Zamyslime sa nad tým, kto by mal do rozpočtu platiť viac (názor Zuzany Fialovej z Klimatickej koalície)

„Ekonomiku“ považujeme za cieľ, nie za prostriedok kvalitného života ľudí. A tak potom vyzerá aj naše rozpočtovanie a diskusia o ňom.  

Autorka je sociologička a klimatická aktivistka. Pôsobí v Klimatickej koalícii.

Diskusia o štátnom rozpočte by nemala byť sploštená na skratkovité tvrdenia o „rozhadzovaní“ či „konsolidácii“. Mali by sme ako spoločnosť začať diskutovať o tom, čo zo štátnych peňazí chceme a čo nechceme platiť. A tiež o tom, odkiaľ má štát peniaze získavať.

Chrapúnsky prístup

Ako takmer každý rok sme na jeseň vo verejnej debate ponorení do prestreliek a rôznych kultúrnych vojen, ktoré nám zámerne či spontánne servíruje naša politická elita. Zaneprázdnení kauzami a kauzičkami, nestíhame sa zaoberať tým, čo je pre krajinu skutočne dôležité. Štátny rozpočet.

Nie, nemala by to byť len debata ekonómov o percentách „schodku“ a HDP. Mala by to byť podrobná diskusia o tom, odkiaľ má štát zobrať peniaze, a čo z nich má zaplatiť. O rozpočte by mali diskutovať organizácie a inštitúcie, ktorých sa týka a ktoré zastupujú záujmy rôznych častí spoločnosti.

Je neprofesionálne až chrapúnske, že napríklad samosprávy, ktoré doručujú väčšinu služieb obyvateľstvu, mali na vyjadrenie k návrhu len pár dní vrátane víkendu. Skracovanie diskusie o rozpočte je oklieštenie posledných reálnych demokratických mechanizmov, čo ešte máme k dispozícii.

Sociálne neznamená zbytočné

Stalo sa nepekným zvykom mnohých komentátorov, že každý výdavok rozpočtu, ktorý má prívlastok „sociálny“, okamžite označia ako rozdávanie či predvolebný marketing. Bez ohľadu na to, že odborník na rozpočtovú zodpovednosť Martin Šuster uvádza, že väčšina navýšení v plánovanom rozpočte súvisí s úpravami dávok a miezd kvôli inflácii.

Zároveň som nezachytila, že by niekto kládol otázky o oprávnenosti takzvaných investičných stimulov pre automobilku Volvo a baterkáreň v Šuranoch. Nechceme si priznať, že veľká časť ľudí na Slovensku sa má skutočne zle práve kvôli rôznym „šetriacim“ politikám viacerých vlád.

Energopomoc ako nástroj na kompenzáciu vysokých cien energií pre domácnosti potrebujeme, pretože v dôsledku medzinárodnej politickej situácie, a tiež nešťastných rozhodnutí našich vládnych predstaviteľov, mnohí zvýšenie cien nezvládnu.

Diabol tkvie v detailoch – či automobilka prispeje k lepšiemu životu ľudí na Slovensku, alebo či energopomoc dostanú tí, ktorí ju potrebujú. Pripomeňme si, že úlohou štátu podľa ústavy nie je šetriť ani podporovať ekonomiku. Úlohou štátu je zabezpečovať práva a slobody obyvateľstva – vzdelanie, sociálnu starostlivosť, zdravie, súdnu ochranu, či zdravé životné prostredie. A to stojí peniaze.

Čo by sme ešte tak mohli zdaniť

Príjmová strana rozpočtu sa tiež stáva predmetom ideologickej vojny. Diskusia o daniach je u nás veľmi pokrútená a až príliš ľahko sa zvrháva na prestrelku o tom, že ľudí zdaňovať je zlé a že štát plytvá. A teda nie je to len o tom, či bude vyrovnaný rozpočet. Ide aj o to, aké signály vysiela štát a širšie EÚ prostredníctvom svojich daňových systémov.

