Američanom pomáhame, aj keď nemusíme. Ako by to bolo v prípade spojencov NATO, pýta sa expertka Kobzová

Amerika je vyčerpaná vojnou v Iráne, Ukrajina čelí balistickým útokom a Rusko skúša nervy NATO. Expertka Jana Kobzová hovorí, prečo je to pre Rusov okno príležitostí.  

Posledné týždne sa v Európe hovorí o hrozbe útoku Ruska na členské krajiny NATO. Deje sa to v čase, kedy sú Američania vojensky vyčerpaní vojnou v Iráne, ktorá trvá už viac ako polroka a jej víťazný koniec sa pre najväčšiu svetovú veľmoc nečrtá.

Rusi majú podľa dostupných informácií na svedomí incident s dronom na lipskom letisku, minulotýždňové preniknutie vrtuľníka Mi-8 do vzdušného priestoru Poľska a mnohé ďalšie sabotáže. To všetko sa deje popri stále prebiehajúcej vojne na Ukrajine a iba pár mesiacov od kľúčových volieb v európskych krajinách.

O tom, či je vyčíňanie Rusov priamou alebo hybridnou vojnou proti Európe, sme sa rozprávali s Janou KOBZOVOU, ktorá pôsobí ako analytička Európskej rady pre zahraničné vzťahy. V minulosti pôsobila aj ako zahraničnopolitická poradkyňa prezidentky Zuzany Čaputovej.

V rozhovore sa dočítate:

— Či sme v Ruskom vo vojne;

— akým spôsobom sa Rusi snažia rozvrátiť Európu;

— prečo je ruská pozemná invázia členského štátu NATO skôr nepravdepodobná;

— ako vláda Roberta Fica pomohla Američanom, aj keď nemusela.

Šéfovia tajných služieb a politické špičky európskych krajín otvorene hovoria o tom, že Rusko by mohlo zaútočiť na krajiny Severoatlantickej aliancie. Šéf českej tajnej služby BIS Michal Koudelka hovorí o obmedzenej invázii, provokácii pod falošnou vlajkou či rozsiahlej kampani zameranej na ovplyvňovanie verejnosti. Sme späť v roku 2014, s tým rozdielom, že ide o členské krajiny NATO?

Nie sme, pretože v 2014 nebola v Európe otvorená vojna, ktorú Rusko začalo pred viac ako štyrmi rokmi. Dnešná situácia je ťažšie predvídateľná. Máme tu rastúce napätie a zásahy zo strany Ruska voči Európe, ktoré sme predtým nevideli. Už pred rokom 2014 sa snažili Európu rozvrátiť dezinformačnými kampaňami, strategickou korupciou a energetickým vydieraním, ktoré zažilo aj Slovensko v roku 2009. To, čo vidíme dnes, je nový stupeň, pretože popri týchto spôsoboch vidíme zintenzívnenie ruských sabotáží, zasahovanie objektov a prenikanie dronov do vzdušného priestoru NATO. Eskalácia ruského tlaku je dnes väčšia, než bola v roku 2014.

Sme vo vojne s Ruskom?

Rusko je v hybridnej vojne s nami. Môžeme to buď popierať a tváriť sa, že to nevidíme, alebo to brať ako fakt a snažiť sa to zmeniť.

Nie je však hybridná vojna skôr pojmom, ktorý zľahčuje priamu kinetickú hrozbu?

Názov hybridný nie je úplne šťastný, pretože navodzuje pocit, že nebezpečenstvo nie je také veľké v porovnaní s kinetickou vojnou. A zároveň tento pojem nepriamo implikuje, že tá kinetická vojna sa priamo týka iba Ukrajiny. Rusi to však takto definujú, pre nich je vojna kontinuum. Z ich pohľadu je najlepšia vojna tá, ktorú vyhráte bez toho, aby ste vystrelili čo len jediný výstrel. Je dôležité nájsť termín, ktorý popisuje to, čo Rusi robia, ako spôsob vedenia vojny, ktorého cieľom je oslabenie Západu a jeho jednotu v podpore Ukrajiny.

