Výkrik mladých po záujme: Prečo sociálne siete nahrádzajú tínedžerom rodinný krb? So psychológom Madrom (videopodcast)

„Pocit, že niekomu na nich záleží, je pre nich často dôležitejší než samotný obsah, ktorý na sociálnych sieťach konzumujú.“ Marek Madro z IPčka hovorí o prieskume medzi mladými ľuďmi o tom, ako sa pozerajú na sociálne siete.  

Sociálne siete primárne „nie problémom, ale odpoveďou na potrebu kontaktu, spolupatričnosti a záujmu“. Tak ich vidia mladí.

Na ich pohľady sa pýtalo IPčko v spolupráci s agentúrou Focus v kontexte prípravy zákona o ochrane maloletých v digitálnom priestore.

„Pocit, že niekomu na nich záleží, je pre nich často dôležitejší než samotný obsah, ktorý na sociálnych sieťach konzumujú“ – aj to o sebe prezradili.

Vedia aj o nástrahách, napriek tomu je im digitálny svet životným prostredím, nie doplnkom života. Trávia v ňom denne od dvoch do šiestich hodín, napriek tomu tvrdia, že to „nie je príliš veľa“.

Regulácii obsahu sa nebránia, prípadné vekové obmedzenia sú však pripravení aj obchádzať.

A pri rodičoch „pochybujú o ich digitálnych zručnostiach“ – sú v tom podľa nich slabší trojkári. Napriek tomu ich označili za dôležitejších ako školy. Tie sú pri vzdelávaní o sociálnych sieťach „zastarané a nesystémové“ – hovoria závery prieskumu.

Ako naložiť s týmito závermi? Pozrieme sa na to s Marekom Madrom z IP čka.

Psychológ Marek Madro v rozhovore s J. Barborákom v podcaste RánoNahlas
Zdroj: Aktuality.sk

Sociálne siete – „nie primárne problém“, ale „odpoveďou na potrebu kontaktu, spolupatričnosti a záujmu“. Nie je to až akýsi výkrik mladých – „bez kontaktu, spolupatričnosti, bez záujmu“ zo strany okolia….?

V tom prieskume – išlo o kvalitatívny prieskum – sa išlo do hĺbky v tom, ako mladí ľudia nad tým premýšľajú. Zaujímavé bolo, že sociálne siete využívajú primárne na kontakt. Čiže nepovedali na prvom mieste, že je to zábava, ale hovorili, že sú v spojení. Tento kontakt je obrovská výzva. Keď sa pozriem na naše iné dáta zo služieb pomoci, vychádza tam, že téma číslo jeden sú pocity osamelosti. Keď tieto dve veci dáme vedľa seba, vidíme, že vplyvom internetu, ktorý je absolútne prirodzenou súčasťou života tých mladých ľudí, sú v kontakte oveľa viac, ako boli predchádzajúce generácie. Ale tie vzťahy a kontakty majú trošku iný charakter, inú kvalitu.

Hneď to pomenujme, lebo nie sú viazané na to byť spolu fyzicky. Vystačia sa si s virtuálnym zosieťovaním. Môžu byť od seba vzdialení kilometre, napriek tomu komunikujú.

Oni to popisujú sami tak, že sú v škole pol dňa, potom prestúpia do MHD a ďalej komunikujú, ako keby sa nič nezmenilo. Pre nich tá online komunikácia nie je iná, len v nej pokračujú. Priestor, ktorý na nich vplýva vďaka dezinhibičnému efektu, prináša veci, ktoré si neuvedomujú. Znižuje to ich opatrnosť, zároveň to prehlbuje ich pocit pochopenia, dokonca pocit blízkosti voči druhému človeku.

Prehlbuje pocit pochopenia voči tomu, s kým komunikujú?

Cez internetovú komunikáciu máte pocit, že skôr rozumiete písanému slovu. V čete sa vám zobrazí slovo a váš mozog vyhodnocuje, čo to slovo znamená na základe vašich skúseností, vedomostí, poznania, snov či plánov. Za každým tým slovom sa ozýva vaša potreba. Ak na druhej strane prichádza odpoveď, znova je to o stretnutí dvoch ľudí, ktorí za tým majú úplne iný obsah. Komunikujú spolu a je to o výmene obsahov. To nás oddeľuje, ale náš mozog hovorí, že oveľa jasnejšie rozumieme tomu slovu, pretože zrkadlí moju skúsenosť.

Čiže ak som sa pýtal na ten “výkrik”, vy ho tam nevidíte?

