Omyl či pýcha socializmu? Nenávidený režim postavil unikátne stavby, ktoré nedokážeme napodobniť

Socializmus zmenil slovenské mestá aj dediny masovou výstavbou a rovnakými panelákmi. Popri nich však vznikali verejné budovy, ktoré mali odvážnu architektúru a umelecké diela na mieru. Niektoré z nich sú dodnes unikátmi, ktoré už podľa odborníkov nedokážeme napodobniť. Prečo naše školy a nemocnice prišli o originalitu a nahradila ju fádnosť?  

Éra Československa ničila celé štvrte s cieľom budovania.Väčšina pamätníkov dnes právom hodnotí život za socializmu ako náročný a limitujúci. Zároveň však obdobie po dvoch svetových vojnách prenieslo Slovensko z vidieckeho života k tomu mestskému.

Od 50. rokov a veľmi výrazne v 60. až 80. rokoch krajinu cielene budoval socialistický režim. Štát podporoval rozvoj vybraných miest. Výskum Slovenskej akadémie vied (SAV) to opisuje ako riadený proces, pri ktorom sa niektoré zóny rozvíjali rýchlo, zatiaľ čo iné stagnovali alebo boli určené na útlm – podobne na tom bola napríklad pôvodná obec Petržalka, ktorá pod tlakom výstavby v Bratislave zanikla a premenila sa na najväčšie sídlisko v Strednej Európe.

Socializmus budoval vo veľkom

Hlavnou hybnou silou režimu bolo postavenie ekonomiky na nohy. Rozvojom priemyslu sa potreboval dostať k vytváraniu nových pracovných miest. V 50. a 60. rokoch sa začali budovať továrne a fabriky. Ľudia sa húfne sťahovali z dedín do miest za prácou a od poľnohospodárskeho života.

Potrebovali však niekde bývať, dať deti do škôl a škôlok. Výraznú industrializáciu tak v 70. a 80. rokoch vystriedala bytová kríza. Tá funkcionárov doviedla k masívnej a najmä rýchlej výstavbe bývania a služieb. Sídliská sa stali najviac videným dedičstvom socializmu. Viac ako 60 percent existujúceho bytového fondu Slovenska tvoria panelové byty postavené medzi 60. a koncom 80. rokov, alebo tehlové bytové domy z obdobia od konca 40. do 60. rokov.

Nemenili sa iba mestá. Komunisti stavali aj na vidieku a do dedín sa cielene zavádzal mestský život. Pribudli kultúrne domy, kiná, mestské úrady, uniformné budovy škôlok či škôl, ale aj paneláky – napríklad byty s kúpeľňami, splachovacími záchodmi či ústredným kúrením.

V priebehu niekoľkých desaťročí vyrástli aj hotely, športoviská, nemocnice a ďalšie verejné stavby, ktoré dnes tvoria veľkú časť obrazu našich miest. Vo veľa prípadoch sú stále funkčné. Paradoxom doby sa stali dva strany jednej mince. V období, kedy sa stavali takmer identické betónové sídliská, monotónne nemocnice či školy, vznikli niektoré z najvýraznejších slovenských verejných stavieb 20. storočia. Boli totiž pýchou režimu, jeho prezentáciou verejnosti.

Budovy ako pýcha režimu

Príkladom je aj Dom kultúrnej rekreácie ROH v Bratislave. Architekti stavbu zasadili do svahu nad Dunajom a namiesto ťažkopádnej hmoty vytvorili ľahký, otvorený komplex. Zasklené fasády, balkóny a terasy prepájajú budovu s okolím.

Navrhli ho Ľubomír Titl, Iľja Skoček a Ferdinand Konček v rokoch 1963 až 1966 a podľa SAV ide o jednu z najlepších architektúr svojho obdobia. Stavba síce vznikla pre odborársku rekreáciu, no jej architektonickú hodnotu treba podľa urbanistky Miloty Sidorovej oddeliť od toho, že si ju objednal socialistický štát.

Dnes podľa Sidorovej chýba ambícia vytvoriť niečo výnimočné pri verejných stavbách. „Krajina už nedokáže vytvárať také architektonicky odvážne a kvalitné verejné stavby, ako vznikali v 60., 70. a 80. rokoch. Ak sa pozrieme na súčasné investície štátu alebo samospráv, sú to najmä pragmatické, technické stavby, ktoré málokedy prinášajú architektonickú hodnotu. Bez eurofondov by nevznikli žiadne verejné budovy. A tie, ktoré staviame – nemocnice, či školy – v drvivej väčšine neašpirujú na architektonickú výnimočnosť,” zdôraznila.

Aj bežná nemocnica mala byť premyslená až po interiér. Príkladom je Národný ústav reumatických chorôb v Piešťanoch. Budovu navrhol architekt Viktor Šišolák, otvorili ju v roku 1989. Architektúra však neskončila fasádou, interiér dopĺňali konkrétne diela: socha Jozefa Jankoviča, reliéf Juraja Martha, dokonca orientačný systém a písmo na mieru od Ivice Krošlákovej.

Sidorová upozornila na to, že v súčasnosti staviame technicky funkčnú budovu, ale už menej často z nej robíme architektonické dielo. Bežnou súčasťou sídlisk sa stali aj kultúrne domy – opäť dotiahnuté až po umenie či nábytok vo vnútri. V tomto kontexte vyniká Dom kultúry v Považskej Bystrici, ktorý vznikol pre kultúrne vyžitie zamestnancov Považských strojární.