Zvyšovaním napätia a rôznymi incidentami sa snaží do spoločnosti zasiať jednoduchú otázku: stojí nám za to podpora Ukrajiny, ak hrozí, že vybuchnú naše letiská? Presne to Rusko dúfa, že dosiahne.

Cieľom Ruska je teda pohybovať sa v šedej zóne a testovať, či sa v reakcii na to spustí článok 5 Severoatlantickej zmluvy. Budú provokovať dovtedy, dokedy to na to ten článok spustí.

Myslíte si, že operácia pod falošnou vlajkou cielenou na krajinu NATO, aká nastala v roku 2014 na Kryme a Donbase, by vyvolala spustenie článku 5?

Pokiaľ ide o členov NATO, aj preto, že už nie je rok 2014, by nás takýto scenár neprekvapil. Neprekvapil by Estóncov, Fínov a ani vojenské a plánovacie štruktúry NATO. Na tento scenár sme pripravení, rozmýšľame o ňom a vieme, čo máme robiť.

Je veľmi dôležité, že európske vlády začínajú pomenovávať, kto za útokom a sabotážami reálne stojí. Napríklad v prípade dronového incidentu na letisku v nemeckom Lipsku. Je dôležité, aby si ľudia uvedomili, že to nie sú náhodné udalosti, ale naplánovaná a cielená kampaň zo strany Ruska.

Tým, že ide o šedú zónu, často sa to deje cez najatých ľudí, ktorí s Ruskom nemusia mať nič spoločné a sú platení v kryptomenách. Nezriedka ide aj o ukrajinských občanov, nemusí ísť priamo o Rusov. Snahou je oslabiť Západ bez toho, aby sa vlastne ukázalo, že za tým stojí Rusko. Nemyslím si, že z pohľadu Vladimira Putina by bolo racionálne ísť do priamej vojenskej konfrontácie s NATO. To by Rusko neustálo.

Práve lídri pobaltských krajín sa snažia odolávať psychologickej vojne Ruska tým, že sa snažia upokojovať ľudí. Podľahli sme my tejto psychologickej vojne Rusov, keď sa tu špekuluje o tom, či by Slováci pomohli krajinám v prípade aktivácie článku 5 NATO?

Veľmi treba rozlišovať od krajiny ku krajine. Článok 5 zaväzuje každú krajinu reagovať podľa svojich možností a schopností. Je to pomerne flexibilné. Zároveň však existujú vojenské plány. Plánovači nebudú plán kresliť potom, ako Rusi niečo spravia a generáli nepôjdu prosiť jednotlivých premiérov, aby im pridelili brigádu a letku. Existujúce plány presne vedia a počítajú s tým, kto a kam príde, kedy a ako budeme odpovedať. Na nasadenie vojakov však vždy treba politickú vôľu každej krajiny z U väčšiny členských krajín NATO je. Znepokojivé je, že Slovensko ako krajina, ktorá je v veľmi závislá od pomoci ostatných spojencov, dnes otvorene hovorí, že u nás by taká politická vôľa nebola. Vyčleňujeme sa z koalície štátov ochotných pomôcť niekomu inému.

Podstatná je aj pozícia štátu s najväčšou konvenčnou silou v rámci NATO — Spojených štátov. Šéf CIA John Ratcliffe navštívil Moskvu pred mesiacom práve pre hrozbu útoku na pobaltské štáty. Toto všetko sa deje v čase, keď je Amerika vlastne vojensky aj geopoliticky oslabená kampaňou proti Iránu, z ktorej sa nevie vymaniť.

Tie ruské operácie nezačali včera. Nie sú iba odpoveďou na americko-izraelsky útok na Irán. Prirodzene však využívajú okno príležitostí, ktoré v Európe vidia. Americká protivzdušná obrana je vyčerpaná a zaneprázdnená na Blízkom východe. preto Ukrajina nedostáva a nemá k dispozícii také kapacity protivzdušnej obrany, ako momentálne proti ruským balistickým útokom potrebuje.

