Slovensko je na chvoste všetkých rebríčkov a odchádzajú od nás podnikatelia aj mladí pracujúci. Jednoducho sa im to oplatí, lebo v Česku z rovnakej hrubej mzdy dostane zamestnanec viac čistej, a ešte aj zamestnávateľa stojí menej. Minister financií Ladislav Kamenický úplne rezignoval na svoj vlastný cieľ znížiť deficit na 3 percentá a naplánoval takmer 5 percent. Ani toto nemusí byť reálne číslo, upozorňuje Alexander Matušek, šéf Zväzu automobilového priemyslu. Podľa neho si minister opakovane maľuje rozpočty na ružovo a vždy prestrelí odhad rastu, napriek upozorneniam všetkých odborníkov a inštitúcií.
Vysoké odvodové zaťaženie vytláča kvalifikovaných pracovníkov aj investorov do susedných krajín a ohrozuje budúcnosť kľúčového automobilového priemyslu na Slovensku. Automobilky potrebujú, aby na Slovensko prúdili migranti. Aj to je iba dočasné, lebo jedného dňa ich nahradia stroje. V tej chvíli sa fabriky začnú presúvať za nižším daňovým zaťažením, hovorí Alexander Matušek.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo považuje Alexander Matušek schválený štátny rozpočet za predvolebný a v čom vidí jeho hlavné nereálne predpoklady;
- Aké sú skutočné dopady viacročnej konsolidácie a zavedenia transakčnej dane na celkový dlh a konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky;
- Prečo zarába zamestnanec v Českej republike v čistom výrazne viac než na Slovensku pri rovnakej hrubej mzde;
- Čo hrozí slovenskému automobilovému priemyslu pri rozdeľovaní nových výrobných modelov a prečo sú investori v neistote;
- Prečo plošná energopomoc a sociálne transfery škodia investíciám do infraštruktúry a nových nemocníc;
- Kde presne by mal štát začať šetriť na vlastných výdavkoch a prečo je potrebné zásadne zredukovať štátnu správu.
Tento rozhovor si môžete pozrieť ako reláciu NA ROVINU, alebo nižšie prečítať ako editovaný a krátený prepis.
Keď vám vláda na poslednú chvíľu predstavila rozpočet, povedali ste o ňom, že je predvolebný a že by ste očakávali, že vláda bude zvažovať ďalšie výdavky, keď na ne nemá, no oni vedia, že nemajú a aj tak výdavky navýšia. Povedal vám to minister financií, že rozpočet je predvolebný a treba vyhrať voľby?
To, že chcú vyhrať voľby, samozrejme priamo nepovedali. Ak je však rozpočet predvolebný, ich zámerom je kúpiť si voličov, pretože ten rozpočet nie je dobrý.
Pôvodne som mal k rozpočtu pripravené iné stanovisko. Na tripartite sme si však vypočuli ministra financií, ktorý pri predkladaní rozpočtu sám spomínal, že rozpočet je predvolebný a že zaručuje ekonomickú aj politickú stabilitu. V koalícii skrátka neexistuje dohoda na konkrétnych opatreniach a k skutočným prioritám sme sa ani nedostali.
Hlavným problémom rozpočtu je teda to, že vláda rozdáva peniaze na úkor ďalšieho zadlžovania, alebo v ňom vidíte aj iné nedostatky?
Vráťme sa do roku 2023, keď sa pripravoval prvý rozpočet. Každý rozpočet tejto vlády vznikal bez sociálnych partnerov, bez odborníkov a bez akceptovania pripomienok či varovaní. Vláda si vytvorila rozpočet presne taký, aký chcela mať.
Minister financií vtedy tvrdil, že musíme tvrdo konsolidovať, aby sme zišli z gréckej cesty. Pamätáme si tri balíky konsolidácie: v prvom balíku v roku 2024 to boli 2 miliardy eur, potom 2,7 miliardy a opäť 2,7 miliardy eur.
Cieľom malo byť zníženie deficitu a zastavenie zadlžovania.
Dnes, po troch rokoch tvrdej konsolidácie, vidíme, že vláda na svoje ciele úplne rezignovala. Pôvodne sme mali dosiahnuť deficit 3 % HDP, neskôr cieľ upravili na 4,2 %, no skončíme s rovnakým deficitom, akým sme pred tromi rokmi začínali.
Platíme vyššie dane a odvody, zaviedli sme transakčnú daň a množstvo ďalších opatrení, ktoré ničia ekonomiku. Deficit však zostáva na rovnakej úrovni a dlh Slovenska vzrastie zo 66 miliárd eur na 99 miliárd eur do konca budúceho roka. Z takzvanej gréckej cesty sme neodbočili, naopak, ešte sme pridali plyn.
