Slovenská spoločnosť pociťuje únavu z nekončiaceho sa konfliktu, no na Ukrajine ľudia dennodenne čelia ostreľovaniu a zničujúcim útokom. Humanitárny pracovník a bývalý fotoreportér Anton „Tony“ Frič prináša mrazivé svedectvo z frontových oblastí a hovorí o cene, ktorú platíme za celospoločenskú ľahostajnosť. „Slováci sú vraj z vojny unavení, ale nemáme byť z čoho unavení, keďže tu sa nebojuje. Jediní, kto má právo byť z vojny unavení, sú práve Ukrajinci.“
📌 V tomto rozhovore sa dozviete:
Beriem ťa ako obchôdzkára vojnových konfliktov. Dnes sa bavíme o vojne blízko našich hraníc, no v tvojej osobnej histórii si tiene vojny zažíval na vlastnej koži v rôznych kútoch sveta. Kde všade si bol?
Bol som hlavne v Iraku a v Sýrii. Prvýkrát som tam išiel ako fotograf pre nemeckú katolícku organizáciu ACN (Kirche in Not). Potom ma to tam tak chytilo, že som sa tam vrátil ešte asi desaťkrát, ale už ako humanitárny pracovník, čo bolo spojené s pomocou ľuďom.
Tam som si prešiel prvou fázou – keď vidíš mŕtve telá a násilie, veľmi ťažko sa to spracúva. Keď som potom išiel na Ukrajinu, bol som už odolnejší a zvládalo sa mi to lepšie.
Cesta k tej odolnosti, ktorá človeku dovolí pracovať a pomáhať, však býva náročná. Ako by si ju popísal?
Prirovnal by som to k posttraumatickému stresovému syndrómu (PTSD). Mnohí fotografi či humanitárni pracovníci, ktorí začínajú chodiť do takýchto oblastí, trpia touto formou psychickej traumy.
Keď som sa po mesiaci vrátil domov k malým deťom, moja manželka riešila nakupovanie plienok, varenie či prácu okolo domu. Mne to v porovnaní s tým, čo som zažil tam, pripadalo úplne bezvýznamné a nezmyselné. Vznikali z toho aj konflikty.
To isté dnes prežívajú chlapi, ktorí prídu z frontu na opušťák. V zákopoch prežili roky a videli, ako im zabíjajú spolubojovníkov. Keď sa vrátia domov, často to nedokážu zvládnuť, lebo si zvykli na úplne iné prostredie. Pre nás novinárov a humanitárnych pracovníkov je to podobné, hoci v menšej miere, lebo tam netrávime až toľko času.
Čo ťa dokázalo vrátiť späť do bežného života k rodine v Poprade, aby si tie vážne tiene vojny pustil z hlavy?
Pocit povinnosti. Tým, že máme deti a manželka ma potrebovala, ma to prinútilo fungovať lepšie – aj keď to určite nebolo dokonalé a náš vzťah to ovplyvnilo. Ukotvenie vo vzťahoch je však kľúčové.
Na ukrajinsko-slovenskej hranici si bol medzi prvými hneď v prvý deň invázie. Už z Iraku si vedel, že ľudia pri vypuknutí vojny okamžite utekajú…
Áno, to je jasný vzorec správania. Keď vypuknú boje, tí, čo môžu, sadajú do áut a utekajú. Najprv idú tí najbohatší, ktorí na to majú – to boli tí, čo na začiatku prišli na drahých autách. Potom utekajú bežní ľudia, ktorí majú prostriedky na štart v novej krajine. Až ako poslední utekajú tí najchudobnejší, keď už nemajú inú možnosť a ich domovy sú priamo zničené. Bez peňazí a kontaktov sa totiž život v novej krajine začína veľmi ťažko.
Štátny stroj vtedy zlyhal alebo zaspal a na hraniciach pomáhali najmä malé organizácie. Ako si to zažil?
© obchodnyregister.com – All rights reserved
