodnocuje situáciu tak, že už nemôže ustúpiť od svojich okupačných cieľov. Z ruskej histórie vieme, že každý vodca, ktorý neuspel vo vojenskom dobrodružstve, väčšinou skončil zle. V cárskom Rusku Mikuláš II nielenže stratil moc, ale prišiel brutálnym spôsobom o život. Spomenúť sa dá aj komunistický šéf Kremľa Nikita Chruščov, ktorého po karibskej kríze na jeseň 1962 o dva roky v Moskve politicky odstránili. Nazdávam sa, že napriek tomu, že Putin je zlý študent dejín, tak tieto fakty z histórie si veľmi dobre uvedomuje.

Pre vlečúcu sa vojnu sa objavujú špekulácie, že Rusko by mohlo nasadiť proti Ukrajine jadrovú zbraň.

Považujem to za vysoko nepravdepodobné. Putin nie je fanatik typu ako Adolfa Hitler alebo Usamu bin Ládin. Nemyslím si, že napriek hrôzam vojny na Ukrajine je líder, ktorý by chcel vidieť, ako horí svet, a on zhorí s ním.

Hovorme v teoretickej rovine o taktickej atómovej zbrani, ktorá nemá zlikvidovať celé mesto, ale slúži k obmedzeným úderom na bojisku.

O možnom použití ruskej taktickej atómovky sa prvýkrát vážnejšie špekulovalo, keď na jeseň 2022 Ukrajinci získali späť takmer celú okupovanú Charkovskú oblasť a mesto Cherson v rovnomennej oblasti. Výsledok nasadenia taktickej jadrovej zbrane by však bol takmer nulový, veď front je dlhý až okolo tisíc kilometrov Silný efekt by však bol na druhej strane psychologický a symbolický. Išlo by totiž o veľmi zlý signál pre svet, lebo by sa porušilo jadrové tabu existujúce od augusta 1945, keď Američania zhodili dve atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki. Dodám, že Putina nepochybne varovali nielen USA, ale aj Čína. Keď na jeseň 2022 vládol v Bielom dome Joe Biden, nedá sa vylúčiť, že poslal do Kremľa silné varovanie v zmysle, že použitie jadrovej zbrane by dokonca mohlo viesť k zapojeniu Američanov do vojny.

Je ťažké predstaviť si text mierovej dohody, ktorá by uspokojila Putina aj Zelenského, respektíve by ich v ich štáte nezahanbila. Obaja lídri, ktorí stratili už hrozne veľa vojakov, vidia veci úplne opačne. Putin si stále túži uchmatnúť čo najviac z Ukrajiny a, naopak, Zelenskyj je odhodlaný oslobodiť všetky okupované územia.

Je to veľmi komplikovaná situácia. Zelenskyj dáva opakovane najavo ochotu rokovať s Putinom, ale neplánuje urobiť významné ústupky. Prečo by vlastne mal? Prečo by sa mal vzdať celého Donbasu, keď ho Rusi nedokázali dobyť za štyri a pol roka intenzívnych bojov? A keby výrazne ustúpil Putinovi, čo by ho čakalo v Kyjeve? Možno Majdan, po ktorom by stratil moc. Čo sa týka Putina, je dosť možné, že nakoniec pôjde bezhlavo stále za svojim cieľom. Znamenalo by to – a celkom sa k tomu prikláňam – že prímerie alebo dohodu o trvalom mieri sa podarí podpísať až vtedy, keď Putin už nebude v Kremli. Urobil by to jeho nástupca.

Ako by to odôvodnil? Samozrejme, že v prípade keby Putina nenahradil podobný jastrab ako on alebo ešte silnejšie bojovo naladený politik.

Pragmatik v Kremli by mohol vyhlásiť v podstate, že to nie je jeho vojna a preto ju chce ukončiť. Niečo podobné sa už v v Moskve udialo. Bolo to po smrti Stalina. Ten zomrel v marci 1953 a už v júli 1953 sa podarilo ukončiť kórejskú vojnu. Opakovalo sa to v ére Michaila Gorbačova. Leonid Brežnev v decembri 1979 poslal sovietske vojská do Afganistanu a Gorbačov, ktorý sa dostal do Kremľa po krátkom vládnutí Jurija Andropova a Konstantina Černenka, v roku 1988 oznámil, že ich stiahne domov.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
vojna na Ukrajina
Juraj Kríž
Volodymyr Zelenskyj
Vladimir Putin

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme diskusiu zastavili

Prevládali v nej príspevky, ktoré boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi. Celú debatu sme
vymazali, autorom všetkých slušných príspevkov sa ospravedlňujeme.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.