Vláda pritom rozpočet označuje za dobrú správu, pretože v budúcom roku sa už nemá konsolidovať a nezvyšujú sa dane ani odvody.
Lebo nie je kam. Za to sme sa slušne poďakovali — ďakujeme, že pochopili, že už niet čo zvyšovať, keďže sme na chvoste všetkých rebríčkov konkurencieschopnosti a inovácií. Myslím si, že vláda nedodrží ani tento schválený rozpočet.
Prečo?
Počítajú v ňom s hospodárskym rastom, ktorý podľa nášho názoru nie je reálny. Pri pohľade na minulosť vidíme vzorec: na rok 2024 vláda tvrdila, že rast bude 2,3 %, pričom Národná banka Slovenska (NBS) odhadovala 2,1 %.
Na rok 2025 rozpočet počítal s rastom 2,2 %, predikcia NBS bola 0,8 % a reálny rast bol nakoniec presne 0,8 %. Na rok 2026 teraz vláda plánuje rast 2,4 %, no v skutočnosti nerastieme viac ako o 0,8 %. Rozpočet teda stojí na nereálnych očakávaniach.
Minister financií Ladislav Kamenický mal optimistickejšie odhady aj pri výnose z transakčnej dane či DPH. Robí to úmyselne, aby rozpočet vyzeral lepšie, alebo nevie odhadnúť reálny vývoj?
To je otázka na pána Kamenického. Zamestnávateľské organizácie, odbory, Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, NBS, Národný kontrolný úrad aj ďalší odborníci však tvrdili niečo iné.
Minister si to maľuje na ružovo?
Áno, maľuje si to na ružovo, to je pekne povedané. (smiech).
Aké dôsledky to bude mať pre ekonomiku a podnikateľské prostredie? Nemôže sa stať, že nepredvídané následky rozpočtu čísla ešte zhoršia?
Zásadný problém rozpočtu je v tom, že nehovorí, kde štát začne šetriť. Ak už nemôžeme zvyšovať príjmy na strane daní, musíme sa pozrieť na výdavky, no šetrenie nikde nevídame.
Vláda síce rozpočet prezentuje v pozitívnom svetle, no bežné výdavky štátu vzrástli o 3,5 miliardy eur, zatiaľ čo kapitálové výdavky klesli o 2,3 miliardy eur. My ani neinvestujeme. Argumenty, že máme nižší dlh ako Nemecko či Francúzsko, neobstoja — tieto krajiny už majú infraštruktúru vybudovanú, kým my nemáme ani dokončenú diaľnicu a nemocnice sú v katastrofálnom stave. Po troch rokoch konsolidácie, vybratých 7,5 miliardy eur a nakúpenom dlhu vo výške 26 miliárd eur.
Kde tie peniaze skončili? Vidieť ich na rozostavanom Slovensku, v nových nemocniciach či cestách, ako tvrdí vláda?
Neviem povedať, kde tie peniaze sú. Mnohé veľké projekty sa financujú z Plánu obnovy. Jediné, čo na Slovensku reálne rastie, sú sociálne transfery a energopomoc pre 90 % obyvateľov. Peniaze sa rozdávajú bez ohľadu na to, či na to štát má.
Zvýšené dane, odvody a transakčná daň úplne zničili konkurencieschopnosť Slovenska. Vysoké odvodové zaťaženie spôsobuje, že mladým ľuďom sa tu neoplatí pracovať a odchádzajú do zahraničia.
Pripravil som si porovnanie dvoch zamestnancov — Františka Slováka a Františka Čecha.
23 fotiek v galérii
Alexander Matušek
Zdroj: Norbert Marci
Pri hrubej mzde 2 500 eur zarobí človek v Česku v čistom 1 940 eur, zatiaľ čo na Slovensku je to len 1 828 eur. Zároveň celková cena práce je pre českú firmu nižšia približne o 100 eur.
Výraznejší rozdiel je pri pozíciách s vysokou pridanou hodnotou, napríklad pri expertoch či manažéroch s hrubým platom 10 000 eur. Na Slovensku stojí takýto zamestnanec firmu 13 620 eur mesačne, kým v Česku je to 12 800 eur. Samotný zamestnanec zarobí v Česku v čistom 7 200 eur, no na Slovensku iba 6 300 eur.
Ročne to pre firmu predstavuje úsporu okolo 10 000 eur a pre zamestnanca o vyše 10 400 eur viac v Česku. Prečo by tu pri podfinancovanej infraštruktúre niekto zostával?
