Robert Fico nie je slnko. Deň príde aj bez neho (názor Daniela Rabinu)

Známy ma nedávno pobavil provokatívnou myšlienkou: Predstavme si, že by Michal Šimečka nesmel vysloviť meno Fico a Igor Matovič mená Fico a Šimečka. O čom by hovorili?  

Autor je spoluzakladateľ strany Ľudskosť a Prosperita.

Sedemnásteho septembra Robert Fico v Prešove povedal, že nechce, aby sa Slovensko stalo súčasťou konfliktu „kvôli nejakému článku 5“. Je to vážna veta a vyslala signál, ktorý treba jasne odmietnuť. To sa aj stalo.

Potom nasledoval obraz, ktorý poznáme naspamäť: reakcie, reakcie na reakcie, výklady a protivýklady. Celý týždeň sa krajina točila okolo jednej vety. A keď téma začala chladnúť, premiér vyhlásil, že je pripravený ísť do predčasných volieb už v januári. A točíme sa znova.

Sme hercami v jeho hre

Robert Fico je majster nastoľovania agendy. Vie, že ten, kto určuje, o čom sa hovorí, vyhráva skôr, než sa začne spor o tom, kto má pravdu. Stačí mu jedna provokácia a všetci ostatní, opozícia, médiá, aj my, skúsení, či začínajúci politici, začneme hrať podľa jeho scenára.

Aj pobúrenie je pozornosť. A pozornosť je mena, v ktorej sa v politike platí. Nie je to len jeho zásluha. Je to náš spoločný návyk. Aj ten, kto ho z duše neznáša, často žije v jeho vesmíre, pretože svoj politický deň začína otázkou, čo zase povedal Fico.

Známy ma nedávno pobavil provokatívnou myšlienkou: Predstavme si, že by Michal Šimečka nesmel vysloviť meno Fico a Igor Matovič mená Fico a Šimečka. O čom by hovorili? Je to otázka na nás všetkých, na politikov, novinárov aj voličov: koľko z našej verejnej debaty by zostalo, keby sme z nej vyškrtli jedno meno?

Čo medzitým nevidíme

Deň po prešovskom výroku zverejnil Najvyšší kontrolný úrad správu o hospodárení štátu. Jej záver je tvrdší než čokoľvek, čo zaznelo o článku 5: ani tri konsolidačné balíky, ktoré ľudia zaplatili z vlastného vrecka, nepriniesli vyšší rast ani nižší verejný dlh.Ten sa má do konca roka vyšplhať na 63,7 percent HDP, teda 92 miliárd eur, čo je 16 700 eur na každého obyvateľa od bábätiek až po dôchodcov.

Kým sme riešili „premiérov článok 5“, odborník na vzdelávanie Juraj Hipš v rozhovore pre SME vyslovil alarmujúcu vetu: „Ak dieťa nevie čítať vo veku 15 rokov, s vysokou pravdepodobnosťou sa to už nenaučí. Vyrastá nám tretina negramotnej populácie.“ Nepreháňa.

Podľa najnovšieho testovania PISA nedosahuje ani základnú úroveň čitateľskej gramotnosti 34,4 percent našich pätnásťročných, viac než je priemer krajín OECD. Tieto deti nežijú všade rovnako. Chudoba alebo sociálne vylúčenie sa podľa Štatistického úradu týka každého šiesteho obyvateľa Slovenska, vyše 895-tisíc ľudí.

V Prešovskom kraji je to takmer každý tretí, v Bratislavskom necelé tri percentá. A polovica ľudí, ktorí žijú v domácnosti osamelého rodiča s deťmi, čelí chudobe. To nie sú čísla o ekonomike. Sú to čísla o tom, či dieťa z Bardejova a dieťa z Bratislavy žijú v tej istej krajine.