Analytik pomenoval najvážnejšiu chybu, ktorá viedla k dvojnásobnej vražde v Staškove

obchodnyregister 2026.10.14.

Vražedné násilie na školách i samovražedné konanie detí sú spojené nádoby. Podobných prípadov, ako sa odohral v Staškove, tu máme oveľa viac, len sa končia samovraždami. Upozorňuje bezpečnostný analytik, ktorý bol priamo na mieste staškovskej tragédie, Radovan Bránik. Prípad ukazuje dlhodobý vývoj, nie skratové konanie. „Mrzí ma, že ti je takto, poďme s tým niečo robiť.“ Toto v celom príbehu neprevažuje, pripomína Bránik.  

Expert na krízovú komunikáciu a zakladateľ spoločnosti Modrý anjel Radovan Bránik rozoberá nedávnu tragédiu na základnej škole v kysuckom Staškove, kde 13-ročný žiak zabil učiteľku a následne v nemocnici zraneniam podľahla aj jeho spolužiačka.

Radovan Bránik vysvetľuje, ako zlyháva prirodzené prostredie a systém podpory problematických detí, a prečo sa hejt zo sociálnych sietí presúva až k samotným obetiam. Prečo sú bezpečnostné kamery pre potenciálnych páchateľov skôr výzvou než odstrašením, prečo nemožno takéto útoky paušálne zvaľovať na psychiatrických pacientov a dá sa podobným útokom vôbec zabrániť?

V rozhovore sa dozviete:

– ako hodnotí reakciu spoločnosti po tragédii v Staškove a vlnu hejtu na obeť útoku?

– ako by bolo možné popísať páchateľa útoku a aké boli jeho motívy;

– či išlo o skratové konanie alebo dlhodobý vývoj smerujúci k násilnej eskalácii;

– čo zastavilo páchateľa v jeho útoku;

– aký vplyv malo podanie trestného oznámenia na situáciu;

– ako sú prepojené násilné útoky so suicidálnym konaním mladých ľudí;

– či bezpečnostné kamery na školách fungujú ako prevencia;

– v čom spočíva hrozba kritického nedostatku pedopsychiatrov;

– ako zlyháva sieťovanie odborníkov na Slovensku;

– či sú dnešné deti skutočne „snowflakes“ s nižšou frustračnou toleranciou;

– prečo odmieta označenie útoku v Staškove za femicídu;

– či dokáže štát garantovať bezpečnosť detí v školách a ako efektívnejšie predchádzať podobným tragédiám.

Rozhovor si môžete pozrieť ako video novej relácie Bez obalu alebo prečítať nižšie ako editovaný prepis.

O tragédii v Staškove zatiaľ nevieme takmer nič, najmä čo sa týka motivácie páchateľa i toho, aký bol. Zároveň sa už objavilo mnoho pofidérnych informácií a zaskočilo ma, akej nesmierne veľkej a nechutnej vlne hejtu čelilo štrnásťročné dievča, ktoré v dôsledku konania páchateľa prišlo o život. Čo to o nás, ako o Slovensku, hovorí?

Sú špecifiká, ktoré sa vyskytujú typicky na Slovensku, ale tie sa týkajú najmä iných geografických a kultúrnych podmienok. Podobné udalosti aj v iných krajinách mútia kalné vody.

Súd sociálnych sietí a vyšetrovanie sociálnych sietí je jav, ktorý sa dá odsúdiť ako niečo absolútne necitlivé. Nechcem vyznieť necitlivo, ale pozerám sa na to pragmaticky. Je to nutný sprievodný jav podobných udalostí, pretože sa to emočne dotýka nadkritického množstva ľudí.

V rámci svojej práce sa niekoľkokrát do týždňa dostávam k prípadom, kde dôjde k násilnému úmrtiu, či už ide o násilie medzi partnermi alebo bývalými partnermi. Tieto prípady však často nezanechávajú žiadnu mediálnu stopu, prípadne sa len stanú krátkou správnou v policajnom spracovaní.

Mňa sa to veľmi dotklo, pretože sám som rodič a viem, že kľúčová vlastnosť detí je, že odzrkadľujú správanie rodičov. Ak chceme riešiť radikalizáciu detí, mali by sme sa pozrieť na to, v akom svete žijeme my sami, pretože deti zrkadlia svet dospelých. Rovnaký vzorec sme pritom zažili už po útoku v Teplárni. Ľudia hovoria, že sa to týka len určitých skupín ako je LGBTI alebo Rómovia, nie nás. No všetko sú to naše deti, a preto bola tá vlna nenávisti, ktorá sa spustila na obeť zo Staškova, pre mňa ešte viac nepochopiteľná – bola totiž presne ako my a naše vlastné deti. Prečo si ľudia nechcú priznať, že toto je naša zodpovednosť?

