
Pokrytectvo Ficovej vlády prechádza až do akejsi politickej schizofrénie. Čoraz častejšie na to poukazujú podpisy a rozhodnutia premiéra a jeho ministrov.
Autor je bývalý politik a bývalý veľvyslanec v Maďarsku a v Českej republike.
Robert Fico rád opisuje svoju zahraničnú politiku ako suverénnu a orientovanú na všetky štyri svetové strany. Doma ju však čoraz viac predáva ako niečo oveľa konkrétnejšie: ako odpor proti „vojnovým štváčom“ v EÚ, proti ďalšej podpore Ukrajiny brániacej svoju suverenitu a štátnu nezávislosť pred ruskou agresiou, a proti údajnému poslušnému nasledovaniu Bruselu a NATO.
Problém je, že jeho vláda a prezident Peter Pellegrini sa navonok správajú podstatne inak, než znie táto rétorika. Najvýraznejšie to ukázala návšteva nemeckého ministra zahraničných vecí Johanna Wadephula. Juraj Blanár s ním nepodpísal iba akúsi neurčitú diplomatickú deklaráciu.
V spoločnom vyhlásení sa Slovensko prihlásilo ku „komplexnému zvyšovaniu tlaku na Ruskú federáciu“, aj prostredníctvom sankcií, k všestrannej podpore Ukrajiny pri obrane proti ruskej agresii, k rešpektovaniu jej územnej celistvosti v medzinárodne uznaných hraniciach a k neakceptovaniu násilného prekresľovania hraníc.
Dokument hovorí aj o posilňovaní euroatlantickej bezpečnosti, úzkej spolupráci s NATO a plnení päťpercentného obranného cieľa. To už nie sú nuansy v akcentoch. Je to priepastný rozdiel medzi domácim politickým jazykom určeným voličom a dokumentom, pod ktorý sa podpísal Ficov minister.
Len niekoľko dní predtým premiér obvinil nemeckého kancelára, že chce vyprovokovať konflikt s Ruskom, aby prekryl volebnú porážku od AfD. Tvrdil, že „svet je zvrátený“, pretože kto je za mier, je zlý, a kto je za vojnu, je mierotvorca. Slovo mier vraj za týždeň vyslovil možno stokrát.
No práve slovenská diplomacia sa v New Yorku pridala k vyhláseniu 51 štátov a Európskej únie, ktoré vyzvalo Rusko na úplné, okamžité a bezpodmienečné prímerie a na začatie skutočných mierových rokovaní. Pod dokumentom boli podpísané všetky členské štáty EÚ.
Takže otázka už neznie, kto je za mier a kto za vojnu. Otázka znie, prečo premiér doma vytvára dojem, že takmer všetci naši partneri podporujú pokračovanie vojny, keď jeho vlastná vláda podpisuje s týmito istými partnermi výzvu adresovanú Kremľu, aby zastavil bojové operácie a rokoval.
Podobne sa od Ficovej rétoriky odlíšil prezident Peter Pellegrini. Na Krymskej platforme povedal, že Slovensko nikdy neuzná ruskú anexiu Krymu a že musí byť rešpektovaná zvrchovanosť a územná celistvosť Ukrajiny v medzinárodne uznaných hraniciach.
Vo Valnom zhromaždení OSN odmietol logiku, podľa ktorej možno politické problémy riešiť silou, zmenou hraníc a porušovaním suverenity. A výslovne hovoril o „ruskej vojne proti Ukrajine“.