Pripravujeme sa na zlé časy?
Podnikatelia hovoria, že pri opakovanom päťpercentnom deficite a vysokom zadlžení sa pripravujú na zlé časy. Pripravujete sa na ne aj v našom kľúčovom automobilovom priemysle?
Zlé časy tu už sú. Rozdiel je však v prístupe jednotlivých krajín. V zahraničí vidíme podporné balíky a dotácie pre priemysel. Na Slovensku dotujeme len občanov, pretože firmy nevolia. Firmy len zamestnávajú ľudí. Aby však firmy mohli zamestnávať, musíme vyrábať a predávať. Vo všetkých smeroch ideme inak ako celý svet. Všetci v priemysle sa na náročnú situáciu pripravujú, no štátne prístupy sú u nás odlišné.
Ekonóm Ivan Mikloš uviedol, že aj keby po najbližších voľbách nastúpila ideálna vláda a spravila všetky rozhodnutia správne, lepšie nám nebude skôr ako po roku 2030. Súhlasíte?
Nehovorí to len Ivan Mikloš, detailne to popisuje aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Zhoda panuje v tom, že Slovensko nie je pripravené na ďalšiu krízu. Ak by prišla, krajina zbankrotuje, lebo nemá vytvorené žiadne rezervy. Vedia to aj investori, ktorí zo Slovenska odchádzajú.
Máme najhoršie podmienky na podnikanie v regióne V4 aj v porovnaní s Pyrenejským polostrovom a vyhliadky ozdravovania financií sú zlé. Sme najrizikovejší vo všetkých ukazovateľoch. To sa musí zmeniť.
Aká kríza by mohla prísť a čo by znamenalo, že zbankrotujeme?
Môže ísť o finančnú krízu po vzore rokov 2008 – 2009, ďalšiu pandémiu alebo narušenie globálnych dodávateľských reťazcov. Nám hrozí najmä rast úrokov na štátnych dlhopisoch.
Kým donedávna sme na obsluhu dlhu platili 1 miliardu eur, dnes sú to 2 miliardy a o dva roky to budú 4 miliardy eur ročne. Ak ročne prehajdákame 7 miliárd eur na deficite a k tomu pridáme 4 miliardy na úrokoch, pri prekročení hranice 100 miliárd eur dlhu, čo je 80 % HDP, to nebude udržateľné, keďže ekonomika nerastie. Ekonómovia hovoria, že z dlhu je najlepšie vyrásť.
To sa nám zatiaľ nedarí.
Všetkým ostatným sa to darí. Naša vláda sa vyhovára na Nemecko či Francúzsko, no na tie sú naviazané aj Poľsko, Maďarsko a Česko, a tie rastú o 2,5 % až 4 %. Európska únia rastie, iba Slovensko nerastie, lebo naše opatrenia sú nastavené zle.
Prorastové opatrenia
Aké prorastové opatrenia by mala vláda prijať a má vôbec rast vo vlastných rukách, keď sme závislí od exportu, teda od toho, či naše autá kúpi Nemecko či Francúzsko? Ak by nová vláda spravila prorastové opatrenia, zlepšilo by sa to?
V prvom rade treba zrušiť to, čo ekonomiku poškodilo. Transakčnú daň nemá okrem nás nikto v Európe okrem Maďarska a potom Venezuely. Pri Maďarsku sa však zabúda dodať, že tam majú 9-percentnú daň z príjmov právnických osôb, kým my máme 23 %.
Potrebujeme zrušiť transakčnú daň a postupne znižovať daň z príjmov právnických osôb — napríklad o 2 % s prehodnotením o dva roky. Tým sa len vyrovnáme konkurentom.
Máme najdrahšie ceny energií. Uznávam, to nemá vláda tak jednoduché, keďže ich nakupujeme na nemeckej burze a sme najďalej, v čom vidím aj systémový problém toho, ako k tomu ako Európska únia pristupujeme. Musíme podporiť inovácie, činnosti s vysokou pridanou hodnotou a zabezpečiť dostupnosť kvalifikovanej pracovnej sily. To nedosiahneme inak, ako znížením daní a odvodov pre fyzické osoby na úroveň susedných krajín.
Opozícia hovorí o návrate k rovnej dani na úrovni 17 % či 19 %. Ekonóm Tatra banky a bývalý hlavný ekonóm ministerstva financií Juraj Valachy upozorňuje, že to vytvorí obrovskú dieru v rozpočte a reálne znižovanie daní bude možné až ku koncu volebného obdobia.
Diskutujeme o tom. Ak by sa zavedením rovnej dane na úrovni 20 % zjednodušil systém, dokázali by sme výrazne eliminovať sivú ekonomiku, ktorej objem experti odhadujú na 16 až 18 miliárd eur.
