Ako tínedžer som si myslel, že môj život bude buď na smiech, alebo tragédiou. Dnes verím, že Slovensko môže byť láskavá krajina

V mladosti by pre mňa obrovskú hodnotu vidieť, že život môže dopadnúť dobre, aj keď je človek kvír, hovorí občiansky aktivista Roman Samotný.  

Pred štyrmi rokmi útočník pred bratislavským barom Tepláreň zavraždil Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha. Miesto, ktoré bolo pre mnohých LGBTI+ ľudí symbolom bezpečia, slobody a prijatia, sa odvtedy spája aj s jednou z mimoriadne tragických udalostí novodobého Slovenska.

V čase, keď si pripomíname štvrté výročie teroristického útoku a zároveň 20 rokov od vzniku Iniciatívy Inakosť, ktorá patrí k najvýraznejším organizáciám obhajujúcim práva LGBTI+ ľudí na Slovensku, sme sa rozprávali s občianskym aktivistom a zakladateľom Teplárne Romanom Samotným. Dnes, po štyroch rokoch od tragédie, verí, že Slovensko môže byť láskavou krajinou. Po udalostiach na Zámockej sa však musel odznova učiť, že svet je dobré miesto.

O tom, ako sa za posledné desaťročia zmenila situácia pre mladých kvír ľudí, ktoré udalosti najviac zavážili pri ich vnímaní v spoločnosti aj politike a čo by si pre nich prial pri ďalšom vývoji Slovenska.

Rozhovor je prepisom piatkového podcastu Aktuality Nahlas.

V rozhovore sa dozviete

– prečo verí, že Slovensko môže byť láskavou krajinou;

– čo sa podľa neho mení na vnímaní kvír ľudí veriacimi;

– kde prvýkrát našiel prijatie a ako mame povedal, že je „teplý“;

ako mu útok na bar Tepláreň zmenil pohľad na svet;

– čo by si pre kvír ľudí na Slovensku prial do 10 či 20 rokov.

Prakticky celý život sa venujete právam kvír ľudí. Mali ste niekedy pocit, že sa situácia na Slovensku uberá správnym smerom a že sa dostávame do bodu, kedy by sa kvír ľuďom mohlo na Slovensku žiť lepšie?

Veľmi rád by som povedal, že áno, no tieto procesy sa často dejú paralelne. Aj dnes vnímam, že v určitých ohľadoch sa situácia zhoršuje – časť spoločnosti sa čoraz viac radikalizuje. Zároveň však existujú prostredia a komunity, kde vidím pozitívnu zmenu a nádej. Vidím potenciál, že Slovensko môže byť láskavou krajinou, a v praxi to aj zažívame.

Keby som však mal celkový vývoj zhodnotiť všeobecne, tak do referenda za rodinu sme vnímali postupný posun k lepšiemu. Dokonca aj zo strany vlády boli snahy aspoň predstierať záujem či hľadať riešenia.

Kedy sa to teda začalo zhoršovať?

Od referenda za rodinu. Vtedy nastala stagnácia a prepad. Jazyk, ktorý sa objavil v antikampani zameranej proti LGBTI+ ľuďom, prenikol hlbšie do spoločnosti a začal spôsobovať vážne problémy.

Práve vtedy sa z toho stala politická téma. To je asi najzásadnejší rozdiel. Práve politici dnes zrejme do práv kvír ľudí zasahujú najviac.

Presne tak. Niektorí politici a političky zistili, že sa na tejto téme dá vytĺcť lacný politický kapitál. Začali odpútavať pozornosť od vlastných zlyhaní a neschopnosti prinášať reálne riešenia pre krajinu tým, že spoločnosti podhodili vykonštruovaného nepriateľa. Táto antikampaň bola natoľko agresívna a masívna, že mnohým ľuďom skutočne zdeformovala vnímanie LGBTI+ ľudí.

Počas kampane na referendum za rodinu vznikali sugestívne videá, kde malý chlapec hovoril na kameru, kde sa z tieňa vynorili dvaja muži: „Vy by ste chceli, aby sa o vás starali takí ľudia?“ Dnes by sme to vnímali ako eticky neprípustné, no vtedajšia reakcia verejnosti bola veľmi vlažná.

