AfD sníva aj o veľkej dohode s Ruskom a rozdelení Európy, vraví odborník

„Platí, že Alternatíva pre Nemecko (AfD) by sa vo svojej súčasnej podobe nemala dostať k moci, pretože by predstavovala nebezpečenstvo,“ povedal pre Pravdu expert na európsku politiku a históriu Alexander Clarkson z univerzity King’s College v Londýne. Podľa neho však zároveň krajnú pravicu nie je možné ignorovať.  

Na sociálnej sieti Bluesky ste napísali, že absolútny sanitárny kordón voči Alternatíve pre Nemecko ani úplná izolácia strany Ľavica nie je dlhodobo udržateľná stratégia. Reagovali ste na vyhlásenie, že ak SPD alebo Zelení vstúpia do koalície s Ľavicou, kresťanskí demokrati okamžite zabudnú na to, že odmietajú AfD. Aká stratégia by teda mohla byť dlhodobo funkčná pri riešení vzostupu krajnej pravice? A ako pristupovať k radikálnej ľavici?

Sanitárny kordón sa vždy zakladal na predstave, že CDU/CSU napokon nájde spôsob, ako dostať AfD pod kontrolu. Buď ju jasne porazí vo voľbách, alebo ju zatlačí na takú okrajovú pozíciu v nemeckom politickom systéme, že ju bude možné ignorovať. Myslím si však, že čoraz jasnejšie vidíme, že je to nereálne očakávanie. Mám teda obavy, či sanitárny kordón bude za štyri či päť rokov stále možné udržať. Ak sa AfD stane trvalou súčasťou nemeckej politickej scény, skôr či neskôr sa stane to, čo sme videli aj v iných európskych krajinách. Strany stredopravicového spektra strácajú trpezlivosť, začínajú byť zúfalé, znepokojené a napokon spanikária. Púšťajú sa do spolupráce s krajnou pravicou bez toho, aby mysleli na dôsledky. Stredopravicovým stranám to ublíži. A zároveň to populistickej krajnej pravici umožňuje dostať sa k moci príliš rýchlo a podľa môjho názoru aj bez toho, aby musela splniť nejaké podmienky.

CDU začína využívať možnosť zrušenia kordónu voči AfD ako prostriedok na vydieranie centristickej ľavice. Kresťanskí demokrati jej odkazujú, že nemá vytvárať vlastné koalície, napríklad v Berlíne s Ľavicou. No takéto spojenie už fungovalo v Durínsku a neznamenalo to zavedenie socializmu, koniec Izraela ani nič podobné. CDU sa však usiluje vyvíjať tlak na SPD a Zelených, aby odmietali ľavicové koalície. Podľa mňa je to však pre centristickú ľavicu jednoducho neprijateľné a navyše to ešte viac prehlbuje spoločenskú polarizáciu.

Keď sa vrátime k návrhu vašej stratégie…

Vzhľadom na súčasnú podobu AfD si nemyslím, že by sa dala uskutočniť v najbližších rokoch, ale z dlhodobého hľadiska by možno mohla fungovať. Ide o to, aby si všetky strany, ktoré sa považujú za zástancov ústavného poriadku, stanovili základné podmienky pre vstup do akýchkoľvek koalícií vrátane tých medzi sebou. Momentálne hovoríme predovšetkým o Zelených, SPD a CDU/CSU. Myslím si, že aj Ľavica sa uberá smerom k rešpektovaniu ústavných pravidiel, hoci ju ešte čaká náročný vnútorný zápas. Strany by sa však mali dohodnúť na jasných pravidlách. Napríklad, že subjekt, ktorý bezpečnostné zložky sledujú pre podozrenie z extrémizmu, by sa nemohol stať súčasťou koalície na celoštátnej úrovni. V regiónoch je situácia komplikovanejšia, ale v rámci federálnej politiky by to malo platiť určite.

Čo je ešte v tejto súvislosti dôležité?

Ďalšou podmienkou by malo byť, že žiadna strana, ktorá spochybňuje občianske a ľudské práva alebo právo ľudí byť plnohodnotnou súčasťou nemeckej demokratickej spoločnosti bez ohľadu na pôvod, nemôže byť súčasťou koalície. To sa týka aj fantazírovania o takzvanej remigrácii a masovom vyhosťovaní ľudí, ktorí sú nemeckými občanmi. Rovnako by nemala byť prijateľná koalícia so stranou, ktorá spochybňuje záväzky Nemecka voči Európskej únii alebo jeho spojenectvá s kľúčovými partnermi, ako sú aj Ukrajina a Izrael. Nie som práve fanúšikom nemeckého prístupu k Izraelu, ale ak je súčasťou základného ústavného rámca aj tento záväzok, potom ho treba rešpektovať. Ak nejaká strana tieto veci spochybňuje, nemala by sa stať koaličným partnerom.

