Strach, kyanid a pokazená šibenica, to je noc, keď zhasla Tretia ríša: Posledné dni a minúty nacistických pohlavárov

Norimberg, október 1946. Dvanásti nacistickí pohlavári odsúdení medzinárodným vojenským tribunálom na trest smrti čakali vo svojich celách, ako dopadnú ich žiadosti o milosť. Desať dni po vynesení rozsudkov už bolo jasné – Spojenci všetky zamietli. Väzňom to však oznámili až dva dni pred popravou. Čo sa dialo medzitým?  

Hlavný zo série norimberských procesov trval takmer rok, presne od 20. novembra 1945 do 1. októbra 1946. Na lavici obžalovaných sedelo 22 popredných nacistických činiteľov. Tribunál pozostával zo zástupcov štyroch víťazných mocností: USA, Sovietskeho zväzu, Veľkej Británie a Francúzska. Sudcovia vyniesli 12 hrdelných trestov, 3 doživotné, 4 časovo obmedzené (v trvaní od 10 do 20 rokov) a 3 oslobodzujúce rozsudky.

Jeden rozsudok smrti vyniesli v neprítomnosti obžalovaného. Bol ním Martin Bormann, šéf aparátu nacistickej strany a Hitlerov osobný tajomník. V tom čase pol už poldruha roka mŕtvy, ale nikto si jeho smrťou nebol absolútne istý. Až o 26 rokov neskôr (7. decembra 1972) sa pri stavebných prácach na predmestí Berlína našla lebka a podľa chrupu sa dalo usudzovať, že patrila Bormannovi. Určité pochybnosti však ostávali, preto sa periodicky sa objavovali správy o tom, že ho videli živého v niektorej z krajín Južnej Ameriky.

Muselo prejsť ďalších 25 rokov, kým sa porovnaním DNA jedného žijúceho Bormannovho príbuzného definitívne určila identita nájdenej kostry. Bormann pravdepodobne spáchal samovraždu, lebo medzi jeho zubami našli úlomky skla z ampulky s kyanidom. Presne takej, akú o poldruha roka neskôr rozhryzol dve hodiny pred popravou Hermann Göring, muž číslo dva tretej ríše.

Je isté, že zoznam obžalovaných a potom aj na smrť odsúdených nacistických vojnových zločincov v Norimbergu by sa výrazne rozšíril – nebyť ich samovrážd. Rozšíril by sa nielen o Adolfa Hitlera a Josepha Goebbelsa, ktorí si vzali život ešte pred nemeckou kapituláciou. Ale aj o Heinricha Himmlera, ríšskeho vodcu SS, organizátora masového vraždenia, a o Roberta Leya, ríšskeho organizačného vedúceho nacistickej strany. Himmler rozhryzol ampulku s kyanidom 23. mája 1945, dva dni po tom, čo ho zajali britskí vojaci. Ley sa sám zadrhol s pomocou uteráka vo väzení v októbri 1945.

Povraz aj pre vojakov

V prvých dňoch po procese sa odsúdení na smrť ešte spamätávali zo záverečných rečí a z čítania rozsudkov. Ich cely sa nachádzali na prízemí vo východnom krídle väznice pri Justičnom paláci v Norimbergu. Mesto sa nachádzalo v americkom okupačnom pásme Nemecka, preto po dohode Spojencov boli riaditeľ väznice Burton C. Andrus i väčšina jeho personálu Američania. Figuroval medzi nimi aj väzenský psychológ Gustav Gilbert – kapitán americkej armády, ktorý hovoril plynule po nemecky.

Nechýbali dvaja kapláni: luteránsky pastor Henry Gerecke a františkánsky kňaz Sixtus O´Connor. Prvý mal na starosti duchovnú službu pre 15 protestantských nacistov, druhý pre 6 katolíckych odsúdených na smrť. Obaja boli zároveň kapitánmi americkej armády.