Podobne ako keď sa v každom kostole na Slovensku čítal pastiersky list tvrdiaci, že snaha o zrovnoprávnenie LGBTI+ ľudí predstavuje kultúru smrti. Z dnešného pohľadu je už spoločnosť citlivejšia a uvedomuje si, že takéto rámcovanie nie je v poriadku. Vtedy však nad tým väčšina ľudí len mávla rukou a bolo nás len zopár, ktorí sme sa voči tomu ozvali.

Prijatie mi dodalo odvahu

Keď sa však pozrieme na tie pozitívne stránky – spomeniete si na niečo, po čom ste túžili, alebo čo ste nemohli zažívať, keď ste mali šestnásť či dvadsať rokov, a dnes je to už realitou?

V tomto ohľade je pokrok skutočne markantný. Keď som mal šestnásť rokov a prechádzal coming outom, bol som vystrašený a cítil som sa nesmierne osamelo. Netušil som, kam ísť, na koho sa obrátiť a kde stretnúť niekoho, kto prežíva to isté. Dnes je situácia podstatne odlišná.

Vtedy sa navyše v médiách o LGBTI+ ľuďoch takmer nehovorilo, a ak vôbec, boli sme zobrazovaní buď ako karikatúra, na ktorej sa všetci smiali, alebo ako tragická postava, ktorá skončí zničená a zomiera v mladom veku. V puberte som tak nadobudol pocit, že ako gej mám pred sebou len dve možné životné trajektórie: buď budem na smiech, alebo môj život bude tragédiou. Dnes je ten obraz oveľa realistickejší a pestrejší. V médiách vidíme kvír ľudí, ktorí sú úspešní, spokojní a žijú plnohodnotné životy.

Pre mňa v šestnástich rokoch by malo obrovskú hodnotu vidieť, že život môže dopadnúť dobre, aj keď je človek kvír.

Kde ste vy osobne ako kvír človek prvýkrát našli skutočné prijatie – pocit, že môžete byť sám sebou?

Zásadná a formujúca skúsenosť pre mňa bola, keď som ako chlapec z malej dediny na západnom Slovensku spravil prvý coming out pred svojou kamarátkou. Jej reakcia bola úplne v pohode. Neodsúdila ma ani sa nepohoršovala, čo ma nesmierne upokojilo. Obaja sme pochádzali z evanjelických rodín a chodili sme spolu na kresťanské koncerty či modlitby chvál, takže išlo o silne veriace prostredie. Napriek tomu som u nej našiel skutočné prijatie.

Aký to na vás malo vplyv?

Dodalo mi to odvahy. Raz večer sme sedeli v kuchyni s mamou a babičkou a reč prišla na dievčatá. V návale emócií som vtedy vyhŕkol: „Veď ja som teplý! Ja som gej, to predsa musíte vedieť.“ Ony zostali zaskočené a pýtali sa: „A čo Lenka? A čo Veronika?“ Hoci som im vysvetľoval, že sú to len kamarátky, cítil som, že im to nezapadá do plánov a riešili to, čo povedia susedia. Nezažil som však žiadne odsúdenie. Nezaznelo nič také ako: „Už k nám nepatríš, nepodporujeme ťa a nemáme ťa radi.“

Keď to porovnám so skúsenosťami iných ľudí, ktorých rodiny reagovali odmietavo, mne táto podpora dodala obrovskú silu a istotu, že kľúčoví ľudia v mojom živote stoja pri mne.

Myslíte si, že to dnes majú mladí ľudia, napríklad čo sa týka coming outu, o niečo jednoduchšie, alebo je to stále prísne individuálne?

Záleží na uhle pohľadu. Na jednej strane majú mladí omnoho viac možností, kde nájsť podporu. Môžu sa obrátiť napríklad na naše komunitné centrum, kde dostanú odborné poradenstvo, bežia rôzne projekty, kde stretnú rovesníkov, a majú k dispozícii filmy a seriály s postavami, s ktorými sa dokážu identifikovať a nájsť si cestu k sebe samým.

Na druhej strane – a o tom je dôležité hovoriť – tlak prichádzajúci z vrcholovej politiky má devastačný dosah na ich duševnú pohodu a sebaprijatie. Keď si predstavím deti v tomto zraniteľnom veku, ktoré ešte len spoznávajú svoju identitu a z úst premiéra počúvajú posmešky o tom, či sa cítia ako vrtuľník, alebo keď sú označované za pliagu, je to pre ne obzvlášť náročné.

