Najviac na to doplácajú chudobní
Podľa ombudsmana sa objavili aj prípady, kedy si ľudia zdravotnú starostlivosť jednoducho nemohli dovoliť. Pacienti tak nedostali zdravotnú starostlivosť len preto, lebo odmietli zaplatiť poplatok.
„Pokúsila som sa absolvovať preventívnu gynekologickú prehliadku. Pri elektronickej komunikácii a na mieste mi však bola oznámená povinnosť zaplatiť jednorazový registračný poplatok vo výške 39 eur a poplatok 15 eur za presný termín vyšetrenia,“ znel ďalší podnet.
Dobrovodský poukázal na to, že poplatky vedú časť pacientov aj k vynechaniu preventívneho zdravotného výkonu, pretože vedia, že je s ním spojená platba. Takýmto prípadom je aj pacientka z predchádzajúceho podnetu. „V dôsledku neprijatia mojej osoby do vyšetrenia z dôvodu nezaplatenia týchto poplatkov som neabsolvovala povinnú preventívnu prehliadku,“ písala v ňom.
„Tento aspekt považujem za osobitne závažný, pretože pri preventívnej zdravotnej starostlivosti nejde len o individuálny záujem konkrétneho pacienta, ale aj o širší záujem na včasnom záchyte ochorení, a to tak z hľadiska ochrany verejného zdravia, ako aj hľadiska finančných dôsledkov,“ uvádza vo svojej správe verejný ochranca práv.
Ombudsman pripomína, že zachytenie prípadných ochorení v skorších štádiách má v mnohých prípadoch výrazne nižší dosah na nákladnosť liečby. Na poplatky navyše doplácajú najzraniteľnejšie skupiny pacientov: ľudia s nízkym príjmom, starší ľudia a chronicky chorí pacienti.
Nevieme, kto to má riešiť
Medzi najzávažnejšie zistenia patrí fakt, že nie je jasné, kto má situáciu riešiť – samosprávny kraj, Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, zdravotná poisťovňa, ministerstvo zdravotníctva alebo iný subjekt.
„Dôsledkom tejto neprehľadnosti je, že pacient sa môže ocitnúť v situácii, keď sa jednotlivé orgány nepovažujú za príslušné konať, zatiaľ čo jeho problém zostáva nevyriešený,” konštatuje ombudsman. Vo väčšine prípadov je pritom preukazovanie neoprávneného požadovania výberu poplatku na úrovni tvrdenia proti tvrdeniu.
„Keďže je tento skutkový stav procesne najťažšie uchopiteľný, väčšina samosprávnych krajov (aj na základe predchádzajúcej skúsenosti s výsledkami správnych a súdnych konaní) v takýchto prípadoch nepovažuje za možné preukázať neoprávnenosť poplatku spôsobom zakladajúcim právne následky.“
Róbert Dobrovodský preto navrhuje jasne vymedziť pôsobnosť jednotlivých orgánov, ale tiež väčšiu ochranu sťažovateľa tak, aby nedochádzalo k zhoršeniu jeho prístupu k zdravotnej starostlivosti.
Zákaz alebo jasná definícia
Ombudsman preto navrhuje dve možnosti riešenia situácie. Pomôcť by mohol úplný zákaz ďalšieho spoplatňovania zdravotnej starostlivosti so zákonom stanovenými výnimkami. Pacient by platil len za úkony výslovne uvedené v zákone. Tým by sa podľa Dobrovodského uzavrel súčasný deravý systém.
Tento model by zamedzil obchádzaniu pravidiel cez „tvorivé“ názvy poplatkov, no vyžaduje systémové financovanie zdravotníctva z verejného poistenia. Bez adekvátnych úhrad od poisťovní by totiž plošný zákaz mohol paradoxne ohroziť dostupnosť ambulantnej siete.
Alternatívou je pripustenie priamych platieb pacientov ako legitímneho zdroja, avšak s jasne vymedzeným zákonným rámcom. Štát by musel presne určiť typy spoplatnených služieb a stanoviť pevné materiálne hranice, aby výška a charakter poplatkov nezáviseli od vôle poskytovateľov. Nevyhnutnosťou by boli aj ochranné mechanizmy pre zraniteľné skupiny pacientov.
Podľa ombudsmana je voľba cesty politickým rozhodnutím, no súčasný právne neistý stav je z hľadiska ústavy ďalej neudržateľný.
