„Vojna ma prinútila vyrásť.“ Príbehy dvoch Ukrajiniek, ktoré našli domov v Košiciach

„Celú noc prespí v metre so stovkami iných ľudí a ráno ide rovno na kávu a do práce,“ opisuje Sofiia život svojej kamarátky v Kyjeve. Kým jedni si na vojnu zvykajú v bombardovaných mestách, iní na Slovensku každé ráno čakajú na telefonát, či sú ich blízki ešte nažive.  

Sofiia a Svitlana hovoria o rodinách rozdelených vojnou, o deťoch, ktoré zabúdajú rodný jazyk, a o tom, prečo Ukrajina nebude bezpečná ani po skončení vojny.

So Svitlanou Peshterianu a Sofiiou Yehorovou sa stretávam v „ukrajinskej budove“ v Košiciach. Obe sem prišli ešte pred ruskou inváziou v roku 2022, hoci každá z iného dôvodu.

Svitlana, kedy a prečo ste prišli na Slovensko?

Svitlana: Keď vypukla vojna na Donbase. Žili sme síce s manželom v Kyjeve, ale pochádza z Donbasu, mal tam rodinu a situácia bola zlá. Mali sme taký pocit, že to sa to bude len zhoršovať a začali sme uvažovať nad životom v inej krajine. Niekoľkokrát sme cestovali po Európe, až sme sa rozhodli odísť na Slovensko.

Prečo Slovensko?

Svitlana: Veľa ľudí sa ma to pýta. Počas našich ciest sme videli, že každá krajina má svoju kultúru, svoje zvyky a ľudia sú rôzni. A ľudia na východe Slovenska sú podľa nás Slovania v tom najlepšom prejave. Sú otvorení, pohostinní a v ich spoločnosti sme sa cítili hneď veľmi dobre.

V Košiciach žijete už niekoľko rokov, stále máte tento pocit pohostinnosti a láskavosti?

Svitlana: Kvôli totálnej vojne na Ukrajine sa to trošku zmenilo. Slováci tu teraz stretávajú mnoho ľudí z Ukrajiny a nemusia s nimi mať len dobré skúsenosti a podľa toho si o nás vytvárajú obraz. Veľa robia aj nepravdivé správy na sociálnych sieťach, ktoré stavajú ľudí proti sebe. Ale aj tak si myslím, že väčšina Slovákov sú super ľudia.

Aké boli začiatky na Slovensku?

Svitlana: Ťažké, pretože sme neovládali slovenčinu, ale snažili sme sa ju rýchlo naučiť. A veľmi nám pomáhali domáci. Syn stretol náhodne jednu pani na ulici, ktorá sa s ním dala do reči a sama sa ponúkla, že ho bude doučovať. Aj preto hovorím, že Slováci na východe sú úžasní. Vždy nám dávali podporu a pocit, že všetko sa vyrieši a bude dobre.

Rodina ostala na Ukrajine?

Svitlana: Blízka rodina je pre vojnu v Košiciach, na Ukrajine mám mnoho ďalších rodinných príslušníkov a kamarátov. Mnohí naši známi umreli alebo sú nezvestní. Manžel mojej sestry bojoval od roku 2014, v júni 2022 ho v Doneckej oblasti zajali a odvtedy nevieme, čo sa s ním stalo.

Sofiia, Vy ste tiež vo vojne niekoho stratili?

Sofiia: Pochádzam z mesta Balaklija v Charkivskej oblasti, ktorá bola okupovaná, takže som prišla o mnoho známych.

Rodina zažila okupáciu?

Sofiia: Rodičia boli evakuovaní, ale dedko ju zažil. V meste máme vojenský sklad s výbušninami a zbraňami a od detstva nás strašili, že ak by blízko skladu vypukol požiar alebo niečo podobné, tak tu ostane len čierna diera. A keď sa začala vojna, všetci sme sa nesmierne báli, že Rusko na mesto zaútočí, a preto ľudí evakuovali do iných dedín. Teda tých, ktorí chceli a mohli odísť. Môjho dedka sme nedokázali presvedčiť, nech opustí dom a zvieratá, o ktoré sa roky staral. Rusi prišli do mesta na tankoch, zriadili tam mučiarne a nezákonne zadržiavali viac ako 200 miestnych obyvateľov. Veľa ľudí zastrelili, medzi nimi aj môjho uja, a mnohí zmizli a dodnes nevieme, čo sa im stalo. Moji rodičia so sestrou žili niekoľko dní v pivnici u ľudí v inej dedine a potom sa presťahovali k rodine môjho priateľa do mesta v Kirovohradskej oblasti. Našťastie, Ozbrojené sily Ukrajiny oslobodili mesto po polročnej okupácii a otec sa vrátil k dedkovi. Mamka so sestrou odišli za mnou do Košíc.

Vy ste v tom čase už boli v Košiciach?