Neustále sa hovorí o potrebe chrániť slovenské deti. Keď však počúvam tieto nenávistné vyjadrenia, myslím práve na tie deti, ktorých sa to bytostne dotýka, podkopáva im to sebavedomie, istotu a možno narúša osobnú integritu. Ľudia s verejným vplyvom by mali veľmi dôsledne zvažovať, aký slovník volia, práve kvôli deťom, ktoré patria k LGBTI+ komunite.

Rovnaký vzorec útokov

Spomenuli ste – a je to o vás známe –, že ste spirituálne založený človek a vyrastali ste v evanjelickej rodine. Referendum za rodinu bolo predovšetkým iniciatívou konzervatívneho katolíckeho prostredia a ukázalo politikom, ako veľmi sa dá z tejto témy vyťažiť. Zároveň hovoríte o devastačných dosahoch tejto rétoriky na deti, mladých ľudí i staršiu generáciu. Nezazlievate cirkvi, že toto rozdeľovanie spoločnosti na Slovensku odštartovala práve ona?

K viere ma viedla predovšetkým stará mama. Neskôr som však z cirkevného prostredia odišiel, pretože mi nedávalo odpovede a nereagovalo na realitu, v ktorej reálne žijeme. V kostole sme spievali päťsto rokov staré piesne a mne tam chýbalo prepojenie so súčasnosťou. Odpovede som preto začal hľadať univerzálnejšie – v západnej etike, morálke a filozofii.

Považujem za obrovské zlyhanie nielen katolíckej, ale, žiaľ, aj evanjelickej cirkvi, že nedokážu reagovať na dnešnú realitu a vyvíjať sa spolu so spoločnosťou. Namiesto vytvárania bezpečného priestoru, kde mladí a rôznorodí ľudia nájdu prijatie a pokoj, volia jazyk vylúčenia. Vždy sa pýtam: koho a prečo hádžeme cez palubu? Má byť poslaním cirkví vyhadzovať ľudí cez palubu, alebo skôr budovať spoluprácu, rovnosť a komunitu?

Rád by som však zdôraznil, že ani cirkevné spoločenstvá nie sú jednoliaty blok. Sú v nich ľudia s rozmanitými postojmi a čoraz častejšie zaznievajú aj hlasy katolíckych kňazov, ktorí hovoria: „Týmto smerom ísť nechceme, takto nemá vyzerať cirkev v 21. storočí.“ Uvedomujú si totiž aj dáta zo sčítania obyvateľov, podľa ktorých počet veriacich na Slovensku výrazne klesá. A to je jasný signál, že vedenie cirkví robí niečo zle.

Na internete i vo vyjadreniach politikov dlhodobo sledujeme rastúcu nevraživosť voči rôznym skupinám, no zároveň vidíme, že sa v spoločnosti v mnohom posúvame vpred. Na druhej strane sa pred štyrmi rokmi stala bezprecedentná tragédia – teroristická vražda Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča, ktorej štvrté výročie si práve v týchto dňoch pripomíname. V akom štádiu vyrovnávania sa s touto udalosťou sa nachádzate po týchto štyroch rokoch vy osobne? Ako sa vám to podarilo spracovať?

Bola to náročná cesta a v mnohom je to stále ťažké celé uchopiť. Cítim určité sklamanie z toho, kam sa posunula politika, aj obavy, keď vidíme, kam vedie neriešená radikalizácia – napríklad na slovenských školách. Je to rovnaký vzorec, aký sme videli aj na Zámockej, a spoločnosť to výrazne podcenila. Z toho pramení moje sklamanie aj strach.

Práve to ma však viedlo k obrovskej aktivite. Napol som všetky sily a cítil som, že musím niečo robiť, že túto nespravodlivosť nemôžeme nechať len tak. Zorganizovali sme sa s mnohými ďalšími ľuďmi a rozbehli rôzne iniciatívy, kampane, podujatia a vzdelávanie. Vidím, že tieto aktivity majú zmysel aj reálny prínos – menia postoje ľudí, otvárajú ich srdcia a umožňujú im získať osobnú skúsenosť s LGBTI+ ľuďmi, ktorá je kľúčová. Pozitívnu zmenu to teda určite prináša.

Cítim tam však ale…

Zároveň som stál pred otázkou, ako sa pri takom obrovskom nasadení úplne nezničiť a nevyčerpať, keď vidím, že sa táto snaha stále nedokáže pretaviť na najvyššiu politickú úroveň a situácia sa tam skôr zhoršuje.

