Neznáme kapitoly zo života Vincenta Šikulu: V dvanástich išiel do kláštora. Tiež výborne piekol

Vincent Šikula sa narodil pred 90 rokmi a 25 rokov už nie je medzi nami. Spomíname naňho s manželkou Annou Šikulovou.  

Vinco bol výborný rozprávač, rád veľa a farbisto rozprával. Bol aj doma taký? Zabával vás?

Doma veľa pracoval. A keď pracoval, nepoznal nikoho, na nikoho nehľadel, nikoho nešetril, ani seba. Všetko sa muselo podriadiť jeho práci, tá bola prvoradá. Rád opakoval vetu Jozefa Ilečka, ktorému doma hovoril starý Ilečko: „Človek kape na ohľady.“ Kto nepoznal Vinca, tej vete by ani nerozumel. Už nás je málo takých, čo sme ho zažili vo švungu, v pracovnom či zabávačskom. Jeho modranskí kamaráti i najbližší ľudia už dávno zomreli. Najbližší mu boli tí, ktorých zniesol pri práci. Ešte v roku 1978 zomrel Edo Fiala a tento rok zomrela vdova po ňom Marína. V Izraeli zomrel Miško Barčík, v Modre Kazo Brestič (aj Andrejka, Božkina dcéra už zomrela). Zdá sa mi, že zomreli všetci jeho blízki. Ešte Peter Cpin žije.

Foto:
Archív Anny Šikulovej
Manželka Vincenta Šikulu Anna.

Vedeli kamaráti, čo práve píše?

Tí najbližší vedeli, čo píše. Inak nemal rád, keď mu niekto nazeral do papierov, čo chcel, prečítal sám. Alebo nás nútil, aby sme čítali, čo napísal, a ani vtedy nás neľutoval, podobne ako seba – pracoval do vyčerpania. Keď som už pri čítaní zachrípla, niekto ma vystriedal, niekto z tých najbližších. No a keď nepísal, pracoval inak. Na stene pri jednoduchej knižnici mal plastiku Krista a vedľa nej čiernou ceruzkou nápis: Ora et labora. Rád pracoval aj v zahrádke v Hamrštíle, hoci tam sa máločo urodilo.

Bola tam zberná nádrž na zachytávanie vody z odkvapových rúr, z tej nádrže potom ponorným čerpadlom polieval záhradku. A keď sme vymenili odkvapové rúry, použil tie staré, ponadkladal ich, aby voda tiekla rovno na hriadky. Také zavlažovacie zariadenie vymyslel, vynálezca! Raz sa mu nečakane urodili veľké uhorky, o ktorých potom napísal rozprávku, ako Emil Hlubovič išiel v obrovskej uhorke na východ k príbuzným a koho všetkého do uhorky na cestu prizval.

Foto:
archív Anny Šikulovej
Vzácna fotka od spisovateľovej sestry Aničky Marnusekovej. Páter Jozef Škoda (SVD) na návšteve v rodine Šikulovcov v Dubovej. Vincent prvý sprava. Na fotke sú rodičia, súrodenci Alojz, Alžbeta, Jozef, Alexander, Viliam, Grétka, suseda a chovanci z Nitry. Medzi nimi by mal byť aj Vincent Mikláš, Vincov spolužiak z kláštora. Rok 1948. 

Poznali ste aj jeho kamarátov z detstva a z obdobia, keď bol chovancom v kláštore? O tom sa dosť málo vie.

Vinco bol z dvanástich detí a rodičia ho ako dvanásťročného dali do kláštora SVD – Societas Verbi Divini, verbisti. Do kláštora išli aj jeho sestry Elena (Ilka) a Oľga, tie boli v ženskej reholi SVD – sestry Ducha Svätého. Toto obdobie sa v jeho prózach, ktoré inak obsahujú dosť autobiografických motívov, takmer nezaznamenáva, keď, tak len v náznakoch. Próza Kláštor a predkláštor vyšla v Slovenských pohľadoch až po jeho smrti. A o Vincovi sa v Encyklopédii slovenských spisovateľov píše, že v Nitre chodil na gymnázium, áno, chodil na gymnázium, ale ako chovanec, mal z neho byť mních, misionár.

Pripravovali ich na misijnú cestu. Keď kláštor zavreli, vyprevádzali ich do sveta so slovami: „Teraz choď a kresli ryby.“ A Vinco sa vrátil domov a naozaj kreslil ryby, staval oltáriky z kameňa v poli a volal svojich súrodencov, aby sa s ním modlili. Keď sa začali smiať, skončil to slovami: „Diabol nás pokúša.“ Rozprával o tom, nebolo to veselé. Aj Vincova sestra Anastázia, Anička, si nedávno v Dubovej zaspomínala na tieto časy.