Sofiia: Áno, ja som tu od roku 2019. Moji rodičia chceli, aby som mala európske vzdelanie, tak som tu prišla študovať európsku verejnú správu. No hneď na začiatku vypukla pandémia COVID. Tak som sa vrátila na Ukrajinu a študovala som online. Do Košíc som prišla opäť na začiatku druhého ročníka a bolo to veľmi náročné obdobie. Slovenčinu som sa síce učila ešte pred príchodom a niečo som rozumela, ale nevedela som sa vyjadriť. Tak som sa radšej komunikácii so Slovákmi vyhýbala. Chýbala mi celá rodina a domov, veľmi dlho som si zvykala na nový život a mesiace som z toho bola v depresii. Mala som 17 rokov a nebola som na to pripravená. No všetko sa zmenilo vo februári 2022. Bol to obrovský šok, sedieť na Slovensku a sledovať, že Rusko zaútočilo na Ukrajinu. Mala som pocit, že musím niečo urobiť, nejako pomôcť a tak som sa pripojila ku kamarátom, ktorí začali organizovať humanitárnu zbierku v Kulturparku. Ľudia nám nosili jedlo, oblečenie, kozmetiku a ja som zrazu dostala silu rozprávať sa s nimi po slovensky. Začala som v slovenčine točiť videá, kde sme ich prosili o podporu. Vojna ma prinútila prekonať depresiu a osobne „vyrásť“. Nielen preto, že som chcela pomáhať, ale aj preto, že rodičia ma už ďalej nemohli finančne podporovať, keďže žili v okupovanej oblasti v ťažkých podmienkach.

To bolo pred 4 rokmi, ako sa s vojnou vysporiadavate dnes?

Sofiia: Žiaľ, vojna sa pre nás stala bežnou situáciou a už z nej nie sme prekvapení. Každý deň sú naše mestá bombardované, každý deň telefonujeme domov a čítame správy a dozvedáme sa, koľko ľudí dnes zomrelo. V Sumách, Záporoží, Kyjeve, Charkove a iných mestách sa dejú hrozné veci a ľudia sa tam aj napriek tomu snažia žiť naplno a so vztýčenou hlavou. Moja kamarátka v Charkove bežne prespí celú noc v metre so stovkami iných ľudí a ráno ide rovno na kávu a do práce. A keď to zvládajú oni tam, musíme aj my tu. My sme v bezpečí, tak sa nemôžeme zosypať z tých správ a videí, ale musíme byť silní a nápomocní. Ale paradoxne, ľudia v inej krajine môžu zažívať ešte väčšiu úroveň strachu, pretože nie sú na mieste, nevedia, čo sa tam deje, len čakajú niekde na informácie. A to je psychologicky veľmi zaťažujúce, čakať ráno na telefonát, či sú všetci živí alebo nie.

Premýšľate často nad návratom domov?

Sofiia: Toto je veľmi ťažká otázka. Uvedomujeme si priame následky vojny, ale často nevidíme, že vojna ničí celé rodiny. Ja som na Slovensku už dlho a vybudovala som si tu vlastný život, čiže keby som sa vrátila domov, musela by som začať úplne odznova, keďže som odišla z Ukrajiny ešte ako tínedžerka. Keď tu sestra za mnou prišla, nastúpila do prvej triedy, čiže slovenčina je teraz jej primárnym jazykom a život na Ukrajine si už poriadne ani nepamätá. Mamka si tu otvorila vlastný kadernícky salón. S ockom sa vidíme raz-dvakrát ročne, vedieme iné životy, sme iní ľudia a rovnako to majú aj tí, ktorí ostali na Ukrajine. Aké ťažké musí byť vrátiť sa po dlhých rokoch do krajiny, ktorá sa zmenila? K ľuďom, ktorí sa zmenili? Budú si ešte rozumieť a budú si blízki? Bude medzi nimi ešte nejaký vzťah? A okrem toho, môj ocko pracoval na odmínovaní okupovaných ciest a povedal, že ani 10 rokov nám nebude stačiť, aby sme očistili krajinu od všetkých tých výbušnín, ktoré tam Rusi nechali, čiže aj po skončení vojny bude ešte dlho pre našich ľudí a deti nebezpečná. A kým máme hranice s Ruskom, tak asi nikdy nebudeme v bezpečí.

Povedali ste, že primárnym jazykom Vašej sestry je teraz slovenčina a život na Ukrajine si už poriadne nepamätá. Mohla by takto stratiť svoju identitu?

Sofiia: Áno. Aj preto je dôležité, aby ona a všetky deti mali možnosť učiť sa naďalej v ukrajinčine a stretávať sa s ukrajinskou kultúrou. Aby nezabudli, kto sú a odkiaľ prišli.

Vy sa o to sa snažíte pod hlavičkou organizácie PLAST. Čo je to za organizáciu?