Postavený v 1969 je dielom architekta Evžena Šteflíčeka, interiéry robil Jindřich Halabala. Je to známy československý nábytkový dizajnér, ktorého preslávili najmä ikonické kreslá a stoličky z ohýbaného dreva či oceľových rúrok. Dom kultúry má elegantnú kubickú formu, veľké presklené plochy, kameň a zdrsnenú omietku. V budove je plastický sadrový podhľad, kovové zábradlia, keramické paravány a opona, nielen výtvarné diela. Mesto ho dnes postupne rekonštruuje.

Jedným z vizuálne najviac odlišných počinov socializmu je Kino Mier, opäť v Považskej Bystrici. Priestor s hľadiskom a premietacou sálou má kruhový pôdorys, ktorý je ale vložený do obdĺžnikovej hlavnej budovy.

Pri pohľade zhora je stavba veľmi fotogenická a rozbíja uhladenosť panelákov. Interiér si navyše zachoval pôvodné drevené a textilné akustické prvky, hliníkový strop a monumentálnu oponu. Za návrhom stojí Zdeněk Michal, postavené bolo v 70. rokoch. Kruhová sála vložená do obdĺžnikového objektu vytvára výraznú hru geometrických tvarov. Časť interiéru sa zachovala dodnes.

Chemický ústav SAV na bratislavskej Patrónke ukazuje, že aj vedecká budova mala byť architektonickým dielom. Navrhol ho architekt Karol Paluš tak, aby jeho zvlnená hmota reagovala na okolitú krajinu. Je asymetrická a skladá sa z kancelárskeho krídla a výraznejšej časti so spoločenskými priestormi. Pôvodne mala byť ešte väčšia – jedno krídlo sa však nakoniec nepostavilo. Vo vstupnom vestibule je keramická mozaika od výtvarníka Juliána Fila, ktorá vznikla konkrétne pre túto stavbu. Podľa SAV, keď budovu v roku 2008 obnovili, sa na úprave vstupného vestibulu podieľal vnuk architekta, David Paluš.

V tom čase bolo bežné, že sa stavby pre verejnosť navrhovali ako celok a súčasťou museli byť umelecké diela. Podľa historika architektúry Petra Szalaya dokonca v roku 1965 pravidlo Hlava V. Určovalo, že z rozpočtu na stavbu išli peniaze aj na umenie – podľa významu projektu od 0,5 do 5 percent nákladov.

Výstavba na úkor ničenia?

Urbanistka však zdôraznila, že treba rozlišovať medzi režimom a architektúrou, ktorú vytvoril. Hoci okolo búrania stavieb dnes bežne vznikajú verejné kauzy, kvôli výstavbe komunisti obetovali množstvo hodnotných budov. Námietky voči búraniu, ktoré dnes vedeniam miest vyčítame, minulá éra zmietla zo stola.

Aj keď viacero historických stavieb či vidieckych domov padlo pre domy odborov či nemocnice z pozície štátnej moci, priniesli obraz svojej doby. „Je ľahké povedať, že niečo ,nepasuje vkusu´ alebo že pochádza z obdobia, ktoré spoločnosť vníma problematicky. Ale ak sa na ne pozrieme odborne, sú to symboly architektonickej odvahy krajiny, ktorá dnes už podobné diela netvorí,” podotkla Sidorová s tým, že to však neznamená, že nebudeme kritizovať okolnosti, za akých vznikli.

„Musíme kritizovať chyby urbanizmu, musíme hovoriť o necitlivosti moci, o asanáciách historických štvrtí, o monofunkčnosti sídlisk. To sú situácie, keď sa kvôli novej ceste zdemolovali celé štvrte, keď sa vysťahovali obyvatelia, keď zmizli mestské vrstvy, ktoré by dnes mali obrovskú hodnotu. Ale neobetujme na to architektúru, ktorá je nielen hodnotná, ale aj nenahraditeľná,” pripomenula urbanistka.

Sidorová uviedla, že nám chýba pozitívny zvyk z minulosti, ktorý v zahraničí funguje bežne – verejné stavby tam vznikajú výhradne na základe architektonických súťaží. „Slovensko už desaťročia nepostavilo jedinú verejnú kultúrnu budovu, ktorá by sa čo len priblížila odvahe či invenčnosti diel zo spomínaného obdobia,” uzavrela.

Nie všetky mechanizmy minulej éry by sa tak mali odstrániť. Dnes fungujú verejné budovy čo najviac prakticky. Ako uviedla urbanistka, rozpočet ich neraz ženie do minimalistického dizajnu a vo verejnom obstarávaní sa sleduje pomer ceny a kvality. Zmenilo to, čo sa od verejnej stavby očakáva a čo všetko sa pri jej vzniku považuje za prioritu – minimálne sa vytratili umelecké predmety.

Architektka Henrieta Moravčíková zo SAV však upozornila, že opakovanie už hotových riešení sa za socializmu pretláčalo a nie vždy uniformný projekt zapadol do potrieb lokality. Nebolo to iba o tom, že by mali architekti pri verejných budovách voľnú ruku.

Problémy sa ukazujú aj dnes. Mnohé školy a verejné budovy z obdobia masívnej prefabrikácie potrebujú okrem obnovy fasády aj nové kúrenia a technológie pretože majú vysokú tepelnú stratu, či úpravy dispozície.

Niektoré veľké stavby boli na svoju dobu až príliš veľkorysé. Dnes sú preto náročné na údržbu a nie vždy sa dajú jednoducho prispôsobiť tomu, ako ich potrebujeme využívať. Problémom bola niekedy aj samotná realizácia. To, čo architekt navrhol, sa pre nedostatok kvalitných materiálov či technických možností nemuselo podariť postaviť presne podľa pôvodných predstáv.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Československo
socializmus
Petržalka

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.