Foto:
archív Anny Šikulovej
Z mladosti Vincenta Šikulu

Tiež som ho niekde počula o tomto období rozprávať a bol nezvyklo vážny. Prežíval to?

Z kláštora spomínal aj na to, ako raz dostal balík a starší chovanec mu povedal: „Zriekni sa!“ A ako ukradol tintu – požičal si ju a potom si ju nechal – a ako sa potom dusil, oblátka pri spovedi sa mu prilepila na podnebie. Ale na takéto zážitky potreboval širší okruh poslucháčov, rozprával to aj v klube spisovateľov a raz zakončil slovami: a potom prišiel Daňo Okáli a vyslobodil ma. Kritik Okáli potom napísal do Pravdy, že Vincova postava z knižky Majstri drží s Nemcami, lebo darovala nemeckému vojakovi vajcia. Vincova sestra Anička spomína na obdobie po zatvorení kláštorov, že Vincov otec hovoril: „A dobre, že ten kláštor zavreli, aspoň mám všetky deti doma…“

Čo v ňom zostalo z toho obdobia?

Hoci to na Vincovi nebolo vidieť, zostal celý život nábožný, mal svojské chápanie zbožnosti, ale na spoveď nechodil (bol rozvedený). No zbožnosť v ňom zostala. Aj vrúcne spomienky na nitrianskych učiteľov. Páter Jozef Škoda ho učil slovenčinu, Vinco vedel veľmi dobre gramatiku, pravidlá, zdokonaľoval si cieľavedome slovnú zásobu, učil sa tu latinčinu, naučil sa hrať na harmóniu. Spomínam si, ako sa potešil, keď sme v Kláštore pod Znievom našli na cintoríne hrob pátra Jozefa Škodu, ktorého doopatrovali mníšky vo Vríckom (neskôr jeho pozostatky previezli na cintorín na Kalvárii v Nitre). Napísal o tom vtedy aj básničku. Aj mená spolužiakov z kláštora si pamätal.

Mala som možnosť navštíviť jeho spolužiaka z gymnázia, tiež sa volá Vincent, ktorý bol u nich aj kedysi doma v Dubovej. Pamätal si len, že tam bolo veľa detí, chvíľu si písali po zatvorení kláštora, ale Vinco prestal písať, asi nemal na známku. Duchovný rozmer zostal aj v jeho tvorbe, možno nie zrejmý na prvý pohľad. No uvedomila som si pred časom, keď som pripravovala do tlače poéziu Maše Haľamovej, ako rastlinstvo, rastlinný svet, suplovalo v našej poézii duchovno, Boží rastlinný svet. Vinco má tých kvetov možno viac ako Haľamová: zvonček, ľalie, čakanky, divozel, druzgavec, agát, vika i komonica, hustník muhár… Ja ho v tých kvetoch stále vidím. Aj dnes mu na hrobe zvoní zvonček. Fialovo.

Vincent Šikula bol aj veľmi muzikálny. Ako sa to prejavovalo u vás doma?

Deň začínal rozcvičkou – hrou na klavíri. Mal bohatý notový materiál a stále si kupoval noty v antikvariáte. Dodnes nám leží na klavíri Jednotný katolícky spevník Mikuláša Schneidra Trnavského, v ktorom sú napríklad aj piesne na text Rudolfa Dilonga (Ostrá dýka mnou preniká). Ja som musela spievať pri klavíri, dnes sa mi to zdá neuveriteľné (Zelenaj sa, zelená trávička, Schneiderove Ružičky).

Deti učil hrať na trúbke, aj Miška, aj Elenku, Miško zavesil trúbu na klinec, vraj si mu na ňu sadla Elenka, ale Elenka si občas ešte zatrúbi, zostala v orchestri FOR Bratislava (aspoň dúfam, že jej popri práci zostane na to čas…). Mňa kedysi učil hrať na flaute. Spoločne sme si zahrali kedysi Krasnyj sarafan. Na trúbke okrem Miška a Elenky hrala aj Veronka, Agátka a ja sme hrali na flaute. A Vinco nikdy nezabudol na svoju mladosť organistu v Ivanke a ani Ivanka nezabudla naňho.

Foto:
archív Anny Šikulovej
Šikulovské trio – Vincent, Michal, Elena, v Klube slovenských spisovateľov na Laurinskej ulici (1999). 

Bývate v centra mesta. Mali ste veľa neohlásených návštev? Bol Vinco vždy spoločensky naladený?

