
Niekedy si ako autor musíte zachovať osteň cynizmu, aby ste do vecí dokázali nazrieť s odstupom, hovorí česká spisovateľka žijúca v Charkove.
V Charkove sa poplachy, varujúce pred ruskými dronmi a leteckými bombami, počas uplynulých viac ako štyroch rokov ruskej invázie na Ukrajinu stali bežnou kulisou každodenného života. Aj počas nášho rozhovoru za oknom viackrát zaznela siréna.
Práve do východoukrajinskej metropoly zasadila česká spisovateľka a novinárka Adéla KNAPOVÁ, pre ktorú sa Charkov stal druhým domovom, dej poviedok svojej knihy Krvavý kompót.
„Umenie sa má vojnu pokúsiť zachytiť spôsobom, aby dielo prečkalo test času. To je dôležité. Nie to, že ste populárni tu a teraz, alebo v nejakej sociálnej či spoločenskej bubline,“ hovorí v rozhovore pre Aktuality.sk.
V rozhovore s Adélou Knapovou si okrem iného prečítate:
- že ukrajinskí vydavatelia musia zvažovať, kde uskladniť knihy, aby im ich nezničil ruský útok,
- prečo si myslí, že beletria dokáže zachytiť vojnu hlbšie než novinárska reportáž,
- prečo jej niektoré vydavateľstvá povedali, že jej knihu by mohli vydať až po vojne,
- prečo ukrajinským autorom chýba odstup,
- že to, čo je pre zahraničných spisovateľov či novinárov téma, je pre Ukrajincov ich život.
Vaša kniha Krvavý kompót čoskoro vyjde v ukrajinčine. Keď som ju pred časom čítala, vravela som si, že by bolo zaujímavé sledovať reakciu Ukrajincov na poviedky, ktoré ukazujú aj odvrátenú stranu niektorých fenoménov, ktoré prináša vojna.
Kniha je už preložená, ešte čakáme na tlačiareň, keďže, ako viete, ruské útoky na tlačiarne či sklady proces komplikujú. Môj kyjevský vydavateľ vlastne hľadá, kde knihy uskladniť tak, aby sa im nič nestalo. Nechce ich mať v zdieľaných skladoch. Najneskôr v novembri by však kniha mala byť na ukrajinských pultoch.
Pre mňa to bola veľmi prekvapivá anabáza. Keď Krvavý kompót vyšiel v Česku, vedela som, že sa nebude čítať ľahko. Avšak prekvapili ma pozitívne reakcie. Že síce je to ťažké čítanie, ale kniha človeka pohltí. Pritom som ju neplánovala napísať. Pôvodne som chcela napísať román, ktorý je už hotový. Mal by v Česku vyjsť do konca tohto roka alebo v nasledujúcom roku. Kniha Krvavý kompót vznikla úplne samostatne.
Nie je to typická reportážna kniha. Niektoré kapitoly majú podobu literárnej reportáže. Napríklad, keď opisujete krušné noci počas bombardovania Charkova. Iné príbehy však pracujú viac so symbolikou. Prečo ste sa pri zachytení života vo vojne rozhodli vybrať sa cestou umeleckej prózy?
Do reportáží neviete dostať celú pravdu. Dávate do nej len malé kúsky príbehu, musíte sa zamerať na konkrétne mená, konkrétne lokácie. Príbeh má však veľakrát mnoho úrovní, ktoré do reportáže nedostanete. Reportáž je pre mňa čosi ako fotografia – písaná fotografia. Fakticky zachytíte nejakú situáciu podľa toho, z akého uhla sa na ňu dívate. Fikcia vám naopak dovoľuje ísť do hĺbky. Pre mňa je beletria oveľa pravdivejšia než akákoľvek reportáž alebo dokument, pretože nepodlieha času.
Tým, že nemusíte byť konkrétny a overovať všetky fakty, o ktorých píšete, a že sa opierate o svoju skúsenosť, prípadne skúsenosť niekoho iného. Vďaka beletrii môžete o 50 rokov cítiť, čo sa odohrávalo na tomto mieste. Bola som si vedomá toho, že kniha je dosť surová. Ľudia mi písali, že je bolestivé čítať ju. Vedela som aj to, že sú v nej dve poviedky, ktoré už pred dvomi rokmi, keď som ich napísala, boli pre Ukrajincov problematické z pohľadu politickej korektnosti.
Predpokladám, že hovoríte napríklad o poviedke Lovecká sezóna, ktorá opisuje príbeh násilne mobilizovaného muža.
Presne tá. Pre niekoho by bola problematická aj poviedka Jedna plus jedna v Tripiči a pre iného zasa Safari, ktorá je vlastne tak trochu streľbou do vlastných radov – novinárskych a dokumentaristických.
Za tie dva roky sa situácia na Ukrajine zmenila. Z hľadiska knihy, bohužiaľ, k horšiemu. Pred dvomi rokmi bola téma, ktorú zachytila poviedka Lovecká sezóna, síce politicky nekorektná, no dnes už prakticky žalovateľná zo strany štátu. Na Ukrajine sa totiž začala významne obmedzovať sloboda slova, spoločnosť je nesmierne rozdelená. Mňa bolí, keď sledujem, ako sa vládnuca vrstva vydala na cestu do starých čias. A ľudí, ktorí trpia, tvrdo pracujú a bojujú, nikto nepočúva.
Žiadny škandál sa poriadne nevyšetril. Naopak, ide to do stratena.
Verejnosťou v uplynulých rokoch otriaslo viacero káuz: vlani napríklad vybuchla aféra tunelovania energetiky, tento rok sa dosť riešili prípady systémovej šikany vojakov v niektorých plukoch.
Ale aký je výsledok? Počujeme len to, že sa niečo vyšetruje. O kauzách sa hovorí s veľkou pompou. Lenže potom sa zrazu nejakí podozriví objavia v Izraeli. Alebo sa ukáže, že človek, ktorý musel zložiť obrovskú kauciu, aby sa dostal z vyšetrovacej väzby, chodí zadnými dvierkami za prezidentom. Je to hrozné.