Čo zdaňujeme a čo, naopak, od zdanenia oslobodzujeme. Aké aktivity podporujeme a aké, naopak, „trestáme“ tým, že sú drahé. Predtým, ako posúdime nový rozpočet, stálo by za to zamyslieť sa nad tým, kto a za čo by mal do štátneho rozpočtu platiť viac. Čoraz častejšie sa hovorí o tom, že namiesto donekonečna zdaňovanej práce či malých transakcií by sa štát mal viac zamerať na majetok a na činnosti škodlivé pre klímu a životné prostredie.

Jedným z príkladov je model možného zdanenia osobných motorových vozidiel podľa emisií, ktorý pred časom predstavila NBS a ktorý sa stretol s hysterickou reakciou niektorých predstaviteľov opozície. Čo presne tento analytický návrh obsahuje? Nuž, presne to, čo potrebujeme – zdanenie vysokoemisných luxusných vozidiel.

Nie je to daň namierená iba na najbohatších. Jej logikou je zdaniť viac autá, ktoré produkujú viac emisií, a motivovať tých, ktorí si to môžu dovoliť, aby volili nízkoemisné, úspornejšie a menšie vozidlá namiesto hrmotných SUV, ktoré okrem vysokej spotreby a emisií majú zlé bezpečnostné parametre a zaberajú veľa verejného priestoru.

Koho chráni daňová politika?

My ako klimatická mimovládna organizácia by sme samozrejme veľmi namietali, ak by takáto daň mala postihnúť ľudí, ktorí majú staré auto a nemajú inú možnosť dopravy. Zasa by bolo treba urobiť výnimky pre niektoré konkrétne typy vozidiel, ktoré si ľudia naozaj nekupujú na „machrovanie“.

Podstatný je princíp, že prevádzka vysokoemisného auta by mala byť drahšia než voľba úspornejšieho vozidla. Ak už zdaňujeme, potom je celkom legitímne zdaňovať aj to, čo má vysoké spoločenské a environmentálne náklady.

Druhým príkladom je zdaňovanie nadmerných ziskov ropných spoločností. Už to nie sú len mimovládne organizácie. O európsku diskusiu na túto tému žiada šesť silných členských štátov EÚ – Nemecko, Španielsko, Portugalsko, Taliansko, Poľsko a Rakúsko. Je teda úplne legitímne pýtať sa, koho vlastne daňová politika chráni. Občanov a občianky EÚ, alebo veľké giganty, ktoré aj počas energetických kríz dokážu vytvárať obrovské zisky?

Dane z nadmerných ziskov tu už boli, zaviedli sa po ruskej invázii na Ukrajinu. Dnes sa opäť vracia otázka, či má časť takýchto ziskov ísť späť do verejných rozpočtov. A ešte širšie: ropné spoločnosti by nemali byť zdaňované iba vtedy, keď majú výnimočné zisky. Princíp „znečisťovateľ platí“ hovorí niečo iné.

Ak z ich ekonomickej činnosti vznikajú náklady, ktoré platíme všetci – zhoršené zdravie, sucho, klimatické škody, zničené ekosystémy –, je legitímne pýtať sa, koľko majú prispievať do verejných rozpočtov, z ktorých za následky ich podnikania všetci platíme. Kde v tomto stojí Slovensko? Nuž, z výnosov emisných povoleniek podporujeme veľkých znečisťovateľov.

O dani pre nich ani neuvažujeme. „Ekonomiku“ považujeme za cieľ, nie za prostriedok kvalitného života ľudí. A tak potom vyzerá aj naše rozpočtovanie a diskusia o ňom. Vyspelá demokratická spoločnosť by sa teda mala rozprávať o rozpočte poriadne a dlho. Nie zopár dní v chvate a hádkach. Pohovorme si, čo podľa ústavy má štát ľuďom zabezpečovať, ako to vie zabezpečiť efektívne a odkiaľ na to má vziať prostriedky.