Sú to protichodné pocity: na jednej strane sklamanie, na druhej nádej, že sa niečo mení; na jednej strane vyčerpanie z nekonečného zápasu, no zároveň vedomie, že nemôžeme poľaviť, pretože tu stále nemáme žiadne bezpečnostné záruky. K tomu sa pridáva neustály smútok za stratou miesta, kde sme sa cítili dobre, slobodne a radostne. Zostáva vo mne bolesť z toho, že to niekomu natoľko prekážalo, až mal potrebu to zničiť. Tento smútok je prítomný neustále.

Verím, že raz dokážem spomínať na to pekné

Po útoku ste bar zatvorili. Dokážete ešte spomínať na to, čo ste v Teplárni prežili dávno pred útokom bez toho, aby vás prevalcoval smútok?

S týmto mám, priznám sa, dodnes trochu problém. Pokiaľ ide o Tepláreň ako bar, spomienky mám stále zastreté útokom a udalosťami, ktoré nasledovali. Pamätám si aj na tie skvelé chvíle predtým, no vždy sa mi do nich premietajú zvláštne a ťažké pocity z obdobia po tragédii.

Bolo veľmi zvláštne, keď po útoku ľudia vonku zapaľovali sviečky a my sme do Teplárne chodili pripravovať rôzne workshopy, vzdelávacie a osvetové podujatia. S kolegami sme sa tam chvíľami cítili ako duchovia – akoby sme zostali uväznení vo vnútri, kým vonku horel pietny oheň. Veľmi náročné bolo aj postupné lúčenie sa s týmto priestorom. Opúšťate niečo, čo ste mali nesmierne radi, no zároveň vnímate, že sa tam niečo nenávratne skončilo, že duch toho miesta sa už nedá obnoviť a niečo kľúčové v ňom navždy chýba.

Myslíte, že sa to časom zmení?

Verím, že to chce čas, a postupne sa mi v spomienkach opäť naplno vynoria tie pekné večery, humor a výborné zážitky. Veľmi ma teší, že Tepláreň pokračuje ďalej – už síce nie ako kamenná prevádzka, ale vo forme kabaretných párty, kde ľudia naďalej zažívajú komunitu, radosť a vzájomnú spolupatričnosť. Okrem toho organizujem diskusie Tepláreň naživo, ktoré približujú verejnosti príbehy LGBTI+ ľudí. Život Teplárne v týchto nových formátoch mi pomáha nanovo spracovávať aj minulosť a som rád, že tento projekt žije ďalej.

Viete si predstaviť, že by ste ešte niekedy vytvorili nejakú kamennú prevádzku, môžno na inom mieste? Alebo dokonca na tom istom. Neviem, ako to cítite.

Už veľmi nie, toto si v tejto chvíli predstaviť neviem. Považujem za dôležité akceptovať realitu a nechať veci vyvíjať sa v súlade s tým, ako sa zmenil život. V rámci Iniciatívy Inakosť sa nám podarilo otvoriť komunitné centrum IN, ktoré vzniklo aj ako reakcia na zatvorenie Teplárne na Zámockej.

Centru IN v súčasnosti venujem veľa energie spolu s celým tímom Inakosti. Vytvorili sme bezpečné zázemie, kde ľudia nachádzajú komunitu. Organizujeme jednoduché, neformálne aktivity – napríklad večery so štrikovaním či skladanie lega –, kde sa ľudia cítia uvoľnene, nájdu si priateľov a majú sa s kým porozprávať bez strachu z odsudzovania.

Zásadným pilierom je však odborné poradenstvo: v tíme máme psychologičku, právničku a dvoch sociálnych pracovníkov, ktorí dokážu klientom účinne pomôcť v rôznych krízových a náročných životných situáciách.

Je svet dobré miesto?

Keď človek prežije takú náročnú udalosť, aká zasiahla vás a celú komunitu okolo Teplárne, často sa mu zrúti predstava o svete. Dokážete ešte dnes považovať svet za dobré miesto, alebo ste sa tomu museli učiť nanovo?

Určite áno, hoci to bol dlhý proces. Po útoku som zblízka videl, akej neľudskosti a krutosti sú niektorí schopní, a stretol som sa aj s veľmi necitlivými reakciami. No to, čo vo mne jednoznačne prevážilo a čo si v sebe nesiem najsilnejšie, je poznanie, že som videl ľudí aj v ich najväčšej kráse, empatii a láske.