Gilbert, ktorý mal 1. októbra odsúdených na smrť sprevádzať do väzenských ciel, podrobne zaznamenal aj ich čerstvé reakcie na výroky vojenského tribunálu: „Göring kráčal ako prvý so skleným, hrôzou naplneným pohľadom. Smrť! zamrmlal na moju otázku, aký trest dostal. Po vstupe do cely sa ťažko ako vrece zvalil na lôžko. Potom siahol po knihe. Hoci sa zúfalo snažil udržať si svoj zvyčajný bezstarostný postoj, všimol som si, ako sa mu prudko trasú ruky. Oči sa mu zaliali slzami a ťažko dýchal, akoby bojoval s hroziacim psychickým zrútením. Trasúcim sa hlasom ma požiadal, aby som ho na chvíľu nechal samého.”

Foto:
SITA/AP
Hermann Göring na snímke z novembra 1945 na norimberskom procese.

Najvyššie postavený väzeň z bývalých nacistických hodnostárov, kedysi povestný narkoman, bol už skoro rok úplne „čistý“. Keď v máji 1945 americkí vojaci zatkli 53-ročného Göringa, našli uňho kufre s približne 20-tisíckami tabliet paracodinu, čo je derivát ópia. Maršal ich spotreboval až 100 kusov denne. Nasledovala prísna detoxikačná kúra v tábore Ashcan, odkiaľ Göringa v auguste 1945 previezli do väznice. „Der Dicke” (tlsťoch), ako Göringa Nemci prezývali pre jeho chorobnú obezitu, medzitým výrazne schudol po nanútenej intenzívnej diéte.

Ako sa vyrovnával s ortieľom smrti vždy taký uhladený Joachim von Ribbentrop? Rovesník Göringa bol úplne zlomený. Zachvátený hrôzou sa potácal do svojej cely a neistým krokom ako opilec sa začal prechádzať sem a tam. Pritom si neprestajne šeptal: „Smrť, smrť! Teraz už nikdy nedokončím tie pamäti, ktoré pre mňa toľko znamenajú! Aká nenávisť!” Takto popísal jeho správanie Gilbert. Aj v očiach maršala Keitela sa v tých chvíľach zračila neskrývaná hrôza. „Smrť obesením,” odpovedal na otázku amerického psychológa chrapľavým hlasom, v ktorom sa miešal pocit hanby. „Dúfal som, že aspoň toho ma ušetria,“ dodal.

To treba vysvetliť. Medzi odsúdenými na smrť boli traja vojaci: Göring, Keitel a Jodl. Všetci traja po vynesení rozsudkov žiadali, aby im v duchu starej vojenskej tradície zmenili popravu obesením na zastrelenie popravnou čatou. Obesenie v európskom trestnom práve „prislúchalo” od 19. storočia skôr obyčajným kriminálnikom za spáchanie hrdelných zločinov. Z dochovaných dokumentov vyplýva, že zástupcovia víťazných mocnosti v Spojeneckej kontrolnej rade (SKR), ktorá posudzovala žiadosti odsúdených, boli zajedno, pokiaľ išlo o Göringa. Nepovažovali ho totiž za profesionálneho vojaka, ale predovšetkým za politického predstaviteľa hitlerovského štátu, za jedného z jeho hlavných architektov. Podľa všetkých si zaslúžil povraz.

Darmo Göring dôvodil, že bol držiteľom najvyššieho pruského vojenského vyznamenania z prvej svetovej vojny. Rozsudok tribunálu ho charakterizoval ako najvýznamnejšieho mužova nacistického režimu hneď po Hitlerovi. Členovia SKR sa s týmto hodnotením stotožnili. Väčšie pochybnosti nemali v tomto ohľade ani o Keitelovi, trocha však váhali pri 56-ročnom generálovi Jodlovi. Predsa len išlo o kariérneho štábneho dôstojníka, ktorý by si formálne aj mohol nárokovať „vojenskú smrť”. V tomto duchu sa vyjadrovali Američania a Francúzi, Sovieti a Briti však boli zásadne proti. Dôvod? „Odsúdili sme nie páchateľov vojenských deliktov, ale hlavných vojnových zločincov.“ A to zavážilo…

Foto:
Shutterstock
Justičný palác v Norimbergu. Na druhom poschodí za ťažkými závesmi sa konal súd s hlavnými nacistickými zločincami.

