Neutralita nie je kúzelné slovíčko. Rozbehla sa kampaň Smeru za vystúpenie z NATO? (komentár Petra Weissa)

Predstavitelia vlády hovoria o zvrchovanosti, ale znevažujú Ukrajincov, ktorí ju bránia vlastnými životmi. Hlásia sa k vlastenectvu, no pripravenosť brániť vlasť vydávajú za túžbu po vojne.  

Autor je bývalý politik a bývalý veľvyslanec v Maďarsku a v Českej republike.

Šéf zboru poradcov premiéra a podpredseda Smeru Erik Kaliňák opäť posunul hranice zahraničnopolitickej rétoriky svojej strany. Vyhlásil, že Poľsko a pobaltské štáty by „veľmi rady išli do konfliktu s Ruskou federáciou“, a že sa hľadá zámienka, aby sa takýto konflikt vyprovokoval.

Je to mimoriadne drzé a provokatívne tvrdenie na adresu našich spojencov. Najmä od predstaviteľa vládnucej strany, ktorá má plné ústa suverenity, zvrchovanosti, národných záujmov a vlastenectva.

Rozpor v politike Smeru

Poliaci majú so svojím východným imperialistickým susedom historickú skúsenosť, ktorej súčasťou bola invázia sovietskeho Ruska v septembri 1939, okupácia, deportácie či Katyňský masaker. Estónci, Lotyši a Litovci prišli po sovietskej okupácii v roku 1940 na desaťročia o vlastnú štátnu nezávislosť a museli žiť pod nadvládou stalinistického režimu.

Dnes všetci vidia, čo sa stalo Ukrajine. Ruské vojská prekročili jej hranice, obsadili časť územia a systematickým bombardovaním likvidujú jej civilnú infraštruktúru a zabíjajú deti, ženy a starcov. Ruská federácia sa v mene pofidérnych historických nárokov usiluje zničiť samostatnú suverénnu ukrajinskú štátnosť a upiera Ukrajincom právo slobodne rozhodovať o svojej zahraničnopolitickej a bezpečnostnej orientácii.

Poliaci a Pobalťania preto investujú do obrany a dávajú najavo, že ak by sa agresia rozšírila na ich územie, budú sa brániť. A berú vážne narastajúce ruské provokácie a opakované vyhrážky. To nie je túžba po vojne. To je elementárny prejav štátnej suverenity a vlastenectva.

Ak Erik Kaliňák tvrdí opak, nechtiac odhaľuje čoraz väčší rozpor v politike vlastnej strany. Smer totiž na jednej strane urobil zo suverenity takmer posvätné slovo, ale zároveň na druhej strane jeho predstavitelia čoraz častejšie spochybňujú práve tie nástroje, ktorými sa suverenita štátu v kritickej chvíli bráni.

Pomáhať spojencom je pre nich podozrivé

Podobne zvláštne narábajú so slovom lojalita. Od vlastných poslancov vyžadujú lojalitu k vláde a od svojich voličov ju očakávajú voči Robertovi Ficovi. Keď však príde na lojalitu Slovenska voči zmluvným spojencom, s ktorými sme sa dobrovoľne zaviazali navzájom si pomáhať, z cnosti sa zrazu stáva čosi podozrivé.

Buď poslušnosť voči Bruselu či Washingtonu, alebo spochybňovanie pripravenosti spojencov prísť nám na pomoc. Lenže spojenectvo nie je ani podriadenosť, ani selektívny prístup k napĺňaniu dohôd. Je to vzájomný záväzok. A pre malý štát má cenu práve preto, že rovnakú solidaritu, ktorú od nás očakávajú Poliaci či Pobalťania, môžeme jedného dňa potrebovať my.

Ešte väčšie protirečenie vidno vo vzťahu k Ukrajine. Jej občania už pomaly päť rokov so zbraňou v ruke a za cenu obrovských ľudských obetí robia presne to, o čom slovenskí suverenisti tak radi hovoria, teda bránia suverenitu, zvrchovanosť, územnú celistvosť a nezávislosť vlastnéhoštátu.