AfD by potom mohla ukázať, že rešpektuje ústavný poriadok, čiže bezpečnostné služby by ju už nemuseli považovať za extrémistickú stranu. A prestala by hovoriť o masovom vyhosťovaní ľudí – zdôrazňujem, nielen prisťahovalcov, ale aj občanov bez ohľadu na ich pôvod – a akceptovala by členstvo v EÚ a spojenecké záväzky. Potom by sa mohla stať koaličným partnerom. AfD môže byť naďalej veľmi pravicovo-konzervatívna. Do určitej miery môže byť dokonca pravicovo-nacionalistická. Napokon, jednu takú stranu máme v súčasnosti pri moci v Taliansku.

Podstatné je, aby boli podmienky jasné. AfD aj Ľavici je potrebné povedať, že ak ich splnia, a to aj tým, že ich formálne zakotvia v koaličnej zmluve, je možné sa rozprávať o spolupráci s nimi. Ak sa ich potom vo vláde pokúsia obchádzať, koalícia sa skončí.

Prečo predpokladáte, že AfD či Ľavicu nebude možné politicky ignorovať?

Takáto politika zlyhá. Tak, ako to nefungovalo v prípade Strany demokratického socializmu (PDS), čo bola predchodkyňa dnešnej Ľavice. PDS bola nástupníckou stranou východonemeckej vládnucej komunistickej strany. Výrazne sa zmenila, no napriek tomu pretrvával reflex vylučovať ju z celoštátnej politiky. Takýto prístup však nebol udržateľný. A nebude fungovať ani v prípade Ľavice a AfD. Títo ľudia nikam nezmiznú.

Zároveň si myslím, že najmä AfD v nasledujúcich piatich až desiatich rokách nebude bez zásadného vnútorného konfliktu schopná splniť podmienky, o ktorých som hovoril. Každého, kto sa pokúsil posunúť stranu bližšie k politickému stredu, vylúčili alebo sa stal terčom útokov radikálnych frakcií.

Má teda zmysel skúsiť to, čo navrhujete?

Je to aj možnosť, ako sa dá vyslať istý signál voličom AfD. Ten znie, že ich nikto nechce natrvalo vylúčiť z demokratického systému. Môžu byť takí pravicovo-konzervatívni, ako len chcú, ale musia splniť určité základné podmienky a rešpektovať ústavu. Môžete byť pravicovým nacionalistom alebo konzervatívcom a zároveň akceptovať pravidlá EÚ a NATO, potrebu chrániť Ukrajinu a odporovať autoritárskym režimom. V Únii sme mali a máme vlády, ktorých priamou či nepriamou súčasťou sú populistické krajne pravicové strany, a napriek tomu poskytovali a poskytujú Kyjevu významnú pomoc.

Absolútna bariéra voči AfD už podľa mňa naozaj nie je funkčná. Zároveň platí, že mnohí ľudia z ľavicového spektra nedokážu prijať myšlienku, že v politickom systéme budú natrvalo existovať aj pravicoví konzervatívci, dokonca veľmi pravicoví konzervatívci, ktorých ideológia sa im nepáči. Rovnako s tým nie je spokojná časť kresťanskodemokratického tábora, pretože sa obáva, že ak sa pravicovo-konzervatívna strana časom pevne zakorení v systéme, tak napokon nahradí CDU.

Nemecký politológ Marcel Dirsus tvrdí, že je zaujímavé sledovať európskych predstaviteľov krajnej pravice, ktorí podporujú AfD. Podľa neho platí, že ak sa Alternatíva pre Nemecko dostane k moci, nepotrvá ani rok a začne hovoriť o Sliezsku, Alsasku-Lotrinsku a Gdansku. Myslíte si, že v najextrémnejšom scenári by AfD mohla prísť s územnými požiadavkami, ktoré budú podobné tým, ktoré presadzovali nacisti?

Takéto postoje už v tejto strane existujú. Súvisí to s tým, ako sa v Nemecku mení to, čo je v politickej diskusii prijateľné. Ľudia, ktorí tvrdia, že CDU/CSU bola vždy jednoznačnou silou dobra, často zabúdajú, aké nejednoznačné boli jej postoje k hraniciam a otázkam Sliezska či Sudet. V rokoch 1989 a 1990 sa táto kapitola uzavrela, lebo si to vyžadovalo zjednotenie Nemecka. Ale už vtedy existovali voliči, ktorí boli frustrovaní z toho, že sa ich krajina vzdala území, ktoré považovali za historicky nemecké. Jedným z dôvodov, prečo AfD dokáže pritiahnuť ľudí z veľmi krajne pravicovej scény, sú práve podobné otázky. Stále sa o nich diskutuje aj v pravicových nacionalistických študentských spolkoch na nemeckých univerzitách. Revizionizmus a iredentizmus sú v AfD živé a Marcel Dirsus má pravdu, keď hovorí, že nejde o abstraktnú hrozbu. Ale s tým súvisia aj podmienky, o ktorých som hovoril.