Zdrvujúca väčšina ľudí reagovala súcitne, podporne a s obrovskou solidaritou. Keď som sa na to úprimne pozrel s odstupom, uvedomil som si, že dobro v ľuďoch prevažuje. Po štyroch rokoch sa o tom hovorí pokojnejšie, no vyžadovalo si to náročnú vnútornú prácu.

Bol to náročný proces – pomenovať si všetko, čo sa udialo, a zvážiť, čo má v mojom živote väčšiu váhu. Ukázalo sa mi, že dobro má prevahu. Dôležité bolo nenechať sa pohltiť tieňom a zlobou. Bola to vedomá cesta, ktorá zahŕňala psychoterapiu, stíšenie a hľadanie vnútorného pokoja, aby som dokázal pozornosť zamerať na to pekné a čerpať z toho silu.

Spomínate vlnu solidarity a dobra medzi ľuďmi, no tá sa neodrazila v politických rozhodnutiach. Necítite sklamanie z toho, že napriek tragickým následkom nenávistného jazyka táto rétorika v politike stále pretrváva a legislatívne sa takmer nič nezmenilo?

Určitým posunom s trochou irónie je snáď to, že najnovšie už aj Andrej Danko v parlamente vyhlásil, že rešpektuje ľudí inej orientácie. Inak však na politickej scéne vidíme, že premiér je bezradný a nedokáže doručovať riešenia, ktoré by zlepšili životnú úroveň obyvateľov. Ekonomická situácia je vážna, čelíme zdražovaniu, ľudia pracujú viac, no kúpia si menej.

Vládna moc preto siaha po osvedčenej taktike a vytvára zástupné témy, aby odvrátila pozornosť od nenaplnených sľubov a vlastných zlyhaní. LGBTI+ ľudia slúžia ako takzvaná zástupná téma. Príkladom bola aj nedávna tlačová konferencia o partnerstve Lucie Plavákovej a údajnom porušení ústavy. Pre Slovensko je pritom oveľa podstatnejšie, prečo vláda ignoruje dlhovú brzdu a požiadavky na vyrovnaný rozpočet, na čo upozorňuje aj Ústavný súd. Prečo premiér tieto články ústavy nenapĺňa a prehliada ich?

Je to smutné, no verím, že len dočasné. Spoločnosť v skutočnosti už politikov predbieha. Budeme naďalej vytrvalo pracovať na tom, aby nastalo zrovnoprávnenie LGBTI+ ľudí aj na legislatívnej úrovni. Nežiadame žiadne výsady, chceme iba rovnosť. To je elementárna hodnota, ktorá má platiť pre všetkých.

Čo by ste si priali pre kvír ľudí na Slovensku v horizonte desiatich až dvadsiatich rokov?

Na legislatívnej úrovni jednoznačne manželstvá pre všetkých, čo má aj obrovský symbolický význam. Rovnako by som si prial dostupnú a dôstojnú tranzíciu pre transrodových ľudí.

Predovšetkým by som si však želal, aby sme boli prirodzenou a plnohodnotnou súčasťou spoločnosti. Aby naše životy neboli vnímané ako tragédia, terč posmechu a ani ako senzácia či pikoška, pri ktorej sa stišuje hlas. Želám si stav, aký poznáme z Dánska – kde majú registrované partnerstvá od roku 1989 a nikto nerieši kto je a kto nie je kvír –, alebo z Holandska a Luxemburska, kde sú kvír osobnosti bežnou súčasťou vrcholovej politiky bez toho, aby to bola téma dňa, nikoho to nezaujíma.

K tomu Slovensko prirodzene dospeje. Nejde o export žiadnych cudzích vzorov ani takzvaných západných hodnôt, ale o súdržnosť slovenských rodín. O to, či dokážeme doma vytvoriť bezpečné prostredie, kde sa každý cíti prijatý. Moja mama a babička mi takéto zázemie poskytli, vďaka čomu som s nimi chcel zdieľať život a cítil som sa bezpečne. Ak toto zázemie rodiny a štát neposkytnú, mladí ľudia sa odcudzujú, odchádzajú do iných miest či zahraničia a väzby sa trhajú. V záujme celej spoločnosti je nastaviť pravidlá tak, aby sa tu každý bez rozdielu cítil doma.