Áno, bývame v centre mesta. Stále hovorím, že bývame. Klub spisovateľov bol na skok, Vinco tam rád chodil, no nevodil si návštevy domov, doma si udržiaval pracovné prostredie. Pokiaľ viem, jednu noc tu strávil Peter Holka a jednu noc Martin Kellenberger – bola som vtedy na liečení. Tak tých využil na to, aby mu čítali alebo s ním spievali pri klavíri. Keď mu bolo dlho, kázala som mu, aby zavolal Olinke Hirnerovej, s ktorou sa poznal odmlada a čítal jej po nociach do telefónu.

Nechcel ísť so mnou na liečenie, že je to drahé, nakoniec pretelefonoval toľko, čo stálo moje liečenie. Nechcel sa odtŕhať od práce. Chápala som ho v tom a rozumiem tomu dodnes. Vždy citoval Mila Urbana, ktorý býval v Grobe: „Keď mám ísť do mesta, nie je stratený jeden deň, ale dva dni, kým sa znova sústredím na prácu.“

Poznali sme ho veselého, žartujúceho. Bol niekedy aj smutný? Vedel sa povadiť?

On sa rád vadil. Ale boli to len také slovné premety, predvádzanie, ekvilibristika. Inak v ich rodine bol šťavnatý jazyk, neviem, nakoľko ho zachytil v próze synovec Bystrík, ktorý ako študent býval u Vincových rodičov, neskôr chvíľu aj s nami v Hamrštíle. A keď sa doma vadil so mnou, vždy bokom na deti žmurkol: „Nebojte sa, ja mám mamu rád.“ No vadil sa vždy najmä kvôli práci, alebo aj keď som chcela ísť na dovolenku do Juhoslávie, takmer som zrušila zájazd, len som to chcela deťom dopriať. Nakoniec nám napiekol na cestu osúchy a vypražil rezne.

Foto:
archív Anny Šikulovej
Vincent Šikula s manželkou Ankou a deťmi Miškom a Elenkou pri kachľovej peci v Hamrštíle. Fotil Peter Cpin 22. apríla 2001 (presne dva mesiace pred pohrebom).  

Aký mal režim dňa a kde najradšej písal?

Najradšej písal v Hamrštíle, tam mal pocit, že nikoho neruší klepkaním, tam mal aj strohé podmienky na život, po akých ako budúci rehoľník vždy túžil. Len matrac, police na knihy a stôl, tak hovorieval, to by mu k životu stačilo. Ale keď sme žili v mojom jednoizbovom byte v Lamači, vedel písať aj v kuchyni. Keď sa narodili deti, jednoducho prestal fajčiť, alebo fajčil len v krčme. Keď písal, nedoprial si odpočinok, písal a písal, kým vládal, najmä vtedy, keď natrafil na žilu, ako keď studniar kope studňu, vravieval, hľadáš, hľadáš a zrazu sa to samo valí. Vtedy nemohol prestať, bolo to dosť vyčerpávajúce. Ale bol pripravený písať všade, kdekoľvek sa ocitol, vždy mal so sebou papier, ceruzku alebo pero, aby si aspoň robil poznámky.

No a písací stroj, ten mal všade, kde sa vyskytoval. Dodnes máme jeden písací stroj v Blatnici na manzardke, kde napísal novelu Poštár Prokša (pôvodne mala názov Poštár Blaho). Tam sme chodili k mojim rodičom. Neskôr, keď začal písať na počítači, to bolo jednoduchšie. Zomrel v roku 2001, na počiatku počítačovej éry, no už vtedy mal aj stolný počítač, aj laptop. Na laptope písal aj svoju poslednú knižku Udri pastiera, o biskupovi Gojdičovi. Túžil ju napísať v strohom prostredí, „za mrežami“. V Hamrštíle boli na oknách mreže a Gojdič zomrel vo väzení. Aj Vinco zomrel pri jej písaní.

Foto:
archív Anny Šikulovej
S deťmi Miškom a Elenkou v Hamrštíle (1986).

Pomáhal Vincent v domácnosti? Varil?

Keď som v nedeľu otvorila oči, už voňala mäsová polievka, bolo v nej málo mäsa, ale veľa zeleniny. Každú nedeľu musela byť. Keď sme boli v Hamrštíle, uvaril ju už v sobotu, aby sme ju stihli dojesť v nedeľu. Pór vybral skôr, do mäsovej polievky dával aj kúsok papriky aj rajčinu, tak to robila jeho mamka, postavila polievku a išla do kostola. Raz sme mali hádku okolo rezancov do polievky, Vinco tvrdil, že aj do slávnostnej mäsovej polievky idú široké slíže, my sme dávali len úzke, uzučké, dlho nám ich dávala mama, narobené z domácich vajec.

Janko Buzássy, náš kolega vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, mi dal za pravdu, aj u nich len úzke rezančeky. Ale Vinco aj tak mal najradšej frkacule, na Vianoce vždy niekde v Dubovej zohnal, alebo v Modre, kedysi ich tam robili v domove dôchodcov. A sliepka bývala od Betinej susedy, z Dubovej.