Všetci žiadali milosť

Obdobie od 1. do 10. októbra 1946 nazývajú niektorí historici „druhým Norimbergom”. Odsúdení nacistickí pohlavári sa v tom čase ocitli v rukách členov SKR. Podľa Charty Medzinárodného vojenského tribunálu sa totiž rozsudky mali vykonať na základe príkazov tohto orgánu. Článok 29 štatútu umožňoval rade znížiť trest alebo inak zmierniť, ale v žiadnom prípade nie zvýšiť, respektíve sprísniť. Mohla napríklad zmeniť trest smrti na doživotie alebo na kratší trest.

Tieto právomoci dostali od štyroch víťazných mocností ešte v auguste 1945 členovia rady. Rozhodovali konsenzom, čiže jednomyseľne, každý člen mal právo veta.

Kontrolná rada mohla vyhovieť žiadosti odsúdeného alebo jeho obhajcu a udeliť milosť. Všetci túto možnosť využili. Čo od toho očakávali? Dá sa predpokladať, že viacerí sa chceli len pokúsiť ešte o jednu verejnú sebaobhajobu (v duchu „som nevinný, len som plnil rozkazy”). So zmenou trestu na doživotie, tobôž so zrušením rozsudku sotva z nich niekto počítal. Keitel to napísal otvorene už 3. októbra v liste synovi Karlovi-Heinzovi: „Je to môj posledný list, rozsudok bude do dvoch týždňov vykonaný.“ Göring po návšteve manželky Emmy 7. októbra popoludní vyhlásil: „Už som mŕtvy”. Pritom Emmy Göringová mala manžela presviedčať, že ho neobesia ani nezastrelia, ale internujú ako kedysi Napoleona na nejakom ostrove. Vraj ona tomu aj verila…

Ešte k posledným návštevám najbližších príbuzných: išlo o maximálne hodinu trvajúci rozhovor cez ochranné sklo. Deťom už návštevu nepovolili. Nepodarilo sa nám presne zistiť, koľko manželiek túto možnosť využilo, vieme len, že Göringová bola prvá a že Lisa Keitelová neprišla, odhovoril ju od návštevy manžel v obave, že by sa emocionálne zrútil.

Kontrolná rada zamietla všetky žiadosti o milosť už 10. októbra, ale výsledok oficiálne oznámila o tri dni neskôr. Od 13. októbra sa dala pozorovať takmer u všetkých odsúdených na smrť výrazná zmena v ich správaní. Podľa zápiskov pátra Gereckého hľadali útechu v náboženstve. Sauckel bol natoľko otrasený, až sa kaplán obával, že sa psychicky zrúti. Opakovane sa modlil a končil slovami: „Bože, buď milostivý ku mne, hriešnemu.” Keitel sa sústredil na biblické pasáže o vykúpení a Ribbentrop väčšinu dní čítal Bibliu. Všetci traja prijímali od Gereckého Večeru Pánovu.

Deň pred popravou požiadal dokonca aj Göring väzenského duchovného o rozhrešenie a prijatie sviatosti Večere Pánovej podľa luteránskeho zvyku. Páter však už „tlsťocha“ poznal natoľko dobre, aby jeho žiadosť odmietol.

„Nebudem vychádzať v ústrety želaniam ľudí, ktorí v nič neveria a snažia sa len inscenovať ďalšiu šou,” objasnil svoj nesúhlas.

„Göring nijakým spôsobom – či už slovom alebo gestom – nedal najavo, že by svoje činy oľutoval,” zapísal si Gilbert. Nebolo to nič nové v jeho správaní. Koncom novembra 1945 dala americká žaloba premietnuť v súdnej sieni zábery z oslobodených nacistických koncentrákov. Hans Frank plakal, Fritz Sauckel sa nekontrolovateľne triasol a Keitel odvracal zrak, utieral si pot z čela, keď sa na plátne objavovali hory mŕtvych tiel.

A Göring? Snažil sa udržať si kamennú tvár a neprejaviť žiadnu ľútosť. Keď sa v súdnej sieti opäť rozsvietilo, iba hlasno si odfrkol, mávol rukou a vyhlásil: „Veď takmer každý film sa dá takto zostrihať a zinscenovať.“ Neskôr ho v cele Gilbert zastihol viditeľne otraseného, ale nie z premietaných záberov. „Týmto prekliatym filmom všetko zničili, pokazili mi celý proces,” povedal psychológovi. A začal vinu zvaľovať na Himmlera, ktorý vraj zneužil pôvodne Göringovu myšlienku pracovných lágrov a premenil ich na tábory smrti.