Už dva roky fungujeme s americkou administratívou Donalda Trumpa, ktorý nebol vždy úplne jednoznačný a často bol ambivalentný k tomu, ako by Európe pomohol v prípade problému. Budúci rok nás v EÚ čakajú voľby krajinách, ktoré sú pre regionálnu bezpečnosť veľmi dôležité — prezidentské voľby vo Francúzsku, parlamentné voľby v Taliansku a Španielsku či regionálne voľby v Nemecku, ktoré môžu alebo nemusia oslabiť odhodlanie federálnej vlády na výdavky do obrany.

Je to aj ruská odpoveď na to, ako veľmi sa im po piatich rokoch otvorenej vojny na Ukrajine nedarí. Oni stále dobývajú ten istý Donbas, ktorý sa snažia dobyť od roku 2014. Potrebujú docieliť, aby Európa prestala Ukrajinu podporovať. Naša podpora pomáha Ukrajine vzdorovať Rusom. Náš tlak má reálny vplyv na to, čo Rusko reálne dokáže, ekonomicky a vojensky.

Najväčšou otázkou však je, či by USA boli vlastne ochotné brániť európske krajiny v prípade nejakého obmedzeného útoku, ktorý by mohol byť pod prahom priamej atribúcie Rusom.

Prezident Trump dal počas súčasného funkčného obdobia mnohé nejednoznačné vyjadrenia. Ani Európania si nemôžu byť v tomto prípade stopercentne istí. Ale zároveň robíme kroky v európskej obrane tak, aby to, či Amerika príde alebo nie, nebolo jediným faktorom toho, či to zvládneme. Tá neistota je však v niečom dobrá — ani Rusko si nemôže byť isté, či naozaj príde Amerika a všetci európski spojenci na pomoc alebo nie. A to je v niečom možno dobré, pretože je jasné, že vojenskú konfrontáciu celého NATO s Ruskom by Moskva neustála.

Dnes sme si menej istí Americkou pomocou, ako sme boli pred pár rokmi, ale robíme všetko pre to, aby sme to zvládli. Ak tam tá americká pomoc bude, ešte lepšie, ale dnes nikto nečaká, že Američania budú prví, ktorí prídu na pomoc. A to je niečo, čo odrádza Kremeľ od toho, aby sa vojenskou inváziou snažil odhryznúť kúsok územia.

Putin to však konkrétne už pomenováva podobne ako v roku 2014 v prípade Donbasu, že cíti ohrozenie ruskojazyčného obyvateľstva v Pobaltí a Moskva to bude riešiť „humanitárnymi spôsobmi“.

Putin je líder, ktorý týždeň pred inváziou povedal do očí európskemu lídrovi, že invázia nenastane. Nemôžeme to brať na ľahkú váhu, samozrejme, no zároveň musíme byť v strehu a vyhodnocovať všetko na základe faktov. Jedným z cieľov z operácií v šedej zóne je rozleptať nás aj zo strachu. Zatiaľ nemáme informácie o tom, že by nastávalo masívne zhromažďovanie vojsk a techniky z ruskej strany niekde inde ako na Ukrajine. Na to, aby ste uskutočnili pozemnú inváziu NATO, nestačí 500 ľudí. Na hraniciach s Ukrajinou sme videli zhromaždenú techniku a vojská niekoľko mesiacov pred inváziou na Ukrajinu, Ak by sa Rusko pripravovalo na pozemnú inváziu člena NATO, naše spravodajské služby, satelity a radary by to dokázali rozoznať.

Skôr to vyzerá na nejaký typ psychologickej operácie, aby vlády necítili, že majú verejný mandát konať tak, aby Rusku zabránili tieto veci páchať. Aby sme boli nerozhodní, nekonali, a peniaze dávali do niečoho iného, než je naša vlastná obrana.

Tento cieľ sa Rusom na Slovensku minimálne z rétorického hľadiska darí napĺňať. Premiér Robert Fico vopred ospravedlňuje útoky Ruska, jeho spolustraník a podpredseda parlamentu Tibor Gašpar zase hovorí o fabrike na drony ako o legitímnom cieli.

