Únava z vojny? Ukrajinci ju „vypnúť“ nemôžu, tvrdí humanitárny pracovník Frič (V tieni vojny)

Slovenská spoločnosť pociťuje únavu z nekončiaceho sa konfliktu, no na Ukrajine ľudia dennodenne čelia ostreľovaniu a zničujúcim útokom. Humanitárny pracovník a bývalý fotoreportér Anton „Tony“ Frič prináša mrazivé svedectvo z frontových oblastí a hovorí o cene, ktorú platíme za celospoločenskú ľahostajnosť. „Slováci sú vraj z vojny unavení, ale nemáme byť z čoho unavení, keďže tu sa nebojuje. Jediní, kto má právo byť z vojny unavený, sú práve Ukrajinci.“  

📌 V tomto rozhovore sa dozviete:

• Prečo je pojem „únava z vojny“ na Slovensku v porovnaní s realitou na Ukrajine absurdný.
• Ako vyzerali prvé hodiny ruskej invázie na hraniciach a prečo najprv pomáha obyčajný človek a až potom štát.
• Ako vyzerá vyučovanie v podzemných protivzdušných školách v Charkove a život pod neustálymi náletmi.
• Prečo Anton Frič na vlastné náklady vozí na Ukrajinu slovenských novinárov.
• Aký osobný zápas zvádza humanitárny pracovník po návrate domov a prečo stavia centrum pre deti na Slovensku.

Od masívnej vlny solidarity až po tichú apatiu

Od masívnej vlny solidarity na hraniciach až po prázdne zbierkové účty a tichú apatiu. Slovenská spoločnosť, vyčerpaná zdražovaním a nekončiacim konfliktom, hlási hlbokú únavu z vojny. Lenže kým my doma vypíname správy, v ostreľovanom Charkove či Chersone sa na realitu všedných dní nikto opýtať nechodí.

Na ukrajinskej hranici bol už v prvých hodinách Putinovej agresie a na spálenú zem v Buči k deťom, ktoré sa v krytoch začali báť denného svetla, sa vracia dodnes. Neprispôsobil sa celospoločenskému nezáujmu a namiesto rečí naskakuje do auta a doručuje generátory, potraviny a lieky priamo do frontového pekla.

Od Iraku po Ukrajinu: Ako sa buduje odolnosť voči traume

Beriem ťa ako „obchôdzkára“ vojnových konfliktov. Dnes sa bavíme o vojne blízko našich hraníc, no v tvojej osobnej histórii si tiene vojny zažíval na vlastnej koži v rôznych kútoch sveta. Kde všade si bol?

Bol som hlavne v Iraku a v Sýrii. Prvýkrát som tam išiel ako fotograf pre nemeckú katolícku organizáciu ACN (Kirche in Not). Potom ma tá práca chytila tak, že som sa tam vrátil ešte asi desaťkrát, ale už ako humanitárny pracovník spojený s pomocou ľuďom.

Tam som si prešiel prvou fázou – keď vidíš mŕtve telá a násilie, veľmi ťažko sa to spracúva. Keď som potom išiel na Ukrajinu, bol som už odolnejší a zvládalo sa mi to lepšie.

Cesta k tej odolnosti, ktorá človeku dovolí pracovať a pomáhať, však býva náročná. Ako by si ju popísal?

Prirovnal by som to k posttraumatickému stresovému syndrómu (PTSD). Mnohí fotografovia či humanitárni pracovníci, ktorí začínajú chodiť do takýchto oblastí, trpia touto formou psychickej traumy.