Svitlana: PLAST je ukrajinská skautská organizácia s viac ako storočnou tradíciou, ktorá pôsobí po celom svete. Jej motto hovorí, že nezáleží na tom, kde človek žije, pretože Ukrajinu si nosí v srdci. Keď som sem prišla, veľmi mi chýbala ukrajinská kultúra. Preto som sa zoznámila s ukrajinskými skautmi Maryanou Kravecovou a Vladimirom Kravcom a neskôr aj so Svjatoslavom Dohovičom, ktorý priniesol ukrajinský skauting PLAST aj na Slovensko. Postupne som sa do činnosti organizácie zapojila a dnes sa venujeme najmä práci s deťmi a mladými Ukrajincami. Pomáhame im nájsť si svoje miesto v novej krajine bez toho, aby stratili jazyk, kultúru či pocit vlastnej identity. Máme nedeľnú školu v ukrajinskom jazyku, organizujeme letný tábor a založili sme ukrajinské mládežnícke divadlo Dumka, ktoré deťom veľmi pomáha nájsť si miesto v cudzej krajine a rásť.

Ako im v tom pomáha?

Sofiia: Dáva deťom možnosť rozvíjať ukrajinský jazyk, nadviazať vzťahy s inými Ukrajincami, rozvíjať svoje sebavedomie, pracovať s emóciami a pochopiť ich. Pri hraní sa učia kontrolovať svoje telo – uvoľniť každý jeden sval a improvizovať, čo vedia potom použiť aj v bežnom živote. Improvizácia a rozvíjanie fantázie pomáhajú pri tom, ako reagujeme na rôzne situácie a že sa na nich vieme pozrieť s nadhľadom. Väčšina našich detí sa pre vojnu zo dňa na deň ocitla v cudzej krajine plnej cudzí ľudí. Mali sme chlapca, ktorý vôbec nerozprával, len ticho sedel. Vďaka hereckým tréningom, dychovým cvičeniam a práci s hlasom sa postupne začal otvárať svetu. Strach sa postupne vytrácal a na jeho miesto prichádzalo sebavedomie. Divadlo tiež dáva deťom možnosť, aby sa naučili zvládať situácie a vedieť povedať, čo sa deje a čo potrebujú. Každý rok nacvičujeme jednu divadelnú hru, v ktorej sú rôzne postavy, čiže deti sa na nich učia, že je v poriadku byť odlišní a že to môže byť výhoda.

Akú hru nacvičujete tento rok?

Svitlana: Tento rok pripravujeme predstavenie Ticho! Tu sa odohráva život podľa príbehov Tove Janssonovej. Svet Muminovcov sa zrodil počas vojny a prináša nám jednoduchú, no veľmi dôležitú myšlienku – aj v časoch neistoty, konfliktov a strát je vždy miesto pre empatiu, nádej a rodinu, ktorú si vytvárame sami. Tieto príbehy nám pripomínajú, aké dôležité je zostať sám sebou, chrániť svojich blízkych a nestrácať vieru v dobro. A presne to chceme učiť aj naše deti. Každé z nich je dôležité a každé má svoje silné aj slabé stránky. A práve také, aké je, so všetkými svojimi osobitosťami, ho miluje jeho rodina a priatelia. Nezáleží na tom, či sme Slováci alebo Ukrajinci, ako vyzeráme alebo odkiaľ pochádzame. Môžeme sa navzájom dopĺňať, podporovať a mať sa radi – presne ako Muminovci vo svojom údolí.

Na tému Muminovcov ste tento rok organizovali aj detský letný tábor, však?

Svitlana: Áno, a vedúcimi boli mladí ľudia z nášho divadla Dumka. Absolvovali tréning „Staň sa vedúcim“ pod vedením Sofie a všetko, čo sa počas neho naučili, si vyskúšali v praxi počas tábora. Zároveň získali pracovné skúsenosti, keďže za svoju prácu dostali finančnú odmenu. Za celý tento zážitok boli veľmi šťastní a my sme zasa veľmi rady, že všetky naše aktivity a ľudí dokážeme prepájať a dostáva to ešte hlbší význam.

A vy za túto prácu pre Plast dostávate odmenu? Je to Vaše zamestnanie?

Svitlana: Nie, všetky to robíme dobrovoľne vo svojom voľnom čase.

Odkiaľ na všetky spomínané aktivity máte peniaze?

Svitlana: Väčšinu vecí sa snažíme zabezpečiť vlastnými silami alebo s pomocou známych. Dvakrát sa nám podarilo získať grant od Karpatskej nadácie a raz od Nadácie ZSE. Raz sme tiež zorganizovali zbierku na platforme Donio.sk na nákup scénického osvetlenia pre predstavenia nášho divadla. Neustále hľadáme finančnú aj informačnú podporu. Pre nás je veľmi dôležité zachovávať ukrajinskú kultúru, tradíciu a jazyk. A kým na to budeme mať kapacitu a energiu, tak to budeme robiť.

Kedy bude premiéra Mumincovcov?

Svitlana: Neskorá jeseň alebo začiatok zimy, presný termín ešte nemáme, ale dátum včas uverejníme na našich sociálnych sieťach, tak vás pozývame, aby ste nás sledovali.

Ďakujem za rozhovor a držíme pri premiére palce.

Gabriela Krestián Kuchárová, Karpatská nadácia