Absolútne ho tam vidím. Mladí ľudia hovoria, že potrebujú kontakt, ale potrebujú ho online – nepretržite, potrebujú ho priamo. Nestačí im dozvedieť sa niečo napríklad z médií alebo zo správ, ale potrebujú byť v komunikácii s tými informáciami nonstop. Potrebujú mať pocit, že to vedia ovplyvniť. Vďaka tomu, že sa to v online priestore deje nepretržite, tak sú relevantní.

Teraz nevystupujem len v pozícii moderátora, ale aj v pozícii rodiča, ktorý takéhoto mladého človeka doma má. To, čo hovoríte – je v škole so spolužiakmi, príde domov a zase je s nimi v online spojení takmer celé popoludnie. A tu sa pýtam: Je vôbec s nami? Hovorím: „Klára, si doma, buď tu s nami.“ Ona je však spokojná v online svete so spolužiakmi.

Ona nevidí ten rozdiel, nevníma ho tak, že my chceme, aby bola s nami. My starší pozeráme na to, že je v kontakte s mobilom, ale ona je v kontakte s konkrétnym človekom. Vyberá si, či je v kontakte s kamarátkou alebo s rodičmi. Keď rodičia prichádzajú s otázkami, čo bolo v škole, tínedžer má svoj svet a berie to tak, že rodič ho chce kontrolovať. Tuná však žije s kamarátkou inštantne hlbší vzťah ako komunikácia za jedným stolom, kde mama hovorí „odlož ten mobil“. To nie je o mobile, to je o človeku na druhej strane mobilu. Cez dezinhibíciu má pocit, že jej viac rozumie ako mama. To je ten paradox.

Z tohto pohľadu nemám mať ako rodič obavy? Lebo ja tie obavy mám.

Určite je miesto na obavy, ale v iných oblastiach. Najmä v tom, ako tá dezinhibícia funguje, že mozog nedokáže vyhodnotiť, ako presne je niečo myslené, a dofarbuje to očakávaniami. Potom je to o oveľa ľahšej manipulácii, skôr vás to zavedie niekam, kde by ste sami nechceli byť, o čom sa nerozhodujete. Cez sociálne siete a algoritmy vám dnes prichádza obsah, ktorý si už nevyberáte.

Keď sme hovorili o tom kontakte, na prvom mieste v prieskume vyšiel práve kontakt, na druhom hovorili o informáciách a vzdelávaní a na treťom bola zábava.

Oni majú ten rebríček takto, ak ich dospelí prinútia ho urobiť. Ale oveľa viac túžia byť videní a počutí. Tieto psychologické potreby sú za tým všetkým. Online priestor pre nich vytvorili dospelí a pre dnešné deti nie je rozdiel medzi online a offline svetom, považujú ho za ten istý. Generácia mileniálov prišla k technológiám v pätnástich, ale dnešné deti sa s nimi rodia. Čím skôr dieťa začne technológie využívať, tým majú väčší dopad na ich život a tým prirodzenejšie je pre nich takto komunikovať. Čerpajú zo sietí to, čo si nedokážu naplniť v reálnom svete. To je najväčšia výzva – veľké množstvo potrieb, ktoré by sa dali naplniť v realite, napĺňajú instantne, rýchlejšie a s falošným pocitom intenzity práve cez technológie. To je tá pasca, pretože je za tým biznis a snaha ich kontrolovať, manipulovať a využiť ich slabosť.

Preto je dôležitý aj kontext prieskumu. Prichádza v rámci diskusie o pripravovanom zákone o ochrane mládeže.

Spomínali ste aj vyplnenie nudy a premenu benefitu na riziko. V čom vidíte to riziko?

Znižuje sa opatrnosť. Keď skrolujete TikTok, algoritmus vám najprv ponúka to, čo chcete, ale skúša aj iné alternatívy a v priebehu pár minút sa posuniete k obsahu, ktorý ste vôbec nežiadali. V prieskume aj pri našej komunikácii s mladými ľuďmi prichádzame k tomu, koľko z nich videlo porno priamo na sociálnych sieťach. Algoritmy idú proti deťom a posúvajú ich k násilnému obsahu alebo k obsahu, kde dieťa nemá zrelosť a skúsenosť, čo s ním robiť. Neustále ich to konfrontuje s vlastnými hodnotami. Mladý človek si riziko uvedomuje až v tridsiatke, u tínedžerov je prirodzené riskovať a testovať hranice. V tom testovaní ostáva dieťa samo, nemá dospelých sprievodcov, ktorí by ho tým previedli. Ostávajú so svojimi pocitmi sami, k čomu sa pridáva tlak skupiny a influencerov, ktorí sú pre nich vzormi. Na jednu tému dostanú tisíce možností, ako ju riešiť. Nie je tam rodič, ktorý by im dal jeden príklad zo života.