Foto:
Pavol Kastl
Na snímke Pavla Kastla Vincent Šikula s manželkou Annou,  deťmi Veronikou, Miškom a Elenkou v bratislavskom byte (1990). Na fotke chýba dcéra Agatka, dnes riaditeľka Múzea Ľudovíta Štúra v Modre.

Vraj aj výborne piekol?

Áno, nielenže varil, aj piekol. Tiež zaváral. A veľmi šikovne. Kým som sa vykladala z auta, on mal už postavenú polievku, jedno, či v Modre alebo v Bratislave, polievka vždy musela byť, fazuľová, kelová, šóška… No a k polievke osúchy z kysnutého cesta, slané či sladké, smotánkové či slivkové alebo marhuľové, cesto natenko vystieral rovno na plechu. A k narodeninám či na vinobranie rád piekol kačku alebo hus. A zase tak, ako to robila jeho mamka, vopred nasoliť, znútra aj zvonka, urobiť rovno kryptu zo soli, tak sa kedysi husi aj konzervovali, keď gazdiná zarezala niekoľko husí naraz.

Hoci je spájaný s vidiekom, pôsobil na mňa ako mestský človek.Mal rád prácu v prírode?

Áno a aj deti učil pomáhať, hrabali, kosili, stále niečo niekam nosili. S deťmi chodil do hory a vláčili suché drevo, také veľké haluze, priviazali si na remeň kmeň a ťahali, aby sme v Hamrštíle mali čím kúriť. Deti naučil empatii a cez ňu slušnosti. Miško rád spomína, aký bol pyšný, keď išiel s Vincom do Zlatej fantázie alebo do Krušovickej izby a Vinco všetkým platil a volali ho majstre. Mali ho radi aj Miškovi a Elenkini spolužiaci, Vinco videl Miškovi rovno do triedy na Jesenského ulici, a ich spolužiaci dodnes spomínajú na jeho marhuľové osúchy.

V záhrade sa zdržiaval veľa, ale skôr tam písal. Darilo sa mu zahradníčiť? Trúfol si na vinohrad?

Chodil do chotára na jablká, vzal na chrbát ruksak a zbieral jablká v opustených vinohradoch alebo na rúnach. Na konci vinohradov pri ceste rástli staré jablone, o ktoré nik nemal záujem. Vinco mal rád staré druhy ovocia, v Hamrštíle zasadil mandľu aj biele moruše. Zasadil aj tmavú morušu, trnavskú malinu, tak ju volal. Zasadil jednu, možno dve, pri studni. Aj vinohrad by bol rád mal. Syn Miško zasadil štepy viniča na hornej terase, jeden rok sa neujali, na druhý rok kúpil nové štepy, Miško znova sadil, aj s kamarátmi, a do toho Vinco zomrel.

Foto:
archív Anny Šikulovej
Vincent Šikula ako študent konzervatória na prázdninách v Dubovej, pod Fugelkou (1958). Bol veľký milovník prírody, lesy okolo Modry a Dubovej mal prechodené. Vzácna fotka od Aničky Marnusekovej, spisovateľovej sestry. 

Takže vám po ňom nezostali iba jeho knihy, ale aj kompóty?

Veru, však zaváral! Čerešne, višne, všetko, čo sa urodilo. Vtedy bolo v chotári veľa černíc, tie vedel oberať donekonečna, alebo som do vedra oberala ja a on zaváral. Aj orechy sme usilovne zbierali. Jeden rok sme mali toľko orechov, že sme ich vymenili za zemiaky a aj tak nám ešte zostalo. Slávne sú jeho kompóty – hroznový kompót, zaváral celé strapce, až sa zrazu v pohári začervenala pánbožkova kravička. Veľký úspech mal černicový kompót, ten mal rád Marián Polonský a Marína tvrdila, že je dobrý proti horúčke. Zaváral aj strúhané jablká, aby mal na štrúdľu. A sušil lipový kvet, vyliezol na lipu, sám ho naoberal. Koľko lipiny nám po ňom ostalo!

Témy:
Vincent Šikula
Anna Šikulová
literatúra

Sledujte Pravdu na Google news
po kliknutí zvoľte “Sledovať”

mReportér

Zdielajte článok

Vážení čitatelia, pod týmto článkom sme neumožnili diskusiu

Obsah článku a skúsenosti s administráciou debát nám dávajú predpoklad, že aj na tomto mieste by pribúdali
prevažne príspevky, ktoré by boli v rozpore s pravidlami debaty aj dobrými mravmi.

Ďakujeme za pochopenie a tešíme sa na slušné debaty pod inými článkami.