Niekoľko dní pred popravami sa podľa dobových správ „všetci odsúdení držia dobre s výnimkou Alfreda Rosenberga“. Možno predpokladať, že práve on bol na tom psychicky horšie ako ostatní. Prečo? Žeby si začal vybavovať scény zo svojej ministerskej inšpekčnej cesty v Kyjeve v júni 1942? To už okupanti „vyčistili” ukrajinskú metropolu od židov. Počas masakry v rokline Babyn Jar neďaleko Kyjeva zavraždilo komando zo zoskupenia SS Einsatsgruppen len za dva dni viac ako 33 700 kyjevských židov. Na súde Rosenberg opakovane tvrdil, že o tom nevedel. Pred tribunál teda doviedli veliteľa esesáckej jednotky, ktorý dosvedčil, že minister pre východné územia to určite vedel. Musel vedieť, veď do obludného zločinu bol zasvätený.

“Tlsťoch” to vzdal pred popravou

Blížilo sa finále. Už v pondelok 14. októbra americká tlačová agentúra AP z Norimbergu takto informovala: „Predstavitelia väznice potvrdili vykonanie popráv na stredajšie ráno 16. októbra. Odmietli však uviesť presný čas a miesto.“

Ráno 15. októbra sa už v médiách šírila správa o tom, že tresty smrti majú vykonať o niekoľko hodín. „Popravy sa začnú o 00.01 v stredu 16. októbra.” Čiže o polnoci.

Už večer ôsmich reportérov (po dvoch za každú víťaznú mocnosť) vpustili do väznice s tým, že budú môcť odísť až po popravách. Ako uviedol britský (pôvodom austrálsky) novinár Selkirk Panton vo svojej reportáži pre Daily Express, riaditeľ Andrus im ôsmim umožnil okolo 21. h prehliadku väznice a vidieť odsúdených v celách. Panton výslovne napísal, že väzni ešte nevedeli, kedy presne ich povedú na popravu.

O 22.45 sa stalo to, čoho sa riaditeľ väznice najviac obával a čomu chcel po vynesení rozsudkov stoj čo stoj predísť: Göring spáchal samovraždu! Podobne ako pred rokom Himmler požil jed – kyanid draselný v ampulke. Mal ju skrytú v osobnom toaletnom kufríku, v dóze s krémom proti zapareninám, ktorý používal kvôli svojej obezite. V liste, ktorý zanechal riaditeľovi väznice, informoval, že ďalšiu nepoužitú ampulku chránenú v mosadznom puzdre nájde tiež tam: v tej istej dóze s krémom. Göring chcel zrejme takto chrániť dozorcov, ktorých mohli obviniť z prepašovania jedu väzňovi. Podozrivý bol najmä poručík Jack G. Wheelis, ktorý dovolil Göringovi vybrať si zo skladu osobné veci vrátane dózy. Prečo si „tlsťoch” siahol na život až tesne pred popravou? Stále dúfal v nejaký zázrak? To si už odniesol do hrobu.

Prítomní novinári sa o samovražde dozvedeli až o hodinu od Andrusa. Velenie väznice nariadilo núdzový stav a drasticky sprísnilo bezpečnostné opatrenia.

Göring odišiel z tohto sveta ešte pred „poslednou večerou” , ako napísal Panton, čiže „na lačno”.

Čo mali odsúdení na večeru, ktorá sa podávala asi hodinu po Göringovej samovražde? Spoločné menu im pripravili z amerických vojenských zásob. Skladalo sa z klobásy a zo studených nárezov, zemiakového a paradajkového šalátu, čierneho chleba a čaju. „Pre silný stres sa jedla ani nedotkli,” informoval v reportáži Američan Joseph Kingsbury-Smith z agentúry INS.

Foto:
US ARMY
Americký seržant John C. Woods, ktorý vykonal popravy nacistov odsúdených na trest smrti.