V akom zmysle?

Jednou z nich musí byť rešpektovanie existujúcich hraníc. Ak chce byť AfD v nejakej koalícii, musí akceptovať nemecké hranice a zmluvné záväzky napríklad voči Poľsku. Keď to nebude rešpektovať, spolupráca nebude možná. Podobne to musí platiť aj v prípade Ľavice. Jej vedenie môže povedať, že akceptuje existenciu Izraela, hoci v strane sú ľudia s odlišnými názormi, a pokúsi sa to zvládnuť, hoci to nebude jednoduché a možno sa dopustí aj chýb. Ale základný postoj musí byť jednoznačný. Inak nebude nijaká koaličná dohoda.

Ako som povedal, myslím si, že tento prístup je lepší než súčasná politika absolútneho sanitárneho kordónu, ktorá hovorí, že najmä s AfD je za každých okolností vylúčená spolupráca. Ľavica podľa mňa dokáže tieto podmienky splniť oveľa rýchlejšie ako krajná pravica. Ale to je problém AfD. V strane majú mimoriadne silné postavenie neonacisti. Revizionistické požiadavky týkajúce sa hraníc sú pre AfD príliš zásadné. Takže platí, že Alternatíva pre Nemecko by sa vo svojej súčasnej podobe nemala dostať k moci, pretože by predstavovala nebezpečenstvo. Zároveň však táto situácia ponúka CDU/CSU príležitosť jasne definovať vlastné hodnoty a pre AfD stanoviť jasné podmienky.

Môžu ruské útoky proti Nemecku, napríklad incident s dronmi v Lipsku, nejako politicky poškodiť AfD? Alebo dokážu extrémisti takéto udalosti jednoducho zmiesť zo stola tvrdením, že nikto nevie, či za nimi skutočne stojí Rusko, prípadne že ak to aj bolo Rusko, je to dôsledok nemeckej podpory Ukrajine a riešením je mier nanútený Ukrajine?

Obávam sa, že skôr platí druhá možnosť a do hry vstupuje aj konšpiratívne myslenie. Značná časť voličskej základne AfD, a dokonca aj samotného vedenia strany, žije vo vlastnej informačnej bubline. Preto sa stretávame s kombináciou konšpiračných teórií a argumentov, že si za útoky môžeme sami. Vraj sme si to spôsobili vlastným konaním, musíme sa dohodnúť na mieri a tým sa všetko vyrieši.

Paradoxne, podľa mňa je na tom niečo hlboko nenacionalistické. Na nacionalizme AfD ma zaráža práve to, že títo ľudia zrejme uprednostnia národnú porážku a poníženie Nemecka pred tým, aby sa postavili proti niekomu, koho považujú za ideologického spojenca. Z pohľadu strednej a východnej Európy by som však upozornil aj na ďalší problém. AfD totiž odráža hlboko zakorenenú tradíciu nemeckého uvažovania. Nejde len o nemeckú pravicu. Aj SPD v minulosti v mnohých ohľadoch vychádzala z podobných predstáv, hoci sa od nich postupne odklonila a uvedomila si, akú pascu predstavujú.

V AfD vidíme názory, že najlepším spôsobom, ako v Európe nastoliť mier a poriadok, je veľká imperiálna dohoda medzi Nemeckom a Ruskom. Takýto pohľad nás vracia k Bismarckovi a ruskému cárovi. Súčasťou politického uvažovania AfD je predstava, že Moskva by v skutočnosti mala byť spojencom a partnerom Berlína a že by si mohli Európu rozdeliť medzi sebou. Samozrejme, verejne Alternatíva pre Nemecko popiera, že by to chcela. A politické posolstvo AfD nevychádza iba z akceptovania ruského imperializmu. Je v ňom zakorenená aj určitá forma nemeckého územného, kultúrneho a spoločenského imperializmu, sprevádzaná predstavami o nadradenosti a dominancii.

© Autorské práva vyhradené

Témy:
AfD
Alternatíva pre Nemecko
Nemecko
nemecká politika
Rusko
vojna na Ukrajine
Ukrajina
Putinova vojna

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.