Treba povedať, že aj mimo sociálnych sietí sme z blízkych kruhov útočníka aj obetí počuli nie čierno-biele podanie udalostí. Navyše, veľakrát išlo o navzájom protichodné vysvetlenia. Sám si povedal, že sa ťa to dotklo, lebo máš deti. Táto udalosť sa týka prakticky každého bez rozdielu. Dokonca aj tých, ktorí deti nemajú, len sa nejakým spôsobom k tej téme vzťahujú. Jedným z najväčších rizík podobných udalostí je nekontrolovateľnosť informácií.

V momente, keď by sa niekde v médiách alebo na sociálnych sieťach objavilo, že sa na škole stal násilný čin a niekto pravdepodobne zomrel, nie je možné očakávať, že 700 alebo 900 detí krát dvaja rodičia sa nebudú v akútnej panike hnať na miesto udalosti a nebudú sa snažiť zistiť, čo sa stalo. Akonáhle sa toto spustí, už sa to nedá zastaviť. Môžeme s tým len rátať ako s fenoménom, ktorý dramatickým spôsobom ovplyvní výkonnosť a všetko ostatné.

Vráťme sa k udalosti v Staškove. Ako verejnosť toho stále viac nevieme, ako vieme. Aj odborníci, ktorí sa tomu venujú, si stále len skladajú obrázok, čo sa presne stalo. Dnes už vieme, že instantné vzorce, ako napríklad, že jediná cesta radikalizácie je od frustrácie k radikalizácii a od nej k násilným činom, sú mýtus. Rovnako neexistuje niečo ako typický páchateľ.

V Staškove deň pred činom prebehla intervencia a sociálna pedagogička vypovedala, že páchateľ po rozhovore vôbec nepôsobil radikálne. Tiež dodala, že mu odporučili psychologické vyšetrenie, na ktoré by však pri dnešných lehotách čakal veľmi dlho. To aj napriek tomu, že išlo o akútny prípad. Bez šírenia hypotéz, čo vieme povedať o tom, čo sa stalo a prečo sa to stalo?

Z rešpektu k procesom nechcem byť príliš konkrétny, no táto kauza je svojím spôsobom fascinujúca z jedného dôvodu: vek páchateľa a jeho osobnostná výbava. V istých častiach jeho osobnosti možno nájsť prvky, ktoré by patrili výrazne vyspelejším osobám, ale na druhej strane v iných častiach je značne nezrelý.

Už si sa verejne vyjadril, že páchateľ sa na to pripravoval vopred a mal mať dokonca i zoznam obetí.

Áno. Možno povedať, že jeho intrapsychické napätie je spojené predovšetkým so zlyhaním nukleárnej rodiny.

Otec bol vo väzení, matka závislá od drog…

Môžeme použiť obľúbené klišé, že zlyhal systém. Hoci k nemu mám množstvo pripomienok, pointou je, že v prirodzenom prostredí, kde by malo dieťa byť v komforte, sa muselo hľadať náhradné riešenie. To je vždy menším zlom. Ak sa dieťa ocitne v takom prostredí, nehovorím o šikane, ale nejde o štandardný formát, v ktorom chce dieťa vyrastať.

Nelka mala upozorniť na to, že umiestnil tvár pedagogičky do obrázku koncentráku. Nezdá sa mi to ako šikana, jednoducho to chcela riešiť. To mi nepríde ako žiadna šikana. Čo tam teda zlyhalo?

To, čoho sme svedkami, sa sústreďuje na ostatné dva, tri, či päť dní. V určitom momente sa pravdepodobne určí, kde bol ten spúšťací moment, kedy to už nebolo možné zvrátiť.

Časť ľudí sa prikláňa k tomu, že spúšťacím momentom bolo podanie trestného oznámenia. Je naozaj na zváženie, do akej miery má podanie trestného oznámenia na políciu zmysel v prípade páchateľa, o ktorom viem, že nie je žiadnym spôsobom trestnoprávne zodpovedný.

Obišla sa zložka sociálnej kurately a psychologickej pomoci?

Nepovedal by som, že obišla. Myslím, že ani v pedagogickom zbore, ani v škole nepanovala zhoda na tomto kroku. Vnímali to ako kontroverzný a neprínosný krok, ktorý len zvýšil záťaž.

Nehovorím o konkrétnom človeku, ale ak viem, že z dôvodov nenasýtených potrieb z raného a neskoršieho detstva mám problematické dieťa, ktoré hľadá únik z diskomfortu, tak mu nebudem pridávať záťaž.

Útok v Staškove: na zábere 13-ročný chlapec, ktorý je hlavným podozrivým
6 fotiek v galérii