Máme veľa sadzieb daní, najmä DPH. Ak mám jednu daň, skontroluje sa to oveľa ľahšie, než keď mám spleť rôznych sadzieb. Prečo je iná daň ak sa najem v reštaurácii a ak mi to donesie donášková služba? Sú to nezmysly. Ak chceme rezervu, poďme na rovnú daň 21 %, dva roky ju podržme a potom ju znižujme.
Čo znamená, že niektoré sadzby sa zvýšia.
Iba odpovedám na vašu otázku, že s 19 % nesúhlasíme ani my, pretože by to nestačilo. Nemusí byť rovná daň, zásadné je, aby sme pre zamestnancov aj zamestnávateľov neboli najdrahší v regióne. Máme problém s čistou mzdou, pretože štát si berie o niekoľko percent viac ako v Česku.
Kde by mal štát ubrať na výdavkoch, aby nemusel brať ľuďom z peňaženiek?
Samotný premiér spomenul, že ak by sa v štátnej správe škrtlo 30 % ľudí, nikto by si to ani nevšimol. Vedia to a my hovoríme to isté.
Ďalším problémom sú platové tabuľky a minimálna mzda v štátnej správe a samosprávach. Stáva sa, že sa platy dorovnávajú a upratovačka zarobí rovnako ako vedúca knižnice s vysokou školou.
Sociálne transfery musia byť adresné. V chudobe dnes končia najmä rodiny s malými deťmi a samoživitelia, nie dôchodcovia, na ktorých sa sústredí najväčšia pozornosť, lebo sú najväčšia voličská skupina. Grécka cesta znamenala zrušenie a zníženie dôchodkov i počtu úradníkov. V štátnej správe máme dokonca o pár stoviek eur vyššiu priemernú mzdu ako v súkromnom sektore, ktorý to celé platí. Je to choré.
Ekonómovia z Rady pre rozpočtovú zodpovednosť argumentujú, že v štátnej správe sa vyžaduje vyššia kvalifikácia — lekári, policajti, vojaci či učitelia musia mať vzdelanie a výcvik, čo priemer zvyšuje.
Úradníci nemusia zarábať menej, avšak ich počet musí byť menší. Naša štátna správa je v porovnaní s rovnako veľkými krajinami obrovská a neefektívna. Vo firmách musíme efektivitu zvyšovať každý rok a rovnaký tlak na výkon a zodpovednosť očakávame aj od štátu.
Automobilový priemysel
Eurokomisár Maroš Šefčovič dosiahol dohodu s Čínou o obmedzení dovozu čínskych elektromobilov do Európskej únie na 350-tisíc kusov ročne, čo má byť o polovicu menej ako teraz. Nebude výsledkom zníženie konkurencie a zdraženie áut pre spotrebiteľov?
Vyšetrovanie ukázalo masívnu podporu čínskej vlády pri výrobe elektromobilov. Keď Európska komisia uvalila clá na rýdze elektromobily, Číňania začali európsky trh zahlcovať hybridnými vozidlami, na ktoré sa clá nevzťahovali. Európske automobilky pritom tvoria svoje marže práve na autách so spaľovacím motorom či hybridných pohonoch, takže im začali brať marže.
Pozerám sa na to očami spotrebiteľa. Ak bude menej lacných čínskych áut, nespôsobí to menšiu konkurenciu a vyššie ceny?
Zo strany Číny nejde o férovú súťaž, keďže z ich stoviek značiek sú v pluse len štyri. Keď európske automobilky vstupovali do Číny, museli vytvárať spoločné podniky (joint ventures) a odovzdávať know-how. Číňania by preto mali prísť vyrábať do Európy, keďže majú teraz náskok v elektromobilite. Bez regulačných zásahov by hrozil zánik európskych výrobcov a vznik čínskeho monopolu s následným rastom cien.
Celoeurópsky trh sa od rekordného roku 2019 zmenšil o 2 milióny áut. Ďalší milión si ukrojila Tesla a čínski výrobcovia. Chýbajúcich 3 miliónov áut zodpovedá kapacite desiatich veľkých závodov, podobných tým, aké máme na Slovensku.
Slovensko má výhodu, že vyrába relatívne nové a žiadané modely. Náš problém však vystihujú čísla: v roku 2019 sme milión áut vyrobili v troch automobilkách, kým v roku 2027 budeme rovnaký milión áut vyrábať až v piatich závodoch.
Načo by sme ich vyrábali viac, ak ich ľudia nekupujú?
