Jana Kovalčiková pod tyraniou vlastnej matky. Aké následky má výchova narcistického rodiča?
obchodnyregister
2026.10.01.
Hoci sa nový film Marka Škopa nazýva Láska, hovorí zároveň aj o tom, čo sa môže stať, ak v našich životoch absentuje – a to už od raného detstva. Ťaživá dráma, ktorá mala premiéru na festivale Cinematik v Piešťanoch, paralelne sleduje dva celkom odlišné vzťahy. Jeden charakterizuje manipulácia a psychický teror, druhý zasa úprimná oddanosť.
Bezpodmienečná láska
Hoci je už Anna (Jana Kovalčiková) dospelá a pokojne by sa mohla osamostatniť, ešte stále býva so svojou matkou (Ingrid Timková). Pracuje ako lekárka na neurologickom oddelení a so svojím životom akoby si nevedela dať rady.
K pacientom sa síce správa láskavo a starostlivo, vo svojich vlastných vzťahoch je však celkom iná – neváha napríklad posotiť dolu schodmi snúbenicu (Dana Droppová) svojho bývalého priateľa (Richard Autner), taktiež lekára. Vymýšľa si, klame, manipuluje… A nie je celkom jasné, aký výsledok od toho vlastne očakáva.
Doma ju každý večer čaká mama, ktorá je učebnicovým príklad narcistického rodiča. Chvíľu sa hrá na obeť, potom sa svojej dcére vysmieva, podrýva jej sebavedomie, a napokon využíva jej slabé chvíľky, aby jej ukázala, že ju ešte stále potrebuje.
Ich vzájomný vzťah je pre Annu zničujúci, no ona je k nemu pevne pripútaná, nič iné nepozná. Teda až do chvíle, keď sa stretne so svojím novým pacientom (Tomáš Karasz) trpiacim ochorením ALS a jeho manželkou Marianou (Rebeka Poláková).
Anna zrazu vidí vzťah, ktorý má pevne postavené základy na bezpodmienečnej láske, a nevie sa od tejto pre ňu neskutočnej vidiny odvrátiť. S Marianou, ktorá je vďačná za každú pomoc, postupne naviaže čosi podobné priateľstvu.
Potrebuješ, aby sa o teba niekto staral
Toxický vzťah medzi matkou a dcérou je v snímke vyobrazený až bolestivo autenticky.
Annina matka ňou prostredníctvom neustálych zmien nálad a správania dokáže veľmi účinne manipulovať, chvíľu sa ľutuje, potom svoju dcéru spochybňuje, uráža a napokon sa tvári ako jej najbližšia duša na svete, ktorá pre ňu má ako jediná pochopenie. ,,Potrebuješ, aby sa o teba niekto staral,” vraví jej.
Anna nič iné nepozná, takýto spôsob výchovy si na nej nevyhnutne vybral svoju daň, a tak nie je schopná oslobodiť sa.
Neskôr sa dokonca ukáže, že ide o akési multigeneračné prekliatie – Annina matka operuje s tým, že jej vlastná matka bola ešte horšia (tiež často používaný argument narcistických rodičov).
Momenty vo filme, ktoré mapujú tento vzťah, sú až mrazivo nepríjemné, pôsobia takmer klaustrofobicky. Niet z nich úniku.
O nič príjemnejšie nie je ani sledovanie Mariany a jej manžela, ktorý je už v takom pokročilom štádiu ALS, že sa nedokáže ani pohnúť. Je to nepredstaviteľná situácia, ktorú by nechcel zažiť nikto.
A predsa láska, ktorú k sebe manželia cítia, tomu dodáva akýsi pokoj a teplo. Aj samotná Mariana vyžaruje skôr zmierenie než zúfalstvo – stále je to pre ňu bolestivé, no najintenzívnejšie chvíle žiaľu a rúcania sa má už za sebou.
Teraz sa sústredí na to, aby svojmu partnerovi čo najviac uľahčila jeho odchod, a zároveň sa pevne drží toho krásneho, čo s ním za tie roky prežila.
Situáciu jej však neuľahčujú jeho rodičia, ktorí stále dúfajú, že sa beznádejný stav môže zvrátiť, čím len predlžujú utrpenie svojho syna aj všetkých zúčastnených.
Foto:Filmtopia
Jana Kovalčiková a Rebeka Poláková na zábere z filmu Láska.
Žiadny krik ani slzy
Napriek tomu, že sa vo filme odohrávajú mimoriadne náročné momenty, je až nezvyčajne tichý. Nekričí sa, neprelievajú sa slzy, namiesto preexponovanej drámy tu dostáva priestor akási meditatívnosť.
Režisér necháva postavy, predovšetkým však Annu, aby nad vecami nielen premýšľala, ale ich aj preciťovala. A spolu s ňou aj diváci, ktorí sú s ňou počas nejednej mĺkvej chvíle.
Snímka Láska pojednáva o dôležitých témach – nielen, čo sa týka vzťahov, ktoré nás formujú odmalička, ale aj závažného a doposiaľ nevyliečiteľného ochorenia ALS.
A hoci sa dá ľahko vydedukovať, čo sa tvorcovia snažia povedať, niektoré myšlienky sa im nepodarilo úplne prepojiť. Najmä Annino správanie neraz vyvoláva otázky, a to aj napriek výchove svojej matky.
Neuškodilo by lepšie to vysvetliť, dopovedať isté veci. Okrem toho je film miestami zvláštnym spôsobom odťažitý – niektoré momenty vzbudia silné emócie, no celkový dojem je trochu rozpačitý. Ťažko to vysvetliť, nejde o bežnú snímku.
V každom prípade treba oceniť, že nie je prehnane tragická ani, naopak, naivne pozitívna. Jej koniec sleduje prvý krok z miesta, z ktorého sa človek často bojí pohnúť.
Hoci ho to zadúša, je to niečo známe, a teda – aspoň v jeho predstavách – bezpečnejšie, než čokoľvek, čo ho čaká ,,tam vonku”. Záruky neexistujú, no o tom je život. Treba ísť cez vlastné strachy, pretože jedine tak sa dokážeme posunúť vpred.
© Autorské práva vyhradené
mReportér
Zdielajte článok
Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu
Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.
Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.