Zbabrané popravy

Ako prvého odviedli po prvej hodine po polnoci na popravu Ribbentropa (namiesto Göringa). Do väzenskej telocvične, kde stála šibenica, vstupoval bývalý šéf diplomacie s pevne spútanými rukami za chrbtom a v sprievode dvoch dozorcov. Pred nasadením čiernej kukly mal možnosť povedať posledné slová. V jeho prípade to bolo celé vyhlásenie. Takto ho zaznamenal Kingsbury-Smith: „Boh ochraňuj Nemecko. Boh buď milostivý k mojej duši. Mojím posledným želaním je, aby Nemecko našlo svoju jednotu a aby medzi Východom a Západom prišlo k porozumeniu a mieru vo svete.” Našiel sa teda mierotvorca…

Poprava Ribbentropa trvala mimoriadne dlho. Zomieral v agónii 14 minút. Rovnako dlho sa dusil Fritz Sauckel, ktorý pred nasadením kukly vykríkol: „Zomieram nevinný, tento rozsudok je nespravodlivý. Boh ochraňuj Nemecko a urob ho opäť veľkým!”

Najdlhšie však zomieral Wilhelm Keitel. Vinou nesprávne vypočítanej dĺžky lana (bolo mimoriadne krátke) telo pri páde do prepadliska nenabralo potrebnú rýchlosť a nedošlo k zlomeniu väzu. Maršal sa dusil neskutočných 28 minút, kým lekár definitívne konštatoval jeho smrť. Pred popravou prosil Keitel „všemohúceho boha, aby mal zľutovanie s nemeckým ľudom”.

Najstručnejší bol Alfred Rosenberg. Na otázku kata, či chce pred popravou niečo povedať, iba odvrkol: „Nie”. A odmietol sa pomodliť. Zomieral okolo 15 minút.

Hystericky sa správal antisemita Julius Streicher. Na plošinu šibenice vystúpil s výkrikom Heil Hitler! a na novinárov reval nenávistné urážky o židovskom sviatku Purim. Aj jemu kat zle vypočítal dĺžku lana, preto zomieral dlho a v prepadlisku strašne chrčal. Woods preto zišiel dole schodmi, aby popravu „urýchlil”. Predpokladá sa, že pod pódiom lano rukami pritiahol, aby Streichera definitívne udusil.

Britský historik Giles MacDonogh označil norimberské popravy za „zbabranú a vysoko neprofesionálnu operáciu”. Viacerí odsúdení nacisti nezomreli okamžite na zlomenie väzu, ako sa plánovalo.

Americký vojenský historik French L. MacLean vydal pred siedmimi rokmi knihu o týchto popravách. Podľa neho mohol za babrácky výkon predovšetkým americký armádny kat John C. Woods, ktorý vešanie nezvládol ani technicky. Napríklad nesprávne umiestňoval odsúdeným popravný uzol (má byť presne pod uchom). „Odporovalo to akýmkoľvek dobovým profesionálnym štandardom pre výkon trestu obesením,” napísal MacLean.

Ako vôbec mohli organizátori popráv vybrať Woodsa za kata? Klamal ich, keď tvrdil, že má bohaté skúsenosti ako civilný kat v USA. Vymyslel si, že pred vojnou vykonal desiatky úspešných popráv v štáte Kansas. V skutočnosti pred vojnou pracoval ako robotník a predavač. Z námorníctva ho po roku služby prepustili pre neustále úteky a asociálne správanie. Po vypuknutí vojny ho napriek tomu prijali do ženijného práporu.

Po Norimbergu sa Woods stal na istý čas mediálnou hviezdou, chválil sa, čo vykonal, potom však začal trpieť stihomamom: tvrdil, že ho prenasledujú Hitlerovi stúpenci. V júli 1950 ho zabil elektrický prúd. Ako? Verný svojej povesti „odborníka na všetko” sa sám pustil do opravy poľného generátora.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
Adolf Hitler
Norimberg
súdne procesy
Nacisti
Hermann Göring

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme diskusiu zastavili

Prevládali v nej príspevky, ktoré boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi. Celú debatu sme
vymazali, autorom všetkých slušných príspevkov sa ospravedlňujeme.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.