Keď sem príde ďalšia automobilka, záujem Slovenska by mal byť, aby bola vyťažená a vyrábala čo najviac a aby mala čo najväčšiu kapacitu. Nevyužitá šanca je, že projekty namiesto Slovenska skončili v Portugalsku či Španielsku.
Hovorí sa, že automobilky k nám prišli kvôli nízkym platom a lacnej pracovnej sile. Ak sa platy budú zvyšovať, tak automobilky odídu. V akom časovom horizonte nám hrozí, že automobilky zo Slovenska odídu?
Vždy budeme lacnejší než Nemecko. Ide o cenu výroby. U nás sú problém skôr vysoké dane a transakčná daň, ktorú žiadny z investorov nepozná. Aký je právny štát a predvídateľnosť pravidiel, ktoré sa každý rok menia? Pohľad investorov je širší ako len cena.
Žiadna automobilka neodíde zo dňa na deň a nezruší výrobu rozbehnutého modelu. Nebezpečenstvo spočíva v tom, že keď sa bude rozhodovať o nastupujúcom novom modeli, projekt dostane závod v Poľsku, Česku alebo Maďarsku. Stagnácia je začiatok úpadku.
Potiahnu to ešte 20-30 rokov alebo sa môže stať, že príde kríza a zabalia to tu?
Vylúčiť sa nedá nič, pretože matky majú sídlo mimo Slovenska, tu sú len výrobné závody. Do takých rozhodnutí vstupujú vlády iných štátov. Ak budeme pre politikov slúžiť len ako bankomat, ak budeme mať veci, ktorým investori nerozumejú, ako transakčná daň, náš rozpočet bude neudržateľný, nebudú považovať investíciu na Slovensku za bezpečnú, investori tu nové modely umiestňovať nebudú.
Priemysel dlhodobo hlási nedostatok pracovnej sily a musí dovážať pracovníkov zo Srbska, Indie a ako sľúbil premiér Fico, z Uzbekistanu. Prečo nemáme vlastných kvalifikovaných ľudí?
Nie sme atraktívni pre mladých, ktorí odchádzajú. Slovensko trpí demografickou krízou a odchodom mladých ľudí do zahraničia. Neobmedzujeme sa národnosťou, no zahraniční pracovníci sú pre nás vzhľadom na náklady na nábor a ubytovanie drahší ako domáci. Potrebujeme aj tretie krajiny a potrebuje ich aj Európa, pretože sama vymiera.
S nástupom umelej inteligencie, automatizácie a digitalizácie však bude potreba manuálnej práce klesať. Ľudí nebudeme v budúcnosti potrebovať. Nastane však druhý problém — stroje a roboty neplatia odvody do štátneho rozpočtu, na čo sa musíme včas pripraviť.
Odvody budú musieť platiť ľudia, ktorí z nich benefitujú, čiže priemyselníci sa budú musieť o zisk podeliť.
Áno, ale rozmyslia si, v ktorej krajine. Nebude rozhodovať cena práce, ale daňové zaťaženie.
Mladí ľudia sa často sťažujú na nízke nástupné platy, z ktorých nikdy nedostanú hypotéku. Nie je problém aj v neatraktívnosti práce vo fabrikách?
Mladá generácia má niekedy nerealistické predstavy o práci. Vo výrobnom závode, kde máte linku, sa nedá pracovať formou home office. Čím dlhšie človek v automobilovom priemysle pracuje, tým lepšie podmienky a benefity získa. Prvé dva až tri roky sú ťažké všade. Každý si vyberie, čo mu sedí a možnosti v rámci voľných hraníc sú neobmedzené. Kvalifikovaní ľudia odchádzajú do Čiech a Česko z toho maximálne profituje.
Zásadným problémom je náš školský systém. Produkujeme množstvo vysokoškolákov v odboroch, ktoré štát vôbec nepotrebuje. Poznám vysokoškolákov, ktorí vykladajú vagóny, lebo vyštudovali niečo nepotrebné pre Slovensko a okolité štáty.
Takže čo rozumiete pod kvalifikovanou silou?
Uchádzač o prácu, ktorý sa v odbore vyzná. Manuálnej práce je čoraz menej, je to viac o údržbe, digitalizácii a AI.
Preto by mali mať vyššie vzdelanie, nie?
Málo sa u nás vyučuje matematika, čo je veľký problém Slovenska. Ako to potom niekto môže ísť robiť, ak sa neučil matematiku? Sú to veci, ktoré sa len pomaly menia k lepšiemu.
Ako priemysel sa správame sociálne a zodpovedne, hospodárime len s tým, čo zarobíme, a rovnaký prístup očakávame aj od štátu.