Práve tu rastie dôležitosť rodiča či školy. V prieskume však mladí o regulácii hovoria, že by ju prijali pre mladších, ale oni sami sú pripravení ju aj obchádzať. Pri rodičoch pochybujú o ich zručnostiach. Považujú ich za slabších trojkárov.

Rodičom by dali známku tri alebo štyri. Niektorí rodičia majú viac sietí, iní menej, ale tínedžeri ich majú aj deväť. Problém narastá vplyvom umelej inteligencie, siete vznikajú nové každý týždeň. Z každej siete si berú niečo iné, je to pre nich priestor, kde čerpajú, čo chcú, a nemajú nikoho, kto by im ukázal, ako a čo si zbierať pre budúcnosť.

Čo majú robiť rodičia?

Odpoveďou je byť s nimi na sociálnych sieťach. Samozrejme, akonáhle deti zistia, že dospelí prichádzajú na ich sieť, budú odtiaľ odchádzať, lebo to berú ako kontrolu. My potrebujeme rodičov, ktorí sa sietí neboja, ale sú schopní rozprávať sa o neistote a o tom, čomu nerozumejú. Keď rodič príde s otázkou, čo bolo v škole, tínedžer dá len krátku odpoveď, lebo tam vonku má hlbší vzťah s rovesníkmi. Rodičia by nemali prísť s kontrolou, ale so snahou rozumieť a spoznávať svet dieťaťa, ktorý by im inak ostal nepoznaný. V ich izbách sa cez livestreamy deje úplne iný svet a dospelí často vidia len to, že dieťa hrá hru, čo považujú za neškodné alebo za blbosť. Ale tie komunikácie sú o tom, čo sa deje doma, o čom snívajú, ako premýšľajú o škole. Keby rodičia chvíľu počúvali, videli by úplne iný svet svojho dieťaťa.

Keď to tak počúvam, mám v pozícii rodiča až výčitky. Ja sa to musím učiť – dať hodnotu tomu, čo sa deje na sieťach.

Ja sa to učím tiež. Problém je, že rodičia rezignovali na rýchlo sa meniaci online priestor a majú pocit, že ten vlak už nedobehnú. Ale mladí ľudia tie potreby majú a ak by zažívali hlboké rozhovory v realite, ktoré sú o nich, dávali by prednosť realite. Oni vedia, že vzťahy na internete sú ploché a že Instagram nie je realita, ale je to nejaký sen.

Mladí si uvedomujú negatíva ako tlak na vzhľad, závislosť a stratu času. Sú si vedomí, že platformy nerobia dosť na ich ochranu.

Cítia, že dospelí, ktorí siete vytvárajú, by ich mali chrániť, ale nerobia to. Keď sa niečo deje, sieť to nezastaví. Žiadajú dospelých, aby zabrali. Existuje európska legislatíva, ale vymožiteľnosť pravidiel je slabá. Mladí majú pocit, že dospelí to nevedia riešiť, a preto na to rezignujú.

Aké sú vaše odporúčania pre tvorcov rámcov a legislatívy?

Treba k tomu prizvať mladých ľudí. Ak by sme nemuseli robiť reguláciu, bolo by to lepšie. Nezdá sa nám rozumné označovať to nejakým vekom alebo zákazom. Ale ak sa tomu nevieme vyhnúť, tak to urobme tak, aby sme sa zamysleli nad potrebami mladých ľudí.

Treba myslieť aj na deti na vidieku, kde je internet jediný priestor na sebarealizáciu. Musíme vybudovať systém, podporiť aktivity práce s mládežou, dať im poradenské systémy atraktívnym spôsobom. Dôležité je moderovať obsah a nastaviť legislatívny tlak na poskytovateľov. Krajiny by sa mali spojiť a tlačiť na nich spoločne. Treba tiež vytvoriť systém vzdelávania pre dospelých a rodičov, aby vedeli, ako sa s mladými rozprávať tak, aby to bolo pre nich prijateľné. S dospelými sa mladí potrebujú rozprávať.

(Prepis rozhovoru je krátený. Celý si ho môžete vypočuť alebo pozrieť.)

Psychológ Marek Madro v rozhovore s J. Barborákom v podcaste RánoNahlas
Zdroj: Aktuality.sk

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes, Google Podcasts alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk alebo na Instagrame.