Naša vláda, či už vedome alebo nevedome, koná tak, že Rusko by so svojimi operáciami v šedej zóne mohlo byť celkom spokojné. Našťastie to tak nie je v mnohých iných krajinách NATO.

Premiér povedal, že si nepraje, aby „bolo Slovensko súčasťou vojenského konfliktu kvôli nejakému článku 5 NATO“. Do akej miery sú slová Roberta Fica mierené iba na domáce publikum a do akej miery sú podľa vás myslené vážne?

Nie som politický konzultant. Neviem, na základe čoho to Robert Fico hovorí. Či to hovorí na základe toho, že tomu úprimne verí, alebo im to vyšlo v prieskumoch. Aj kampaň Petra Pellegriniho pred prezidentskými voľbami hrala práve na túto nôtu strachu z vojny. Nemôžeme ľudí viniť, že sa boja vojny, ktorá je hrozná.

Slová, ktoré hovoria politici vo vysokých štátnych funkciách, majú svoju váhu. Z akéhokoľvek motívu to hovoria, ich zodpovednosť za to, čo hovoria, je oveľa väčšia, ako u bežných ľudí. Ak premiér hovorí veci, ktoré oslabujú bezpečnosť Slovenska alebo naše spojenectvá, je to škodlivé pre našu bezpečnosť. Z akých dôvodov to robí, je sekundárne.

Už je to štvrťstoročie, odkedy bol naposledy aktivovaný článok 5 po útoku al-Káidy na Spojené štáty počas útoku z 11. septembra. Skúste ľuďom vysvetliť, ako jeho aktivácia funguje v praxi a ako by sa dotkla Slovenska.

To, či Slovensko vyšle vojakov, je vždy na rozhodnutí vlády a následne parlamentu. Kam pôjdu a akých operácií sa budú účastniť, sa už koordinuje s partnermi. Rozhodnutie vlády a parlamentu je však kľúčové. Článok 5 funguje tak, že každá krajina si povie, ako ide zareagovať a pomôcť. Ak chceme zareagovať vojensky, máme na to vojenské plány. Ale ak si vláda povie, že to neurobí a vojská nevyšle, tak sa to nestane. Je mylná predstava, že NATO nás donúti konať. Je to organizácia, kde sú krajiny dobrovoľne a každá z nich má národné veto na to, či vojakov vyšle alebo nie.

Ak by Robert Fico bol vo vláde v prípade útoku na členskú krajinu, je otvorenou otázkou, ako by sa vláda a parlament zachovali. Nebolo by to prvý ani posledný raz, kedy by Fico niečo hovoril a niečo iné konal. On je za posledné roky rétoricky proti NATO aj pomoci Ukrajine. Pokiaľ však ide o reálne rozhodnutia, ktoré sme ako člen NATO prijali, nijako sa nevymykajú zvyšku Aliancie.

Príkladom je aj povolenie Američanom nechať cez náš vzdušný priestor prelietavať dotankovávacie lietadlá pri útoku na Irán. Napriek tomu, že Robert Fico hovoril, že operácia proti Iránu je porušením medzinárodného práva.

Americká kampaň proti Iránu nebola schválená Bezpečnostnou radou OSN. Ukrajina podľa medzinárodného práva zasa naopak nerobí nič iné, než sa bráni v súlade s Chartou OSN. Medzinárodná právna situácia pomoci jednej a druhej krajine — USA a Ukrajine — je rôzna. Ukrajinská pozícia oveľa viac v súlade s medzinárodným právom. Lietadlá, ktoré dotankovávajú stíhačky smerujúce do Iránu, nespadajú pod žiaden medzinárodnoprávny mandát, ktorý by Američania mali.

Dokonca sme podporili aj každú jednu deklaráciu zo samitov NATO o potrebe zvyšovania výdavkov na obranu a o tom, že Rusko je agresor. Pokiaľ ide o trojročné pôsobenie Fica vo funkcii premiéra, väčšinu krokov, ktoré Slovensko za jeho vlády urobilo voči iným spojencom v Aliancii či Ukrajine, sa nevymykajú postoju všetkých spojencov.