Vzdali sa života v Bratislave a odišli na exotický ostrov: Na ulici jedia za 2 eurá, no európske potraviny sú luxus

Keď syn vážne ochorel, pochopila som rozdiely. Radšej budem v nemocnici v Thajsku ako u nás, hovorí Silvia, ktorá sa s manželom a synom presťahovala na dovolenkový ostrov.  

Stovky visiacich káblov, neznáme pachy, chodníky neprispôsobené pre kočík s deťmi a nevyspytateľný chaos na uliciach. Takto si dovolenkový ostrov Silvia nepredstavovala. „Naozaj sem všetci chodia? Čo na tomto mieste vidia?“ pýtala sa pred rokmi zarazene svojho manžela Lukáša, keď prvýkrát navštívili Thajsko.

Vtedy ešte netušila, že práve uprostred tohto ruchu nájdu to, čo im v rýchlom bratislavskom kolobehu najviac chýbalo: spoločný čas, ktorý patrí iba im ako rodine a na ktorom si napokon aj sami Thajčania tak zakladajú.

Dnes už takmer dva roky žijú na druhom najväčšom thajskom ostrove Koh Samui a tamojší hlučný chaos sa pre nich stal novým domovom. To, že raz opustia bratislavský podnájom, vytriedia väčšinu vecí, zvyšok uskladnia u rodičov v pivnici a len po dvoch krátkych návštevách sa odhodlajú presťahovať sa tisíce kilometrov ďaleko, by si ani len nepomyslela.

„Keď sme začali ochutnávať miestnu kuchyňu a spoznávať domácich, pochopili sme, prečo Thajsko ľudia milujú. Človek tu okamžite chytí bezstarostný životný štýl a má viac času na rodinu, po čom sme veľmi túžili,“ usmieva sa Silvia a občas sa pozrie na mobil. Kontroluje, koľko času ešte máme, kým pôjde vyzdvihnúť syna Sebastiána, ktorý len nedávno začal chodiť do prvej triedy v medzinárodnej škole.

„S manželom mu s thajskými úlohami nepomôžeme, lebo im naozaj nerozumieme. Minule sám do zošita napísal po thajsky číslice do štyridsať. Zatiaľ zvláda úlohy bez našej pomoci, čo bude ďalej, uvidíme,“ usmieva sa Silvia, keď opisuje, ako zvládli prvý mesiac školskej dochádzky. Okrem angličtiny sa totiž Sebastián v škole učí aj po thajsky a čínsky. No to je asi tá najmenšia výzva, pred ktorou osemtisíc kilometrov od domova stoja.

Prečítajte si príbehy Slovákov, ktorí odišli z rodnej krajiny a začali žiť za hranicami.

Ak máme odísť, tak teraz

Keď boli prvýkrát v Thajsku, Silvii chvíľu trvalo, kým si na odlišnú kultúru zvykla. Po pár dňoch sa jej pohodový život s výhľadom na more zapáčil. Prechádzali sa po pláži, pozorovali slony, kupovali si čerstvé kokosy a najedli sa sotva za dve eurá. Dovolenka sa im po dvoch týždňoch skončila a vrátili sa naspäť na Slovensko.

Odísť do cudziny nikdy nebolo Silviiným snom, pretože život na Slovensku sa jej v mnohých smeroch páčil. Rozhodnutie odísť neprišlo zo dňa na deň. „Nechcem tvrdiť, že politika bola hlavným dôvodom nášho odchodu, pravdou však je, že sa nestotožňujeme so súčasným politickým smerovaním Slovenska,“ hovorí opatrne.

V Bratislave rýchlo pochopili, že im pomalý thajský život chýba. Uvedomovala si, že s manželom veľa pracujú a všetci sa za jedným stolom stretnú až večer. Čoraz častejšie sa začali rozprávať o tom, že ak by mali odísť žiť do zahraničia, malo by to byť práve teraz, kým je ich syn ešte malý a rýchlejšie sa prispôsobí životu v cudzine.

O päť mesiacov tak opäť stáli na viedenskom letisku so zbalenými kuframi a chceli si skúsiť, ako by ten ich vysnívaný život v Thajsku mohol vyzerať. Namiesto hotela si prenajali vilku a po dvoch týždňoch sa rozhodli. Odsťahujú sa natrvalo.

„Vrátili sme sa na Slovensko a naplánovali sme si odchod. Cítili sme sa ako na horskej dráhe. Raz sme boli pevne rozhodnutí, že ideme, inokedy sme váhali. Predsa len, odchádzali sme veľmi ďaleko od rodiny a všetkého, čo sme poznali,“ hovorí Silvia.

Potom to už išlo rýchlo. Silvia odišla z práce, kľúče z prenajatého bytu odovzdali majiteľovi a časť vecí si uskladnili u rodičov v pivnici. „Z tých vecí už postupne ubúda, pretože viem, že ich potrebovať nebudem. Vždy, keď prídeme na Slovensko, tak ich pretriedim a darujem,“ opisuje, čo im v Bratislave ešte zostalo.

3 fotky v galérii

Sebastián sa v škôlke naučil plynulo po anglicky

Zdroj: Silvia Chamillová

Doma hovoria po slovensky

Život v Thajsku nie je pre cudzincov úplne jednoduchý. Dlhodobý pobyt si vyžaduje splnenie prísnych vízových podmienok. „Úradníci sú síce rezervovaní, no veľmi milí a úctiví. Nemáte pocit, že ich obťažujete,“ opisuje Silvia proces vybavovania víz, ktorý museli podstúpiť hneď na začiatku.

Kým ona s manželom sa adaptovali na život v Ázii pomalšie, Sebastián si našiel kamarátov takmer okamžite. Medzi deti zapadol a v medzinárodnej škôlke sa naučil po anglicky. „Sama niekedy žasnem, ako rýchlo to zvládol. Za rok rozprával plynulo,“ vysvetľuje Silvia. Učitelia rodičom odporučili, aby sa doma rozprávali výhradne po slovensky, aby mal ich syn od cudzích jazykov doma oddych.

Silvia sa smeje, že aj keď škôlkárske triedy vyzerali podobne ako tie slovenské, pravidlá boli odlišné. Deti behali bosé, nepotrebovali prezúvky a na obedný spánok sa neprezliekali do pyžám. Spali v tom, v čom ráno prišli a namiesto ihriska sa chodili kúpať do malého bazéna. „Rána boli pekné, pretože znela thajská hymna a vždy iné dieťa vytiahlo na stožiar vlajku.“